Svidníčanka Alena Venglárová s dcérou Alenkou otvorene rozprávajú o rakovine

Žiaľ, v dnešnej dobe už asi niet rodiny, ktorej by sa netýkalo niektoré závažné ochorenie. Keď ochorie blízky človek, život rodiny sa zmení. Podobne to bolo aj v rodine pani Aleny Venglárovej zo Svidníka. Rakovina im vstúpila do života. Život píše aj takéto príbehy, kedy sa človek musí s rakovinou vyrovnať a prijať chorobu. Píše takéto príbehy, kedy je rodinné puto silnejšie, ako bolo predtým. A kedy z množstva známych a priateľov zostanú len tí skutoční...

 

Pani Alena Venglárová je matka dvoch detí, milujúca manželka a veriaca žena. Rakovina jej však vstúpila do života a prevrátila veľa vecí naruby. „Zmenila mi život. Stalo sa, čo sa stalo. Prišla som na to náhodne, nemala som predtým zdravotné problémy,“ začala svoj príbeh pani Alena.

 

Začal rad vyšetrení, liečenie na opačnom konci Slovenska, neskôr pani Alena skončila v Košiciach. „Neskutočne sa mi zmenil život. Prvoradé, čo je potrebné, je prijať tú chorobu. Keď prijmete chorobu, máte vyhraté. Nebolo to jednoduché,“ pokračovala vo svojom rozprávaní pani Alena. „Podstatná je aj ďalšia vec, nepýtať sa Boha, nepýtať sa, prečo práve ja. Nikdy sme sa to neopýtali, aj keď sme mali nutkanie opýtať sa - Prečo? Všetko, čo robí Pán Boh, robí správne. Aj tento kríž, ktorý nám dal na plecia, má svoj veľký význam. Tak som mamku smerovala, aby sa nikdy nepýtala, že prečo práve ja,“ doplnila dcéra Alenka a pokračovala. „Koho Pán Boh miluje, toho krížom nasleduje. Choroba sa tak stala jedným obrovským požehnaním, ako pre ňu, tak aj pre nás - pre našu rodinu, pre známych, pre priateľov.“

 

Rodine Venglárovcov sa teda život zmenil zo dňa na deň a viac si uvedomila podstatné hodnoty života. Pani Alena myslela pozitívne, nestratila svoju vieru a veľkou podporou jej bola rodina. „Toto je veľké plus a veľká nádej, že budete zdravý.“ Rovnako to priznáva aj dcéra Alenka. „Je prečo bojovať, pre koho bojovať. Pre koho žiť. Hoci choroba prišla, zhodila človeka na zem, ale má to svoj význam.“

 

Pani Alena mala určitý plán svojej liečby - chemoterapia, menšia pauza na zotavenie, potom prišla operácia a opäť pauza na zregenerovanie, potom rádioterapia.... A k tomu celý rad vyšetrení.... „Je po všetkom, som zdravá. Poviem si však, áno som zdravá - to je variant A. Prijímam však aj variant B - v prípade niečoho som opäť ochotná bojovať. Opäť si prejsť tou krížovou cestou,“ doplnila pani Alena.

 

Tento článok však nie je o chorobe ako takej, je o tom, aby sme si uvedomili hodnoty života. A ten, ktorého sa závažné ochorenie týka, aby neprepadol depresiám a negatívnemu mysleniu. Tak to bolo aj v prípade pani Aleny. „Pomohla mi jednoznačne moja viera a stále budem opakovať, aj rodina. Jedno vyšetrenie som neabsolvovala bez toho, aby nebol niekto pri mne. Zmenil sa nám život,“ spomína Alena. Celá domácnosť zostala na manželovi. „Nebolo to jednoduché, to by som klamala.“

 

Dcéra Alenka povedala, že veľkú silu v boji s rakovinou mamke dodala viera a sväté prijímanie. „Rehoľná sestrička Františka nosila mamke denne sväté prijímanie. Z 365 dní môžeme napočítať na jednej ruke, kedy bola odcestovaná a kedy jej prijímanie nepriniesla. Ja som presvedčená, že predovšetkým toto jej dodalo takú silu, že dokázala tým všetkým prejsť. Okrem toho to bolo aj veľké množstvo modlitieb známych a priateľov. Modlitba má obrovskú silu.“

 

Jedno však treba povedať, pani Alena nečítala o svojej chorobe žiadne informácie. Internet je na informácie síce bohatý, rovnako dostať aj množstvo odbornej literatúry, ale rodina Venglárovcov sa tomu vyhla a myslela pozitívne. „To je taká rada. Tie veci sú častokrát veľmi negatívne a človeka psychicky týrajú,“ povedala dcéra Alenka, hoci základné informácie ohľadom choroby, samozrejme, mali. „Čím človek viac vie, tým je to horšie,“ dodala samotná pani Alena.

 

Pani Alena je po úspešnej liečbe a postupne sa môže zaradiť do normálneho života. Niektorí sú však možno na začiatku takejto cesty. „V prvom rade musíte tú chorobu prijať. Ja som nastavená po tej duchovnej stránke, som veriaca a preto tí, ktorí sú veriaci, nech sa dajú na cestu viery. Tí, ktorí nie sú veriaci, veria v iné pozitívne veci. Jednoducho, musia brať veci pozitívne a veriť, že všetko dobre dopadne.“

 

„Treba byť blízko pri človeku, ktorý toto prežíva. V najťažšom období života byť pri ňom blízko, nájsť si preňho čas, hoci sme vyťažení a máme nabitý program. Držať ho za ruku a povedať mu, že pri ňom stojíte a dať mu to najavo aj pocitmi,“ povedala dcéra Alenka.

 

Alenky Venglárové sa zhodli, že skutočne platí - keď nejde o život, nejde o nič. Dnešná doba je však uponáhľaná, všade plno stresu a pritom niekedy si človek neuvedomuje samotné hodnoty života. „Úplne som si poskladala iný rebríček hodnôt, ako tomu bolo doteraz a rozhodla som sa nežiť v strachu. Vložila som sa do Božích rúk,“ povedala pani Alena. „Človek počas choroby zistí, koho má okolo seba,“ dodala dcéra. A tu platí - v núdzi poznáš priateľa. Je to stopercentná pravda. „Z tých ľudí, o ktorých sme si mysleli, že sú priatelia, z tých sa vyselektovalo len zopár, ktorí sú skutoční priatelia. Neváhali zobrať telefón a zavolať, aj keď vedeli, že mamka prežíva niečo ťažké. Našli si stále čas, aby ju povzbudili. Nie je ich veľa, je ich pár. Lebo niekto sa hrá na priateľa, ale keď príde takáto choroba, akosi zmizne,“ povedala dcéra Alenka a pokračovala: „Čo môže človek spraviť, je povzbudiť toho chorého, ale nie slovami ľútosti - to bude dobré. Ale slovami - Alena, stojím pri Tebe. Keby si niečo potrebovala, ozvi sa mi. Toto je podľa mňa prístup, ktorý chorý človek potrebuje. Žiadne ľutovania.“

 

Dcéra Alenka povedala aj jednu peknú príhodu. „Počas vlaňajších Vianoc bola mamka po chemoterapii a vysilená. Dve kolegyne z práce jej priniesli upečený koláč, lebo vedeli, že vtedy nás pečenie nezaujímalo. Pre niekoho by to bola maličkosť, ale pre nás to bola obrovská vec, ktorú sme si veľmi vážili.“

 

Skutočný priateľ zavolal, keď pani Alena bojovala s chorobu, ale zavolá aj teraz, keď je po všetkom. „Tým ľuďom budem vďačná do konca života, lebo dokázali to úbohé strápené srdce pozdvihnúť aspoň na chvíľočku,“ dodala dcéra Alenka. Jej mama náš rozhovor na nie práve najbežnejšiu tému uzavrela takto. „Necítim sa ako hrdinka, to vôbec nie. Ale keďže mi bola daná možnosť vyjadriť sa k tomuto obdobiu môjho života, bola by som veľmi šťastná, ak by tento článok oslovil, povzbudil či dodal nádej čo i len jednému jedinému človeku.“ K tomu skutočne niet čo dodať, hádam len jedno: silné slová silnej ženy.

 

(ks)