Takmer zabudnutá udalosť v dejinách Bardejova

Vyše storočná doba medzi rokmi 1604 až 1711 znamenala v slovenských dejinách pohnutú, a mimoriadne ťažkú dobu. Dominovali v nej protihabsburské stavovské povstania uhorskej a sedmohradskej šľachty. Ako ničivá smršť prehnali sa na väčšine územia Slovenska všetky protihabsburské povstania - Bočkayovo, Bethlenovo, Juraja I. Rákocziho, Tôkólyho a Františka II. Rákocziho. Krajinu drancovali povstalci i cisárski vojaci. Ale aj Turci s ktorými sa povstalecká šľachta spájala a ktorí zostali takmer do konca storočia metlou Slovenska. Prenasledovanie protestantského obyvateľstva nadobúdalo aj surové formy. Náboženská neznášanlivosť rozdelila vládnuce stavy a postupne zasahovala aj ostatné vrstvy obyvateľstva.
 

Takáto spoločenská situácia pretrvávala na Slovensku v 17. a začiatkom 18. storočia. Týmto úvodom priblížili sme dobu, kedy sa stala udalosť, ktorú si chceme pripomenúť. Spomenuté udalosti neobišli ani samotný Bardejov. Mesto najviac postihli posledné dve stavovské povstania. Každý rok od roku 1670 bol stupienkom ku priepasti aj napriek odolávaniu mesta. V dôsledku vojenských kontribúcií mesto bolo nútené zálohovať svoje majetky ako mlyny a vinice. Do konca 17. storočia dostalo sa tak do zálohu 13 poddanských obcí mesta, čo bolo znamením úpadku. Nádeje k lepšiemu zmarilo rákocziovské povstanie (1703-1711). Mesto zostalo osamotené a tak v snahe vyhnúť sa stratám, poddalo sa povstalcom už na začiatku povstania. Ťažký bol pre mesto najmä posledný rok prítomnosti povstalcov. Pod dojmom správ o postupe cisárskych vojakov, povstalci rabovali dvakrát mesto. Cisárske vojsko obsadilo Bardejov začiatkom decembra 1710.

Počas stavovských povstaní dôležitým bodom požiadaviek povstalcov bola náboženská sloboda pre nekatolíkov. Podľa víťazstva bojujúcich strán spravidla boli prideľované kostoly podľa pomeru vo vierovyznaní obyvateľov. Počas Tôkólyho povstania dvakrát rozdelili kostoly v našom meste. Rákocziho emisári po obsadení mesta opäť rozdelili kostoly medzi evanjelikov a katolíkov. Evanjelici dostali chrám sv. Egídia a katolíci zostali v bývalom augustiniánskom kostole. Mesiac po obsadení Bardejova cisárskym vojskom opätovne došlo k zmene. Vyslanec generála Virmonda za prítomnosti generála Hesternama prikázali odovzdať katolíkom chrám sv. Egídia.

O tom navrátení chrámu informuje nás zápisnica zo zasadania senátu slobodného kráľovského mesta Bardejova. Zápisnica spomína novozvoleného richtára avšak neuvádza jeho meno. Podľa zistenia v tunajšom štátnom archíve, novozvolený richtár na rok 1711 bol Paulus Korotnoky. V radnici zasadal novoustanovený senát pod vedením novozvoleného richtára, spolu s jeho zástupcom a tribúnmi mestských štvrtí. Prítomní boli aj Jeho Exelencia generál Hesternam a Mikuláš Szirmay vyslaný do radnice generálom Virmondom. Zo zápisnice podstatnú časť citujeme:

,„..Jeho Exelencia chce, aby sa farský kostol odovzdal opäť katolíkom a želá si vrátenie kľúčov spomínaného kostola, doriešiac tiež, že ak by sa stavba postavená mimo vnútorného mesta, sľúbená a určená za modlitebňu pre evanjelikov augsburského vyznania úplne zborila, nech je Jeho Exelencia o tom informovaná a medzitým, pokiaľ sa modlitebňa znovu nepostaví, povoľuje im Jeho Exelencia možnosť vykonávať slobodné praktizovania svojej potvrdenej viery v niektorom ich dome. Ohľadom katolíckeho farára, ktorý by mal byť do mesta uvedený, však horespomí-naný pán Szirmay dodal, že i keď bude niekto Jeho Exelencii doporučovaný na prijatie za farára, z právneho hľadiska chce rešpektovať patronátne právo mesta...".(Preklad z latinčiny: Ing. G. Drobniak)

Na príkaz dovtedajší kurátori farského chrámu vydali kostolné kľúče, ktoré boli prinesené do radnice a odovzdané generálovi Hesternamovi. Zasadanie senátu konalo sa v radnici 5. januára 1711. Na druhý deň v liturgickom kalendári bol sviatok Zjavenia Pána. K navráteniu chrámu sv. Egídia katolíckej cirkvi celebrovali slávnostnú bohoslužbu a Te Deum. Začala sa nová kapitola dejín tohoto chrámu ale aj samotného mesta Bardejova. Túto udalosť lepšie pochopíme v dejinných súvislostiach. Od druhej polovice 16. storočia šírila sa reformácia do všetkých krajov Slovenska, spočiatku to bolo trieštenie prúdov. Stúpencov malo aj učenie Kalvína, Zwingliho, utrakvistov i sakramentárov a anabaptistov. V mestách sa reformácia ujímala u nemeckého patriciátu a mešťanov, ktorí sa hlásili k umiernenej luterskej reformácii. Po návrate Leonarda Stóckela zo štúdií v centre nemeckej reformácie do rodného mesta (1539), Bardejov sa stal oporou reformácie v regióne. Stóckel odchovaný reformačným duchom posilnil víťazstvo reformačného prúdu v meste. Po prestúpení väčšiny obyvateľov na novú vieru, mestská rada rozhodla odovzdať chrám sv. Egídia protestantom. Tak sa stalo, že Bardejov zostal vyše 130 rokov bez katolíckeho farára (do r. 1672). Ako bolo spomenuté, ešte niekoľkokrát bol farský kostol striedavo prideľovaný evanjelikom a katolíkom. Až roku 1711 bol chrám sv. Egídia po 170 rokoch definitívne navrátený do správy katolíckej cirkvi.
 

Po tejto udalosti bardejovskí evanjelici spočiatku praktizovali svoju vieru v pridelenom dome občianky Schmitzovej z Novej Vsi. (Uvádza to zápisnica). Priaznivejší obrat pre nich nastal roku 1781, keď cisár Jozef II. vydal Tolerančný patent. Po dvoch desaťročiach, roku 1807, položili sa základy dnešného evanjelického chrámu. Vznik reformácie vystúpením Martina Luthera (1517) patrí k prelomovým medzníkom histórie. Preto je nutný pohľad do živej minulosti. Cirkevní historici sa zhodujú v názore, že ani rozdelenie kresťanstva na východnú a západnú cirkev (1054) ani kacírske hnutia stredoveku nezasadili takú ranu kresťanstvu, akú mu spôsobila reformácia. Len reformácii sa podarilo kresťanskú jednotu rozdvojiť. A to sa nemalo stať.  Pápež Ján Pavol II., pri návšteve Nemecka roku 1996, mal v úmysle na historickom Wartburgu oznámiť zrušenie cirkevnej kliatby nad Lutherom. Katolícki hodnostári v Ríme v zriedkavej jednote zakročili, že čas nedozrel ešte na také znamenie. A tak reformátor Luther zostáva v kliatbe. Čoskoro po spomenutej udalosti, koncom apríla 1711, skončilo sa rákocziovské povstanie Szátmarským mierom. Na Bardejov bol žalostný pohľad. Mesto bolo vyčerpané vojnovými útrapami. Mestské hradby na viacerých miestach boli narušené a od tej doby neudržiavané pustli. Už v predošlom roku objavil sa v meste mor, ktorému postupne padlo za obeť do 2000 obyvateľov. Remeslá neprosperovali, živorili. V núdzi mesto roku 1716 predalo košickým jezuitom zvyšok niekdajšej slávnej Klóssovej tlačiarne. Prvé desaťročia časť obyvateľov mesta prežívali chovom dobytka. Od tejto doby, napriek sporadickým oživeniam, úpadok Bardejova pokračoval až do polovice 20. storočia.

 

Marián Beňo