Trest za milosrdenstvo?

Ukrajinské deti v bulharskom kláštore a otázky pravoslávneho svedectva

Sergej Čapnin
Riaditeľ pre komunikáciu Centra pravoslávnych štúdií Fordhamskej univerzity, šéfredaktor almanachu „Dary“



V septembri 2025 prišlo do Bulharska tridsaťosem detí z Ukrajiny na pozvanie mníchov z carnogorského Monastiera svätých Kozmu a Damiána. Zdalo by sa, že na tom nie je nič zvláštne – kláštor prejavil tradičné kresťanské milosrdenstvo a zorganizoval oddych pre deti traumatizované vojnou. Avšak o niekoľko týždňov neskôr patriarcha Daniel dočasne zakázal slúžiť bývalému predstavenému kláštora a organizátorovi detského tábora, archimandritovi Nikanorovi (Miškovovi).

Tento prípad stojí za podrobnejšie preskúmanie, keďže nastoľuje akútne otázky o pomoci obetiam vojny, o cirkevnej moci a o tom, ako pravoslávne cirkvi prejavujú (alebo odmietajú prejaviť) milosrdenstvo v podmienkach dlhotrvajúcej krízy, úzko spojenej s geopolitickými problémami.

Ukrajinské deti a bulharskí mnísi

Bratstvo carnogorského monastiera tvorí len osem mníchov a od roku 2012 pravidelne organizujú letné detské tábory. Tento rok sa tábor líšil od všetkých predchádzajúcich. Otec Nikanor opisuje svoju skúsenosť s ukrajinskými deťmi takto: „Na prvý pohľad sú to deti ako deti – smejú sa, hrajú sa, žartujú. Ale môžeme sa len dohadovať, akú bolesť nosia vo svojich srdciach. Jeden z najmladších chlapcov, keď uvidel prasknutú dlaždicu na chodníkoch kláštora, sa ma opýtal, či je to od bomby“.

„Prvýkrát – a bohužiaľ dosť neskoro – sme prijali deti, ktoré prežili hrôzy skutočnej vojny,“ vysvetľoval. Kláštor ich prijal bez akýchkoľvek podmienok, nevyžadujúc, aby deti boli len z kresťanských rodín. Po nejakom čase Nikanor napísal na sociálnych sieťach pomerne ostrý príspevok: „Dostal som ‚zaslúženú odmenu‘ za prijatie ukrajinských detí. Budeme pokračovať“.

Oficiálna verzia: porušenie finančnej disciplíny

Ide o to, že bulharský patriarcha Daniil 23. októbra uvalil na otca Nikanora zákaz slúžiť na dobu 15 dní, hneď po zasadnutí Eparchiálnej rady. Formálny dôvod je formulovaný veľmi nejasne: za dopustenie sa systematických porušení – „neplnenie alebo nesvedomité plnenie cirkevných pravidiel, nariadení týchto Stanov, služobných povinností alebo zákonných nariadení cirkevnej vrchnosti“, no fakticky za absenciu istej finančnej dokumentácie.

Bolo toto rozhodnutie diktované starostlivosťou o riadnu správu kláštora, alebo išlo o pokus vyvinúť na monastier tlak nepriamou cestou, zakrývajúc ideologické výhrady obvineniami administratívno-finančného charakteru? 

Otec Nikanor vysvetľuje vzniknutú situáciu takto: „Keď som prišiel do monastiera, bolo tu prázdne pole – všetko, čo dnes vidíte v Carnogorskom kláštore, je postavené doslova od nuly. Od predchádzajúceho predstaveného som nedostal metropoliou požadované finančné dokumenty a navyše – nikto zo Sofijskej metropolie mi nikdy predtým nedával pokyny pripravovať podobné správy“.

Je celkom možné, že podstata výhrad cirkevnej vrchnosti je v niečom inom. Otec Nikanor tvrdo namietal proti požiadavkám metropolie na pravidelný odvod peňazí, teda odmietal platiť svojho druhu „cirkevnú daň“. „Povedal som im, že slúžim v Cirkvi, a nie v komerčnej korporácii,“ hovorí s úsmevom.

„Ani patriarcha Maxim, ani patriarcha Neofit nikdy nekládli podobné požiadavky,“ pokračuje otec Nikanor. „Chápali, že obnovujeme kláštor od nuly a že metropolia nám neposkytovala žiadnu finančnú pomoc“. Podľa jeho slov v Bulharsku nie sú známe praktiky podobných poplatkov. Predtým nebolo možné bulharských patriarchov upodozrievať z lásky k peniazom – bola to prax rozšírená v Ruskej cirkvi, avšak nový bulharský patriarcha sa ju rozhodol skopírovať.

Od momentu zvolenia Daniela na patriarchálny stolec – a to sa stalo len pred rokom a pol – viac ako štyridsať duchovných, čiže desať percent kléru Sofijskej metropolie, prešlo do iných bulharských eparchií z toho istého dôvodu.

Je príznačné, že spomínané finančné nezrovnalosti sa netýkajú tých značných súm, ktoré boli vynaložené na obnovu monastiera; všetko to bolo riadne zdokladované a následne štátne orgány vykonali zákonom stanovený audit. Výhrady sa týkajú len skromných denných príjmov z predaja sviečok a využívania kláštorného majetku.

Celé bratstvo monastiera stojí plne na strane otca Nikanora. „S otcom Nikanorom slúžime spolu dvadsaťdva rokov,“ povedal otec Adrián, ktorý prijal mníšske postrihnutie v roku 2000. „Trinásť rokov organizujeme detské tábory, napĺňajúc Kristove slová. Som úplne otrasený týmto trestom. Je neopodstatnený a kánonicky nesprávny!“ 

Hlbšie príčiny, pre ktoré sa patriarcha Daniil rozhodol potrestať archimandritu Nikanora, sa mnohým v Bulharsku javia ako celkom zrejmé. Súvisia s kritickým pohľadom Nikanora na nové – promoskovské – smerovanie Bulharskej cirkvi v pravoslávnom svete a s jeho pevným postojom bezpodmienečného odsúdenia Ruskej cirkvi za ospravedlňovanie ruskej agresie proti Ukrajine. Cirkevný trest uložený bulharským patriarchom kopíruje kroky moskovského patriarchu Kirilla, ktorý zakázal slúžiť alebo dokonca zbavil kňazstva tých kňazov, ktorí verejne vystupovali proti tomu, aby Cirkev podporovala vládu. Mimochodom, to isté sa teraz deje aj v Srbsku, kde patriarcha Porfírij začal súdne stíhanie teológov a teraz aj biskupa, ktorí verejne kritizujú Srbskú cirkev za podporu represívnych opatrení Vučića proti protestujúcim študentom.

Zložitý kontext: Bulharsko, Rusko a Ukrajina

„Nemôžem povedať, že existuje priama súvislosť medzi ukrajinskými deťmi v našom kláštore a mojím suspendovaním – to vie len Hospodin,“ vyhlasuje otec Nikanor. „Ale je to veľmi nešťastná zhoda okolností, symbolická. A varoval som patriarchu, že práve teraz bude takýto trest krajne nevhodný a vyvolá presne tú reakciu, ktorú vidíme“.

Tu je dôležité pripomenúť širší kontext. V lete 2024 patriarcha Daniel pre Bulharskú národnú televíziu vyhlásil, že Bulharská pravoslávna cirkev neuznáva Pravoslávnu cirkev Ukrajiny (PCU), ktorá získala autokefáliu od Ekumenického patriarchátu v roku 2019. Odvolával sa na znepokojenie ohľadom „prejavov násilia, zaberania chrámov a vrážd kňazov“ a tvrdil, že „chrámy odovzdané PCU zostávajú prázdne“ – to je rétorika typická pre Moskovský patriarchát.

Dnes patrí Bulharská pravoslávna cirkev k tým desiatim miestnym cirkvám, ktoré odmietli uznať PCU a udržiavajú spoločenstvo s Ukrajinskou pravoslávnou cirkvou, ktorá bola predtým pod jurisdikciou Moskvy. Pritom politická realita je taká, že Bulharsko je členom NATO aj EÚ, no zachováva si väzby s Ruskom. Odborníci poukazujú na to, že vzťahy Bulharskej cirkvi s Ruskou cirkvou sú tradične úzke, čo vytvára dodatočné napätie, keďže vojna núti cirkvi vyberať si medzi službou milosrdenstva a inštitucionálnou lojalitou.

Za týchto okolností sa rozhodnutie bulharského kláštora prijať ukrajinské deti stáva nechtiac niečím väčším než len gestom milosrdenstva. Môže to byť čítané ako priama výzva oficiálnemu postoju patriarchu.

Treba priznať, že osobné vzťahy medzi Nikanorom a Danielom boli už dávno napäté. Keď Daniel, vtedy metropolita vidinský, opakoval frázy ruskej propagandy a obviňoval Ukrajinu, Nikanor sa od neho verejne dištancoval. Odvtedy sa Daniel a Nikanor stali zosobnením dvoch protichodných táborov v bulharskom pravosláví: proruského a proeurópskeho, orientovaného na Fanar.

V predvečer voľby patriarchu Nikanor vyhlásil, že Bulharsko nie je ruská provincia, a vyjadril nádej, že Daniel nebude zvolený na patriarchálny stolec. Keď sa tak stalo, Nikanor vyhlásil, že všetko prebehlo „ako podľa učebnice KGB“, a teraz je pripravený opustiť klérus Bulharskej cirkvi. Avšak na osobnom stretnutí s Danielom niekoľko dní po voľbách verejne vyhlásili zmierenie. Napriek tomu Daniel ako patriarcha a vládnuci archijerej Sofijskej metropolie ani raz nenavštívil Carnogorský kláštor a iným kňazom bol daný neoficiálny pokyn držať sa od kláštora ďalej.

V januári tohto roku Nikanor náhle odstúpil z postu predstaveného kláštora a napísal žiadosť o preloženie do inej eparchie. Súčasný postoj otca Nikanora je kategorický: „Dúfam v definitívny rozvod s ním – aj v tomto svete, aj v budúcom!“. O úcte k patriarchovi v tejto situácii hovorí ostro: „teraz sa vyparila“.

Otázky pravoslávneho svedectva

To, čo sa deje, vyvoláva nepríjemné úvahy. Ak zákaz slúženia skutočne súvisí s finančnými porušeniami, treba nastoliť otázku, ako pomôcť predstaveným kláštorov pri dodržiavaní administratívno-finančných požiadaviek, rešpektujúc pritom ich mníšsku voľbu. Ale ak návšteva ukrajinských detí zohrala čo i len nejakú úlohu – ako hlavný motív alebo ako faktor, ktorý prehĺbil konflikt – následky sú ešte znepokojujúcejšie. Znamená to, že prejav milosrdenstva k obetiam vojny môže byť tvrdo obmedzený požiadavkami cirkevnej politiky. Skutky milosrdenstva môžu vyvolávať podozrenia, ak predstavujú výzvu pre zavedené väzby medzi cirkevnými inštitúciami.

Pravoslávna cirkev vyznáva vieru, ktorá hlása osobitnú Kristovu starostlivosť o deti, o trpiacich, o tých, ktorí sa ocitli vo vyhnanstve. Keď si ukrajinský chlapec v Carnogorskom kláštore myslí, že prasknutá dlaždica je výsledkom bombardovania, jeho slová hovoria o hlbokej traume, ktorú nesie vo svojom srdci, a zároveň o tom, že Cirkev je povolaná dať na to pastoračnú odpoveď.

Kánony dávajú biskupom prakticky neobmedzenú moc nad klérom a kláštormi na udržanie cirkevného poriadku. Ale tá istá tradícia trvá na tom, že biskupská moc má slúžiť predovšetkým evanjeliovej misii Cirkvi. Keď sa tieto princípy dostávajú do zjavného rozporu a inštitucionálna lojalita obmedzuje skutky milosrdenstva, Cirkev čelí nielen kríze riadenia, ale aj kríze dôvery.

Otec Nikanor oznámil, že bude pokračovať v projektoch s ukrajinskými deťmi bez ohľadu na následky. Či je jeho neposlušnosť v tejto situácii prorockým svedectvom alebo kánonickou neposlušnosťou – čiastočne závisí od faktov, ktoré nie sú do konca jasné. Otázka však ostáva a nemožno ju prehlušiť administratívnymi rozhodnutiami: bude sa aj naďalej odpoveď Cirkvi na ľudské utrpenie určovať požiadavkami Evanjelia, alebo sa na prvé miesto postavia geopolitické kalkulácie, ktoré už hlboko rozdelili súčasné pravoslávie? 

Ukrajinské deti, smejúce sa a hrajúce sa v záhrade bulharského kláštora, nesú v sebe nevyslovenú traumu a zaslúžia si viac, než byť výmennou mincou v cirkevnej politike. Zaslúžia si súcit a pastoračnú pozornosť Cirkvi. Vzniknutý vnútrocirkevný konflikt tu ukazuje, ako ďaleko sa môže inštitucionálna Cirkev vzdialiť od svojich základných  princípov evanjelia.

Projekt Public Orthodoxy vznikol zo snahy vytvoriť mediálnu platformu na diskusiu o širokom okruhu problémov spojených s pravoslávnym kresťanstvom a na slobodné vyjadrenie rôznych názorov. Názor autora vyjadrený v tomto článku sa nemusí zhodovať s názorom redakcie alebo Centra pravoslávnych štúdií Fordhamskej univerzity.

zdroj: 
https://publicorthodoxy.org/ru/2025/10/31/punishment-after-compassion/ 

preložil: jLai