Sviatok všetkých svätých v najmenšej obci na Slovensku

Pamiatka zosnulých, ľudovo dušičky, sa slávia od 9. storočia. Na Slovensku býva dodnes zvykom behom tohto dňa alebo obdobia navštíviť cintorín a rodinné hroby. Ľudia sa tak vracajú na mies ta svojich koreňov, navštevujú cintoríny, nesú si spomienky na svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Všade vôkol je cítiť okrem vône jesenného lístia aj pietu a pokoj. Človek na chvíľu za sebou zanechá zhon všedných dní a uvedomí si, že aj pominuteľnosť je prirodzenosťou nášho života.

Sviatok je pre kresťanov spojený s nádejou, ktorá spočíva vo viere, že život sa nekončí smrťou. Na to, ako túto špecifickú atmosféru novembrových sviatkov prežíva naj menšia prihraničná obec nášho okresu Príkra, ktorú veľa zdrojov označuje za najmenšiu obec na Slovensku a jej osudom je údajné vyľud nenie a vymretie, sme sa boli presvedčiť sami. Na miestnom cintoríne rastú tri majestátne lipy, ktoré ako nám povedal jeden z rodákov, boli posadené tesne po druhej svetovej vojne, sú takými strážcami miestne ho dreveného chrámu svätého archanjela Michala a dotvárajú celkový idylický obraz. Rodiny roztrúsené do všetkých kútov Slovenska sa v Príkrej stretnú často práve v tento deň. Opýtali sme sa ľudí prichádzajúcich v ranných hodinách na toto miesto s akými pocitmi sa vracajú do svojho rodiska, ako to je vlastne so životom, či vymieraním v tejto obci.

„Z Príkrej pochádzajú moje korene, moji rodičia i prarodičia. Cítim sa tu vždy veľmi dobre, stále sa tu s rodinou vraciame a najmä tu trávime leto a dovolenku. Sú to veľmi dobrí ľudia a stretávame sa tu s celou rodinou. Smutné je akurát to, že do Príkrej nechodí vôbec autobus a to ani počas letnej turistickej sezóny. Niekedy tu chodil autobus tri krát denne, teraz už vôbec. Takže cestovanie musíme riešiť stále vlastným auto, a bez auta sa ani tu žijúci človek nepo hne. Tak ako spomínajú naši rodičia, že chodili do Krajnej Poľany pešo do školy, tak je to vlastne aj teraz. Ale aj napriek tomu sa tu stále radi vraciame a trávime tu voľné chvíle“, povedala nám rodáčka z Príkrej Helena.

„Prišli sme si uctiť pamiatku zosnulých, zasvietiť sviečky a pomod liť sa. Mám dojem, že obec nezanikne, ale chytí druhý dych a ob živne. My sa tu vraciame pravidelne, každý týždeň. Po rodičoch tu máme dom, ktorý momentálne rekonštruujeme. Páči sa nám tu, aj synovia čo bývajú vo Svidníku tu často a radi chodia. Je to krásna obec a verím, že sa do nej znova vráti život. Práve cez Dušičky sa tu stretne veľa ľudí a o týždeň to bude zase tak, pretože tu máme chrámový sviatok. Som hrdá na to, že pochádzam z tejto obce. Je tu nádherná príroda či v lete, či v zime a vždy sa tu s celou rodinou radi vraciame“, hovorí rodáčka z Príkrej Anna.

„Najväčší problém tejto obce, je ten, že tu niet práce a tak sa tu ľudia postupne prestali usádzať. Sme rodáci z tejto rodiny obaja s manželkou. Tu sme sa narodili, tu sa narodili a žili naši predkovia, ktorých si vážime a prejavujeme úctu tomuto kraju. Dedina nikdy nebola nijak veľmi veľká, tak sme tu stále žili a poznali sa ako taká jedna veľká rodina. Aj v ťažkých dobách sme si tu navzájom vedeli pomôcť a prežívať. Pred svetovou vojnou tu žili ľudia, ktorí ozaj Príkru pozdvihli. Žil tu jeden veľmi šikovný učiteľ, volal sa František Baďura, ktorý obci veľmi pomohol. Zaviedol tu mešťanskú školu a veľa detí vďaka nemu dostalo vzdelanie, medzi nimi aj ja. Naším cieľom je zveľaďovať a udržiavať túto obec. Máme tu človeka, ktorý sa stará a zveľaďuje ako dedinu, tak aj tento cintorín, takže sa nemôže stať, že to tu spustne. Príkru by sme chceli hlavne udržať ako turistickú dedinu. V lete tu chodí strašne veľa domácich i zahraničných áut a bolo by dobré, keby sa títo ľudia mali kde ubytovať. Potrebovali by sme tu zaviesť napr. nejakú turistickú chatu. V obci sa nachádza škola, ktorá by bola vhodná na tento účel, avšak nemôžeme ju využívať, keďže sa s majiteľom nevieme dohodnúť. Vracajú sa tu aj synovia s rodinami a dovolenkujú spolu s nami. Každá doba prináša iné starosti, ale život ide ďalej,“ povzdychol si rodák z Príkrej Štefan.

Pár otázok sme položili aj miestnemu kňazovi Mgr. Martinovi Kostilníkovi, ktorý ako správca farnosti v Hunkovciach slúži omše aj vo filiálke v Príkrej. Ako vnímate to, že ste kňazom v tejto maličkej obci, najmenšej na Slovensku, ktorej prognózy hlásia zánik? Musím povedať, že Príkra je iba jedna z ostatných obcí, ktoré patria do farnosti Hunkovce. Je pravda, že je najmenšou obcou na Slovensku, ale to pri kňazskej práci vôbec neprekáža. Ľudia tu viac menej prichádzajú na prázdniny a dovolenky. Sú to chatári, ale žije tu aj niekoľko domácich. Je to o to lepšie z toho dôvodu, že kňaz má individuálny prístup ku každému jednému veriacemu. V obci Príkra sa nachádza drevený chrám z roku 1777, ktorý je zasvätený sv. archanjelovi Michalovi. Tento chrám je centrom záujmu nielen turistov, ale najmä domácich, ktorí k nemu majú blízky vzťah. Keď som tu prišiel ako mladý kňaz, zapôsobila na mňa najmä celková scenéria a ozaj nádherná príroda. Samozrejme, dojem spravili aj drevené chrámy, v ktorých som predtým nemal možnosť slúžiť. Aký hlbší význam majú dnešné sviatočné dni, že sa tu prišli stretnúť a pomodliť rodáci? V našom obrade sa spieva taký hymnus Vyčnaja pam-jať, večná pamiatka všetkým, ktorý zomreli. Veriaci prichádzajú k hrobom svojich blízkych, modlia sa za nich, vyzdobujú hroby a zapaľujú sviečky a prišli sa pomodliť aj do chrámu. Práve tá „vyčnaja pamjať“ - večná pamiatka spočíva v tom, že sú zapísané mená všetkých zosnulých v knihe Hramot, ktoré sa čítajú pravidelne na zádušné soboty a potom aj na Sviatok všetkých svätých. Na záver už len jedná myšlienka, či otázka - končí sa smrťou ľudí aj život miest, ktoré sú s nimi spojené? Odpoveď dokáže dať iba čas. V Príkrej žije v súčasnosti trvalo len trojica ľudí. Dedina sa však zaľudňuje po celý rok. Chalupárov totiž láka vôňa domoviny a tak sa do Príkrej vracajú, aby zušľachtili rodičovské domy a našli v Príkrej znova domov, idylický pokoj a pohodu.

-i.v.-