Tomáš Leňo: Sme pravdivejší a prajnejší

 

Humenský fotografický tandem Tomáš Leňo a Jozef Ondzik pripravujú autorskú fotografickú publikáciu Rusíni. Obaja autori sľubujú, že bude výberom a zhrnutím toho najdôležitejšieho obrazového materiálu, ktorý vznikol v priebehu dlhodobého fotografovania života rusínskej národnostnej menšiny na Slovensku a v zahraničí za ostatných tridsať rokov. Publikácia uzrie svetlo sveta v závere tohto roka.   „Musíme to stihnúť,“ zdôrazňuje Tomáš Leňo.  Hoci leví podiel na financovaní ide z grantu, bez pomoci sponzorov by publikácia vyjsť nemohla. „Prioritne oslovujeme rusínsku podnikateľskú obec. Som príjemne prekvapený podporou. Odozvu nachádzame aj u nerusínskych sponzorov. Projekt sa im páči a cítia potrebu podporiť ho. Vidia v tom väčší význam,” hovorí.
 

Všetko sa začalo Starinou
Tomáš a Jozef veria tomu, že v živote človeku neprichádza nič náhodne. U nich - vtedy sedemnásťročných chlapcov - sa všetko začalo Starinou. „Problematikou vysídľovania pre výstavbu Starinskej vodnej nádrže. Vtedy za ňou stála Marika Mišková, odborná pracovníčka okresného osvetového strediska. Z jej iniciatívy sa do toho priestoru doslova navalili maliari, fotografi, výtvarníci a filmári a začali ho dokumentovať. My sme dostali šancu ako mladí sedemnásťroční ľudia. Bol to veľký dar. Ak človek v takom veku dostane takú silnú tému, s ktorou musí žiť, vie ho posunúť veľmi vysoko. Táto téma nás posunula a stala sa pre nás veľkým darom. Preto túto knihu považujeme za akési vrátenie daru, za splatenie dlhu Rusínom,” myslí si Tomáš.
 
Čo ďalej
Projekt sa sprvoti rodil a vystavoval pod názvom Ľudia spod Bukovských vrchov (1981 – 1991). „Potom sme si položili otázku – čo budeme robiť ďalej? Odpoveď bola jednoduchá. Veď Rusíni tu žijú od nepamäti. Bol to prirodzený postup,“ spomína Tomáš. A cieľavedomé dokumentovanie života Rusínov v Ubľanskej a Uličskej doline postupne prekročilo hranice Slovenska. Za Rusínmi cestovali autori do Poľska, Maďarska, Srbska a na Ukrajinu.
 

Rusíni putovali
Putovali aj fotografie. V Slovenskej národnej galérii boli súčasťou troch súborných výstav, okúsili chuť galerijných priestorov v Miláne, vo Viedni, v Brne, v Poprade, vo Svidníku, v Humennom, v Snine, v Przemysli, v Novom Sade, v Toronte, v Prahe. „Vždy sme najprv pripravili výstavu na miestnej pôde. Vystavovali sme v dedinských krčmách, kultúrnych domoch. Spätná väzba od ľudí, ktorých sme fotografovali, bola pre nás veľmi dôležitá.  Spomínam si na prvú výstavu v Ruskom Potoku. Asi po roku fotografovania sme fotky vystavili v miestnej krčme. Na “vernisáž” prišli len naši pozvaní známi a priatelia z Humenného, z Košíc, Prešova, Bratislavy. Z miestnych neprišiel temer nik. Až po určitom čase ma počas fotenia oslovil neznámy pán – reku, kedy prídete fotiť aj do našej dediny?  A vy ste videli naše fotky – pýtam sa. No, pravdaže, znela odpoveď. Chodili sme sa na ne pozerať celé autobusy z okolitých dedín!
 

Výber toho najlepšieho
Publikácia bude obsahovať 80 fotografií. „Obaja s Jozefom sme zdravo kritickí a vždy sme si vedeli kriticky „poradiť“ pri vzájomnom výbere fotografií. Pri výbere mal veľké slovo kritik fotografie - kurátor Slovenskej národnej galérie v Bratislave Aurel Hrabušický, ktorý píše úvod. V podstate vybral to, čo sme tam chceli mať aj my. Celkový koncept sa tvoril vo vzájomnej zhode,” netají spokojnosť Tomáš Leňo.
Publikáciu obohatí historickou esejou do života Rusínov prof. Peter Švorc z Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity.
 

Nemajú rusínske korene
Tomáš Leňo je presvedčený o tom, že na východe ľudia oveľa viac chápu silu pospolitosti, silu národnostných menšín so všetkými problémami, ale hlavne pozitívami.
Obaja fotografi rusínske korene nemajú. “Možno ešte lepšie, že nie sme Rusíni. Keby som fotil Slovákov, lebo som ním, aj keď sa cítim byť hlavne východniar, možno by som k istým veciam pristupoval predpojato. Človek má tendenciu myslieť si, že v niečom sme lepší a v niečom sme len trošku zlí. Ale keďže nie som Rusín, tak sa na ten problém pozerám ambivalentnejšie, nezainteresovanejšie, a tým  aj pravdivejšie a  prajnejšie. Z tohto pohľadu to vidím pozitívne. Nezaťažovali nás isté predsudky, ktoré by možno zaťažovali rusínskeho fotografa, lebo fotí “svojich”. Fotil som ľudí, ktorí ma zaujímali, a videl som ich tak aj tak. Kniha sa môže ľuďom páčiť, a nemusí. To je prirodzené. Ale nikto nám nemôže zobrať to, s akou láskou sme tam s Jožom chodili a fotografovali,” uzavrel Tomáš.
 
Jana Otriová

Zdroj: http://korzar.sme.sk/c/6126683/tomas-leno-sme-pravdivejsi-a-prajnejsi.html