TERRA INCOGNITA (recenzia knihy prof. Ivana Popa Podkarpatská Rus)

Ešte aj v súčasnosti je ťažké presne určiť, akú významnú úlohu zohrala Moskva v prvej fáze odtrhnutia Podkarpatskej Rusi od Československa, Bola to iniciatíva miestnych komunistov, vysokých spravodajských dôstojníkov Červenej armády, akcia ukrajinskej vlády alebo dvojitá hra Stalinovho kabinetu?

Dejiny Podkarpatskej Rusi - územia ležiaceho v srdci Karpatského oblúka, ktoré bolo súčasťou Československa v prvej polovici 20. storočia, nepatria medzi všeobecne známe, azda s výnimkou jeho odstúpenia v prospech ZSSR, respektíve sovietskej Ukrajiny v prvých povojnových rokoch.

Problematika dejín Podkarpatska (z pohľadu Moskvy a Kyjeva - Zakarpatská) nie je na Slovensku dostatočne rozpracovaná, o nič menej popularizovaná. V období po druhej svetovej vojne sa v Československu účelovo ignorovali dejiny tohto najvýchodnejšieho územia bývalej republiky, ktoré patrilo k najchudobnejším oblastiam zaťaženým biedou, nedostatkom, ale aj negramotnosťou. Pritom Podkarpatská Rus mala veľký význam práve vo vnútropolitickom dianí. Už len tým, že formálne existovala ako autonómna súčasť republiky, nepriamo podporovala slovenské autonomistické hnutie, bola objektom záujmu maďarského, ale aj poľského iredentizmu atď. Máloktorá oblasť Európy prešla v priebehu polstoročia (1918/1919 - 1946) takým zložitým a rozporuplným vývojom ako územie nazývané počas existencie prvej Československej republiky Podkarpatskou Rusou.

Už samotný fakt, že v priebehu 20. storočia územie patrilo do viacerých štátnych útvarov a malo v nich rozličné postavenie, spravidla nie vždy také, ako si želalo jeho obyvateľstvo, je sám osebe veľavravný. Do roku 1918/1919 patrilo Uhorsku, v ktorom nemalo osobitné štátotvorné postavenie, skôr naopak, jeho rusínske obyvateľstvo bolo v bezprávnom postavení. Po vzniku Československa sa stalo oficiálne jeho súčasťou a to až do rozpadu republiky 14. marca 1939. Dva dni (14. - 15. marca 1939) existovalo ako samostatný suverénny štát, ktorý však zanikol v dôsledku okupácie hortyovským Maďarskom. Pod jeho kontrolou pretrvalo do jesene 1944 (oslobodenie sovietskou armádou). Potom prežilo obdobie od jesene 1944 do 29. júna 1945 ( podpísanie československo - sovietskej dohody o odstúpení územia - pripojenia k ZSSR), respektíve do 6. januára 1946 (keď uvedená zmluva vošla do platnosti), počas ktorého de iure patrilo oslobodenému a obnovenému Československu a de facto Sovietskemu zväzu. Od 6. januára 1946 sa Podkarpatská Rus stala súčasťou sovietskej Ukrajiny a tým aj súčasťou ZSSR, v roku 1991 súčasťou samostatnej Ukrajiny.

S prechodmi podkarpatského územia z jedného štátneho útvaru do druhého súviseli aj zmeny jeho názvu: v Uhorsku - Uhorská Rus, v zlomových rokoch 1918/1919 Ruská Krajina, v Československu Podkarpatská Rus, počas krátkeho obdobia autonómie a samostatnosti vystupovalo ako Karpatská Ukrajina a ako súčasť ZSSR bolo Zakarpatskou Ukrajinou, respektíve sa nazývalo Zakarpatská oblasť Ukrajinskej SSR. Zaujímavým momentom však bolo, že ani príslušnosť do toho - ktorého štátneho útvaru, ani rýchlo sa meniaci názov neprispeli k zlepšeniu ekonomického postavenia obyvateľstva, ktoré zhruba po 50. roky 20. storočia žilo na tomto území len vo veľmi skromných, ba až núdzových podmienkach, kde bieda i nedostatok a podvýživa boli pokladané za normálny jav. . Aj keď patrilo územie k ZSSR, životná úroveň obyvateľstva naďalej očividne zaostávala. To isté sa dá povedať aj o súčasnej situácii v oblasti, ktorá je súčasťou nezávislej Ukrajiny, deformovanej prežitkami socializmu. Komplikácie spôsobuje aj nedostatok pracovných príležitostí a s tým súvisiace javy hľadania zamestnania v iných oblastiach Ukrajiny alebo v zahraničí, rozmach čiernej ekonomiky a pod.

Všetky uvedené momenty, ale aj mnoho ďalších dejinných skutočností a epizód, nájdeme v knihe Podkarpatská Rus. Ivan Pop v nej nielen načrtol dejiny územia, a to od obdobia praveku až po súčasnosť, ale v zaujímavej forme dokázal podať aj všetky dôležité udalosti spojené s podkarpatským (zakarpatským) regiónom, ktoré navyše nútia čitateľa hlbšie sa zamyslieť nad problematikou jeho dejín. Dokonca aj samotný fakt, že dejiny tohto územia vyšli v edícii, ktorá podáva históriu štátov - stojí za povšimnutie.

Ivan Pop nielen opísal, ale vo viacerých momentoch aj poukázal na dôležité súvislosti jednotlivých rozhodujúcich udalostí vývoja územia, pričom všetky obdobia dejín rovnomerne rozložil v texte. Pomerne dobre autor spracoval obdobie éry socializmu a najnovšie udalosti spred niekoľkých rokov poznačené snahou o autonómiu územia v medziach nezávislej Ukrajiny, čo pre slovenského čitateľa (a to napriek tomu, že ide o susednú krajinu) bude pomerne novou a najmä zaujímavou informáciou.

Nemenej pozoruhodne autor hodnotí osud samotného rusinizmu. O obyvateľoch územia Podkarpatská sa inak ako o Rusínoch vo svojej knihe nezmieňuje. Teda úplne ignoruje názov Ukrajinci. Poukazuje aj na to, že vláda Ukrajinskej SSR rusinizmus neuznávala a problémy s identifikáciou rusínskeho obyvateľstva dokonca mala a aj má vláda súčasnej Ukrajiny. Vysvetlenie tejto situácie - problému s národnou identitou Rusínov - sa niekedy môže zdať zložité, ale jeho korene sa dajú identifikovať jednoducho. Vo svojej dobe komunista Klement Gottwald vyslovoval výhrady voči tzv. rusinizmu ako výplodu maďarizácie. Pravdepodobne aj z toho dôvodu, že už v roku 1924 Komunistická internacionála definovala Rusínov ako súčasť ukrajinského národa. Tento názov sa v komunistickom hnutí ujal natrvalo, ale kulminačne sa prejavil a presadzoval najmä po roku 1945 zrušením rusínskej národnosti na Podkarpatskú, ktoré sa stalo súčasťou ZSSR, v juhovýchodnom Poľsku a nakoniec na severovýchodnom Slovensku. Je potrebné si uvedomiť fakt, že hlavne pre československých komunistov bola ukrajinská orientácia obyvateľstva Podkarpatská a severovýchodného Slovenska jedinou aktuálnou a prípustnou, keďže iné stanovisko by odporovalo oficiálnemu stanovisku Komunistickej internacionály a (čo je najdôležitejšie) spochybňovalo by oprávnenosť odstúpenia Podkarpatskej Rusi Sovietskemu zväzu. Škoda, že Ivan Pop toto vysvetlenie vo svojej knihe neuviedol a samotný problém okolo tzv. Rusínov - Ukrajincov bližšie nerozobral, a to aj z dôvodu jeho aktuálnosti ako na Podkarpatsku (Zakarpatsku), tak aj v prípade východného Slovenska.

Samotný proces, ktorý viedol k odstúpeniu Podkarpatska, autor vykresľuje pomerne jednoznačne. Vidí za tým predovšetkým Stalinove ambície na ovládnutie (anexiu) územia formálne patriaceho Československu, ktoré by mu zabezpečilo toto strategicky významne územie a tým uľahčilo nástup v západnom smere a kontrolu strednej Európy. Napriek tomu, podľa môjho názoru, ešte aj v súčasnosti je ťažké presne určiť, akú významnú úlohu zohrala Moskva v prvej fáze odtrhnutia Podkarpatskej Rusi od Československa. Bola to iniciatíva miestnych (podkarpatských) komunistov, vysokých spravodajských dôstojníkov Červenej armády, akcia ukrajinskej vlády alebo dvojitá hra Stalinovho kabinetu? Jasno do celej situácie vnesie už len otvorenie ruských (sovietskych) utajených archívov pre vedeckých bádateľov, respektíve čitatelia budú odkázaní na vytvorenie vlastného názoru na túto historickú (žiaľ, neprehľadnú) záležitosť. V každom prípade je potrebné súhlasiť s autorom knihy, že Československo ako víťazný štát druhej svetovej vojny na prekvapenie vyšiel z vojny územne oslabený (čo nie je obvyklým prípadom v medzinárodnom práve a praxi) práve vďaka anexii Podkarpatska Sovietskym zväzom.

Knihou Ivana Popa (ako sa to dnes stáva zvykom) česká historiografia opäť pokrýva potreby (aj) slovenského čitateľa. Navyše môže poslúžiť i ako sprievodca pre návštevníkov dnešnej Zakarpatskej oblasti Ukrajiny - v závere knihy sú uvedené aj užitočné informácie pre turistov túžiacich spoznať územie, súčasť bývalého medzivojnového Československa, ktoré je pre mnohých ešte stále terra incognita.

Michal Šmigeľ
( prevzaté z časopisu - Knihy a spoločnosť, K&S - 11/2005, www.fan.sk/kas )