Tabule, čo nám "nechýbajú"...

 
Z iniciatívy poslanca Prešovského samosprávneho kraja Petra Krajňáka sa uskutočnila v Prešove prezentácia publikácie Dejiny menšinových jazykových práv na Slovensku 1918-2012, ktorá bola spojená so seminárom o možnostiach aplikácie týchto práv v súčasnosti.
 
Ors Orosz a Zoltán Szalay. Dvaja mladí ľudia maďarskej národnosti, ktorí dlhé roky zasvätili svoju prácu problematike menšinových jazykových práv, v Prešove 3.decembra nielen, že predstavili knihu, ktorej sú spoluautori, ale otvorili otázky, na ktoré by mali hľadať odpovede aj Rusíni. Zatiaľ, čo súčasný zákon o používaní menšinových jazykových práv sa občania maďarskej národnosti snažia využiť naplno, Rusínov akoby bolo treba dotlačiť aj do toho, čo priamo zo zákona vyplýva. Hoci v minulosti to bolo čosi úplne normálne a odzrkadľovalo prirodzenú multikultúrnosť Slovenska. Samozrejme, 40 rokov komunistickej vlády urobilo svoje,  dnes je situácia už iná a Rusíni akoby zaspali a na novovzniknutú situáciu nereagujú. 

 Aktuálne platný zákon obsahuje články, ktoré priamo prikazujú a má aj články, podľa ktorých majú občania na zmiešanom území možnosť priamo žiadať. Konkrétne ide o dvojjazyčné označenie obcí, úradov a inštitúcií verejnej a štátnej správy, ktoré by podľa dnešných podmienok malo byť dodržiavané v našich 68 obciach, keďže sa neberie do úvahy sčítanie obyvateľstva z roku 2011, podľa ktorého by takýchto rusínskych obcí malo byť pomaly dvojnásobok... Zo spomínaných 68 obcí je dvojjazyčne označená sotva polovica. Ešte horšia situácia je v označovaní úradov a inštitúcií, kde sú označené len v dvoch našich obciach.
 
Navyše, v mnohých obciach sú ešte staré tabule s ukrajinským a nie rusínskym názvom. Nikoho to nezaujíma a nikto sa o to ani nezaujíma. Pričom obe tieto povinnosti sú zákonom prikázané a ich nedodržiavanie je možné priamo potrestať finančnou pokutou. Predovšetkým starostom našich obcí by malo záležať na dodržiavaní zákona a akceptovaní toho, že v týchto obciach sa prihlásili ľudia k Rusínom. Na druhej strane, aj samotným obyvateľom by malo záležať na svojich právach, ale na rozdiel od občanov maďarskej národnosti, sťažnosti na porušovanie práva na používanie menšinového jazyka doteraz od Rusínov ešte nezaregistrovali ani v jednom prípade.
 
Keďže nie je dodržiavané to, čo je zakotvené v zákone a nikoho to ani netrápi, potom je veľmi ťažké očakávať, že sa do praxe dostane to, čo nám zákon umožňuje. Takýmito možnosťami  sú napríklad označenia autobusových staníc, označenia ulíc, ktoré by sme mohli mať v Medzilaborciach, úradná komunikácia v menšinovom jazyku, zasadnutia miestneho zastupiteľstva v menšinovom jazyku, či požadovať úradné dokumenty v jazyku, ktorý je našim materinským. Ba dokonca, keby k takému kroku došlo, pracovníci úradov by sa báli, ako čert  kríža, lebo gramotnosť v kodifikovanom jazyku je slabá, ba až nulová, hoci sme jazyk kodifikovali pred 18 rokmi.               
 
A tak sa môžeme vrátiť opäť k starej téme. Maďari sa na Slovensku dožadujú toho, na čo majú právo a čo počas dlhej histórie bolo normálnym javom a skutočnosťou. A požadujú to aj preto, lebo svoj jazyk používajú aj v písanej podobe, v písomnom prejave.  Ten u Rusínov nebude, pokiaľ nebudú školy. Takže, ako ďalej? Nastal čas pohroziť sankciami našim starostom. Nech dajú aspoň tabule, čo nám nechýbajú...    
 
Peter Medviď
(Článok bol napísaný pre Rádionoviny rusínskeho vysielania Slovenského rozhlasu)
 
Zdroj po rusínsky: http://www.holosy.sk/tably-shto-nam-%E2%80%9Ene-khybuyut%E2%80%9C