Ťažké spomienky na nezabudnuteľné roky

Patrím ku generácii, ktorá už prežíva pokročilú jeseň života, 19. júla som dovŕšil 83 rokov, už medzi pamätníkov, ktorí toho veľa prežili. Mnoho si z toho pamätajú. Vo voľnom čase sa vo svojich myšlienkach často vraciam k významným dátumom a zážitkom, ktoré som na svojej životnej hrboľatej ceste prežil.

Čerstvé správy z pastvín
Spolu so svojím dedom Gregorom Hrubovčákom som dosť často pásol na brekovských pastvinách kravy. Nie raz sme sa v lesoch za Laborcom stretávali s partizánmi, najmä v lete v roku 1944. Pochádzali z radov našich, ale aj cudzích štátnych príslušníkov. Každý mal na sebe zavesenú zbraň – samopal, pušku i ľahký guľomet. Na otázky ohľadom Nemcov im otcov otec vždy poskytol potrebné informácie. Bol to skúsený a životom ostrieľaný človek, ktorý za prácou prešiel kus sveta. Aj jeho zásluhou sa neskôr podarilo odbojníkom vyhodiť do vzduchu jeden nákladný vlak neďaleko Brekova, prepadnúť presúvajúcu sa kolónu nemeckých vojsk zo Strážskeho do Humenného alebo opačným smerom. Dedo im poskytol čerstvé správy aj o nemeckých zoskupeniach nachádzajúcich sa v našej dedine, lebo sa medzi nimi často pohyboval. Za tieto informácie sa mu partizáni vždy patrične poďakovali. Veľakrát im doniesol do lesa aj nejaký ten kus slaniny či celý chlieb.
Z Brekova bolo viac vojakov odvelených na východný front. Vyslala ich tam slovenská vláda na pomoc Hitlerovi v jeho boji proti „červenému moru“. Tento ťažko pochopiteľný krok tak komentovali a vysvetľovali vtedajší pochlebovači Tisovho režimu. Väčšina národa to však prijala s nevôľou.

Všetko spálil oheň
Nikdy nezabudnem na leto 1944, keď sa v jeden deň, cestou k poľským hraniciam, zastavilo v Brekove na prenocovanie a oddych množstvo vojakov slovenskej armády. Utáborili sa na najrôznejších miestach, v dvoch miestnych krčmách sa z jedu opili, že musia ísť posilňovať nemecké pozície na hraniciach. Výsledkom bolo podpálenie našej stodoly, od ktorej sa rozhoreli ďalšie, tiež po vŕšok naplnené slamou, plevami a senom. Tiež vozmi i poľnohospodárskym náradím. Môj otec bol z toho zúfalý. Toľká námaha vyšla nazmar v ohni a dyme. Darmo prosil veliteľa vojska, aby vyšetril tento hnusný čin opilcov, ten o to vonkoncom nemal záujem. Po akom – takom zahladení pohromy sme v ďalšie dni a týždne s mamou alebo otcom s pla čom a prosíkom neraz putovali na vypožičanom voze deda (po maminej strane) po šírej okolici. Aby sa dobrí ľudia nad nami zmilovali a pomohli s krmom pre náš dobytok na zimu. Keď sme sa ako-tak zásobili krmivom, o krátky čas nás postihla ďalšia pohroma. Nanútená evakuácia.

Keďže najbližší príbuzní žili až v Gruzovciach, otec rozhodol, že poputujeme tam, kde do styku s vojnovým dianím iste neprídeme. Vyhliadnutá neveľká dedinka bola mimo hlavnej cesty, o ktorú Nemci záujem nemali. V rodine Jána Harvana sme sa v dosť stiesnenom príbytku zdržali až do polovice decembra 1944, za čo mu vďačíme dodnes. Po návrate do oslobodenej obce sme našli náš rodinný dom obsadený velením Sovietskej armády a ošetrovňou. Pre naše potreby „uniformovanci“ vyhradili len malú komôrku pre osem ľudí. Z našej dediny dosť často odchádzali vojenské cisterny na pohonné látky do michalovského okresu. S jedným mladým vodičom som sa dosť skoro skamarátil. Ten ma nalákal na jednu takúto cestu. Môj otec bol však oveľa rozumnejší ako ja a na nebezpečnú trasu ma nepustil. Dobre urobil. Kdesi pri ceste narazil kamarát na mínu a tá okamžite ukončila jeho mladý život. Volal sa Ivan Andrejevič Jablonskij a pochádzal kdesi od Moskvy. Sovietske jednotky sa v Brekove zdržiavali dosť dlhý čas. Pripravovali sa na útok na nemecké pozície na Dargove. Nie raz som videl ako cvičia, sú školení dôstojníkmi, aby ofenzíva nevyšla nazmar.

V jeden deň prevažná časť vojska sa z našej obce vydala smerom na Michalovce. Na Dargove však narazili na veľmi tvrdú nemeckú obranu, ktorá si na strane Sovietov vyžiadala veľké obete. Keď sa o niekoľko dní vrátila iba nepatrná skupina „červenoarmejcov“ späť do Brekova, tvorili ju iba zranené osoby. Pri stretnutí s mojím otcom a dedom, keď spomínali na prežité strašné boje, mali v očiach slzy. Nemohli sa zmieriť so stratou toľkých padlých spolubojovníkov.

Česť ich pamiatke!
Právom je dnes na Dargove úhľadný pomník sovietskym vojakom a oficierom, ktorí zahynuli pri oslobodzovaní tamojšieho kraja od nemeckých okupantov. Nezabudnem na koniec decembra 1944, keď do Brekova prišli viacerí dôstojníci z 1. Československého armádneho zboru robiť nábor dobrovoľníkov. Do novej Svobodovej armády. Od nás tam prijali úctyhodný počet mladých mužov, ktorí majú tiež svoj podiel na skončení tejto veľkej bitky o slobodu a pokojný život ľudstva. Nie všetci z nich sa však vrátili späť k svojim rodinám živí a zdraví. Napríklad sused Michal Rada vo vtedajšom Sovietskom zväze v jeden večer tajne opustil vojenský útvar a spolu s niekoľkými kolegami prešiel k partizánom. Po vytvorení Československého armádneho zboru sa stal jeho príslušníkom. V jeho radoch v jeseni v roku 1944 padol na Dukle.

Keď už spomínam tohto chrabrého človeka, patrí sa uviesť aj mená ďalších Brekovčanov, ktorí tiež zahynuli v boji s fašizmom: Michal Mihaľko prišiel o život ako pomocník partizánov v okrese Humenné v novembri 1944; Michal Myšľan skončil životnú púť pri Špišských Tomášovciach; Andrej Šovar vydýchol naposledy pri Vrútkach a Ján Nemec položil svoj život na oltár vlasti pri Ostrave. Všetci majú postavený úhľadný pomník na obecnom „cmiteri“ v Brekove, kde na nich členovia rodín, kamaráti i ostatní spomínajú pri pálení sviečok a kahancov. Nepadli nadarmo. Česť ich pamiatke!

Konečne pokoj
Deviateho mája v roku 1945 sme popoludní šli z domu sadiť zemiaky na pozemok neďaleko dediny, keď v tom zrazu doľahol k nám hlahol zvonov z nášho kostola. „Čo sa to len mohlo stať, že znovu zvonia,“ napadlo nám na poli. Ale vhodnú odpoveď sme nenachá- dzali, len nedávno zvonil starý Gašpar na poludnie. Ďalej sme sa venovali zemiakom, keď zrazu pribehol mamin brat Michal Štofej a vraví: „Dnes kapitulovalo fašistické Nemecko. Je koniec vojny. Chápete, aká je to pre nás radosť?“ Jeho správa nás nesmierne potešila. Konečne zamĺkli zbrane najstrašnejšej vojny v dejinách ľudstva, koniec zabíjaniu nevinných obetí a nesmiernemu utrpeniu národov. Na túto radostnú správu nezabudnem do smrti. A pripomínam si ju aj dnes.

Jozef Hrubovčák