Svidníčan Jaroslav Ivančo má za sebou rok vo funkcii poslanca Národnej rady

V uplynulú stredu 24. augusta uplynul rok od chvíle, ako riaditeľ Obchodnej akadémie vo Svidníku Jaroslav Ivančo zložil sľub poslanca Národnej rady. Na tento post nastúpil ako náhradník za Milana Gaľu, ktorý bol zvolený za poslanca Európskeho parlamentu. S Jaroslavom IVANČOM sme sa pozhovárali o jeho ročnom pôsobení na poste poslanca Národnej rady.

Aký bol rok vo funkcii poslanca Národnej rady?

„Bol to náročný rok z hľadiska časového, lebo to cestovanie a rôzne pracovné i spoločenské povinnosti poslanca sú dosť náročné na čas. Zároveň musím povedať, že to bol veľmi zaujímavý rok z pohľadu kontaktov, v úvodzovkách povedané voňania veľkej politiky, celkového diania v politike i celkového vnímania politiky ako takej. Zaujímavý to bol rok aj z hľadiska životnej skúsenosti. Určite to bol veľmi úspešný rok môjho života.“

Čo bolo najťažšie v začiatkoch?

„Najťažšie bolo zvyknúť si na to, čo všetko obnáša funkcia poslanca. Myslím na to, ako vlastne pracuje poslanec. Je to vlastne o lobingu, o tom, ako sa má vyjednávať, o tom, ako niekedy niečo povedať a niečo nepovedať, o tom, ako to povedať v správnej chvíli a podobne.“

Bolo niečo také, na čo ste si zvykli najľahšie?

„Najľahšie bolo zvyknúť si na to, že keď som išiel po ulici ako riaditeľ školy, tak sa mi zdalo, že som nikto a zrazu som mal taký pocit, že ľudia mi viac zdravia a zdalo sa mi, ako keby mi pripadol, povedal by som, spoločenský honor. To bolo také ľahšie, lebo na dobré sa ľahko zvyká.“

Pred zložením poslaneckého sľubu ste hovorili, že každý si musí uvedomiť, že Národná rada jednoducho nie je spolok priateľov. Ako sa teda utužili vzťahy, s kým si v parlamente najviac rozumiete a s kým ste si jednoducho do oka nepadli?

„Stále sa snažím vychádzať s každým, snažím sa povedať svoj názor a snažím sa ho povedať tak, aby som ho povedal v správnej chvíli a na správnom mieste. Nemám nejaké vážne problémy s nikým. Musím povedať. že najlepšie vychádzam s predsedom poslaneckého klubu našej strany Milanom Hortom a predsedom našej strany Mikulášom Dzurindom. Veľmi dobre vychádzam s ministrami našej strany, s ostatnými našimi poslancami, a tak postupne som si hľadal kontakty. Spomenúť môžem poslancov Paľa Kuboviča, Romana Vavríka, Joža Mikuša a Peťa Miššíka. Zaujímavý človek je Tomáš Galbavý, nedá mi nespomenúť kolegu z Výboru pre zdravotníctvo Vila Novotného, ale aj poslanca ANO Peťa Biroša či kolegu zo Stropkova Imra Hamarčáka, s ktorým som mal tiež veľa dobrých, priateľských stretnutí, aj keď mnohokrát sme diskutovali veľmi emotívne. Snažím sa vychádzať napríklad aj so stranou SMER, ako s tou tvrdou opozíciou. Mám dobré vzťahy s Jožom Burianom z Košíc, Jarom Bučekom takisto z Košíc, z HZDS môžem spomenúť Karola Džupu či Milana Urbániho. Myslím, že nemám s nikým vážny problém.“

Zdá sa nám, že bol v parlamente moment, o ktorom by sa dalo hovoriť, že bol pre vás tou pravou poslaneckou príučkou...

„Bral som to v dobrom zmysle slova a presvedčil som sa, že parlament nie je spolok priateľov. Parlament je o tom, aby ste vedeli reagovať v každej chvíli správne. Predkladal som pozmeňujúci návrh k zákonu o záchrannej zdravotnej službe a nezvládol som rokovací poriadok, lebo som urobil taký procedurálny kiks, no oceňujem, že poslanci to správne pochopili a že mi to tolerovali. Procedurálny postup som potom musel na požiadanie predsedajúceho schôdze Bélu Bugára trošku poopraviť.“

Ako jeden z prvých poslancov ste dostali k dispozícii nový poslanecký byt. S kým ste vlastne bývali?

„Týždeň som ešte v parlamentnej ubytovni býval s Tiborom Tóthom a v poslaneckom byte som potom býval, viem však kam mierite, s Imrom Hamarčákom.“

Aj ste si občas niečo uvarili?

„Imro veľmi dobre robil praženicu, robili sme si párkrát opekanú klobásu a musím povedať aj to, že sme si vypili aj nejaké to víno.“

(si)