Tri spomienky na o. kardinála Tomáša Špidlíka, SJ (1919-2010) – keď ešte kardinálom nebol...

I. spomienka – r. 1987, české pápežské kolégium Nepomucenum, Rím, Taliansko
            V júli roku 1987 som emigroval z Československej socialistickej republiky do Ta­lian­ska. Mal som vtedy 23 rokov. Dôvody pre emigráciu boli aspoň dva: socialistické ob­medzovanie osobnej slobody a chcel som sa stať kňazom. V tom čase bol u grécko­katolíkov v Československu nedostatok kňazov, nie ako dnes – že ich je prebytok, čo sa miestnymi biskupmi až zneužíva, že sa nimi ohadzujú, ba až zahadzujú...
            Do rímskeho Nepomucena som sa prisťahoval v polovici septembra 1987 a žil som tam až do začiatku júna 1988, kedy som vstúpil do baziliánskeho monastyra a preto som sa presťaho­val k baziliánom na Aventíno (tiež v Ríme).
            Otec Tomáš Špidlík, SJ, bol v tom čase v rímskom Nepomucene špirituálom čes­kých a slovenských rímskokatolíckych seminaristov. Gréckokatolíckymi sme tam boli len dva­ja – nováčikovia, jeden z Kanady (Igor Zdravecký) a ja – z ČSSR. Gréckokatolíckeho sme tam samozrejme nemali absolútne nič (čo sa týka výchovy). Dovolené sme mali len sa pre­žehnať po gréckokatolícky (zomknutými tromi prstami a z prava do ľava...) a keď sme pri­chádzali do seminárnej kaplnky na prízemí Nepomucena, tak sme mali právo sa ukloniť pred Hospodom Bohom po gréckokatolícky (teda nie pokľaknutím si na jedno koleno, ako to robia rímskokatolíci, ale hlbokým úklonom v páse...), a to bolo všetko.
 
Metodologické kartičky v rukách o. Špidlíka...
            Jediné gréckokatolícke, čo sme však v Nepomucene mali, boli duchovné kázne o. špi­rituála Tomáša Špidlíka, ktoré hovoril všetkým seminaristom. Mal podrobne prečíta­ných východných Otcov Cirkvi, najmä sv. Jána Zlatoústeho, a preto ich často v kázňach cito­val...
Keď mal kázeň o. Špidlík, vždy držal v rukách svoje povestné kartičky (približne o roz­meroch 6x10cm), na ktorých mal poznačené rozličné myšlienky. VŠETCI bohoslovci mali v rukách poznámkové bloky, či zošity a pozorne si poznamenávali Špidlíkové slová, ktoré sa dotkli ich srdca... Nikto ich ku tomu vôbec nenabádal, ani nenútil, robili sme to sami od seba – správali sme sa podobne ako dajakí lovci vzácnych pokladov – so zanie­tením sme lovili každú myšlienku o. Špidlíka. Deň, keď mal mať kázeň páter špirituál Špid­lík, bol pre bohoslovcov priam sviatkom..., a to i napriek tomu, že to bol nezriedka všed­ný deň týždňa.
            Keď som ho raz navštívil v jeho pracovni a pýtal sa ho, aké knihy čítal, že také hl­boké myšlienky východných otcov má poznamenané, povedal mi, že čítal východných ot­cov preložených z gréčtiny do francúzštiny. Teda čítal ich vo francúzskom preklade. Tvory vý­chodných gréckych otcov boli napísané po grécki, vo svojej väčšine sú preložené len do troch rečí: do latinčiny, francúštiny a staroruštiny. Kto ich chce čítať, musí teda ovládať aspoň jednu z hore uve­dených rečí...
            Potom mi ukázal svoje povestné kartičky, na ktoré si vypisoval pozoruhodné myš­lienky práve čítaných Otcov Cirkvi. Bola to skrinka zo svetlého dreva o rozmeroch asi 1,5x1,5 metra plná maličkých šuflíkov, podobných ako sa nachádzajú po verejných knižni­ciach dodnes. V knižniciach slúžia na ukladanie kartičiek s evidenciou kníh, u o. Špidlíka takáto skrinka slúžila na odkladanie jeho ulovených myšlienok svätých Otcov, ktorých pre­čítal počas celého svojho života... Ako o. Špidlík hovorieval, najviac ich mal o modlitbe... Odborným termínom sa tieto kartičky volajú metodolo­gické kartičky, a ako sa robia, sa vyučuje na predmete metodológia. V praktickom použití som ich videl za celý svoj život len u o. Tomáša Špidlíka. Inšpiroval ma do takej miery, že i ja si dodnes píšem takéto metodologické kartičky. Keby som ich nevidel u o. Špidlíka a nepozoroval ich prenes­miernu užitočnosť, nikdy by som tak nerobil... Samozrejme, ani teraz, po vyše 20 rokoch ich zbierania, ich ešte ani zďaleka nemám toľko, ako o. Špidlík.
            Otec Špidlík nebol Čech, ale Moravák a Moraváci sú dodnes citliví na správne označovanie svojho pôvodu... Viackrát mi to sám hovoril, ale keď ho Česi verejne ozna­čovali ako Čecha, nikdy neprotestoval, len tíško sklonil svoju hlavu s bielymi nakrátko ostrihanými vlasmi...
 
Otec Tomáš Špidlík často hovorieval: «Život je príliš krátky nato, aby sme čítali dobré knihy, musíme čítať len tie najlepšie..., podobne ako včela, tá tiež neberie celý kvet, ale len to najlepšie z neho – nektár...» Podľa toho aj žil. Spočiatku som mu dosť za­zlieval, že na mňa nemá čas. Keď som prišiel k nemu po nejakú radu, či duchovný roz­hovor, vždy ma usadil do kresla. Bol veselý a srdečný. Jednoducho kámoš, i keď medzi nami bol skoro päťdesiatročný vekový rozdiel. Keď som konečne «vyklopil» svoj problém, dal mi naň duchovnú radu «šitú absolútne namieru». Vždy stála zato, vnútorne v srdci potešila a do života povzbudila. Keď však bol problém vyriešený, postavil sa, nepres­távajúc byť veselý a mimoriadne zdvorilý - a tým jemne naznačil, že na «prázdne kecy» nemá čas. Návštevník to pochopil, postavil sa taktiež a vypoklonkoval na chodbu, von z jeho nepomucenskej izby.
 

II. spomienka – r. 1989 – duchovný rozhovor s otcom Tomášom Špidlíkom
            Ako som už spomínal vyššie, v júni r. 1988 som opustil české pápežské kolégium Nepomucenum v Ríme a presťahoval sa ku gréckokatolíckym baziliánom na Aventino, tak­tiež v Ríme, ale na inom pahorku. V baziliánskom monastyre v Ríme som žil takmer ne­pretržite od roku 1988 až do júna roku 1995, keď som sa definitívne vrátil pastoračne pô­sobiť na Slovensko.
            Nikde na tejto zemi nie je nič ideálne a tak tomu bolo aj u baziliánov. Bolo nás oko­lo tridsať študentov-baziliánov, ale z rozličných krajín sveta: z Argentíny, Brazílie, USA, Kanady, Juhoslávie, Poľska, Ukrajiny a Slovenska. Dve tretiny baziliánov študujú­cich v Ríme boli v rokoch 1988-1989 z Brazílie. Samozrejme, že medzi sebou ne­ustále hovorili nie po taliansky, ale po portugalsky... a popíjali svoj spoločenský čaj, tzv. Šima­rón... a mali v monastyre všetko «pod palcom» – teda zastávali všetky dôležité študentské funkcie...
Už vtedy som dopisoval do slovenského gréckokatolíckeho časopisu Mária, ktorý vychádzal v Kanade. O počítačoch nikto z nás vtedy ešte ani nechýroval a jediný mne dostupný písací stroj bol na verejnom mieste v baziliánskej knižnici. Tam som teda často písaval svoje články..., čo na starom masívnom písacom stroji vyvolávalo v celom mo­nastyre neobvyklý rámus, lebo knižnica bola hneď pri hlavnom schodišti... Viac­krát ma pri tejto práci objavili moji brazílski spolubratia, smiali sa, nechápali, čudovali sa, že píšem články a vtipne hovorievali, že kovový zvuk - rapkanie písacieho stroja im zvukovo pri­pomína sadenie kukurice v Brazílii: suchá kukurica padajúca na kovovú platňu trie­diaceho stroja vyvoláva totiž podobný zvuk ako «trieskanie» po sta­rom masívnom písacom stroji, kto­rý vážil okolo 20 kg.
Nebolo by na tom nič zlého, keby... Po krátkej dobe som totiž spozoroval, že ma moji mnohopočetní brazílski spolubratia už nevolajú «brat Josafat», ale prezývkou «Dosto­jev­skyj». Veľmi ma to hnevalo a bolelo: veď prezývky vonkoncom nepatria do svätého ba­ziliánskeho monastyra... Keď to trvalo veľmi dlho a moje pôvodné baziliánske meno Jo­safat už temer zaniklo a ostala mi len výs­mešná prezývka Dostojevskyj, pobral som sa celý zronený napešo do českého rímskokatolíckeho Nepomucena (cesta trvala asi hodinu) nav­štíviť svojho bývalého špirituála o. Tomáša Špidlíka a popýtať ho o radu...
            Našiel som ho, tak ako obyčajne, bol vo svojej izbe, ktorá slúžila zároveň aj ako pra­covňa. Celý prekvapený, že som ho po tak dlhej dobe navštívil, ma usadil do po­hodlného kresla, žartovne ma ponúkol «panákom» (štamprlíkom) – na odvahu – «ako pre chlapov» (neviem, či vôbec nejaký alkohol v izbe mal, ale táto teoretická ponuka vždy vyvolala úsmev a dobre poslúžila na uvolnenie napätých nervov) a veselo, ale pritom aj skúmavo vážne sa ma opýtal, čo ma trápi. Vyroz­prával som mu svoj smutný príbeh o ne­šťast­nej prezývke – Dostojevskyj. Keď som dorozprával, o. Špidlík sa veselo zasmial a po­vedal po česky:
– Ó, to máte dobré..., to máte štastie, Dostojevskyj bol veľký človek!
Bol to totiž veľký ruský spisovateľ svetového rangu a bol jedným z jeho najobľúbe­nejších... Oponoval som mu, a opäť podčiarkoval krivdu, aká sa na mne kruto pácha zo strany svätých mníchov... Smial sa a trval na svojom, že si z toho nemám nič robiť. Potom mi rozpovedal príklad zo svojej skúsenosti, o tom, že život medzi mladými študentami-mníchmi nie je nikde vôbec ľahký. Keď on bol totiž študentom u jezuitov, títo mali pra­videlnú spoločnú rekreáciu (všetci boli v jednej miestnosti, spievali, hrali spoločenské hry...). Samozrejme bola tam dobrá nálada, hluk a krik... Bolo to raz týždenne. Mladému Špidlíkovi to nevyhovovalo, ale na rekreáciu ísť musel – lebo tá bola vždy povinná. Vy­riešil to vtedy po svojom: našiel si troch podobných ako on. Počas spoločnej rekreácie si sadli k jednému stolu a hrali akože karty... Po piatich minútach jeden z nich zazíval a pove­dal, že nevie prečo, ale je unavený a už ide spať... To isté povedal aj druhý... Vstali a odišli akoby nič z hlučnej miestnosti do večer­ného ticha svojich izieb... Tak boli na rekreácii  a zároveň tam neboli...
            Zasmiali sme sa spolu nad týmto príbehom z minulosti a potom, keď ma ešte raz žartovne ponúkol «panákom», vyprevadil ma preč...
            I keď som nebol veľmi spokojný s touto radou o. Špidlíka, predsa pookriaty na srdci som sa vrátil k baziliánom na Aventino. Tam som sa súkromne pomodlil v monastyr­skej cerkvi a išiel som za tým Brazílčanom-spolubratom, čo ma najviac volal Dostojev­ským a medzi štyrmi očami som mu povedal, či sa ako mních s večnými sľubmi nehanbí, mňa práve prišlého medzi baziliánov prezývať menom Dostojevskyj. Celý prekvapený zme­ravel a neve­del mi čo odpovedať...
            Po krátkej chvíli však prišiel za mnou do mojej monastyrskej izby a s nezvykle váž­nou tvárou sa ospravedlňoval, že som ich, ako Brazílčanov nepochopil. Lámanou ukrajin­činou mi hovo­ril:
- My všetci máme prezývky, napríklad ja sa volám Boné (to je z filmu Bony a Klaid), ja som si to meno nedal, dali mi ho ostatní... A pozri, tamten sa vola Orsiňo (čo je po brazílsky medvedík – lebo sa češe podobne ako medveď), a tamten Šťastlivyj čelovik, lebo sa neus­tá­le usmieva... Keď sme ti dali prezývku Dostojevskyj – lebo stále píšeš na stroji – to je znamenie, že sme ťa prijali medzi seba, že si náš... My sme to nemysleli zle. V Bra­zíliii, má každý prezývku...
            Poďakoval som sa mu za ospravedlnenie, ale požiadal ho, aby ma nevolali viacej Dostojev­ským, ale Josafatom, lebo ja nie som z Brazílie a táto prezývka ma zraňuje... Pri­sľú­bil mi, že ma už Dostojevským volať nebude a povie to aj ostatným. A tak sa aj stalo. Potom som už nikdy nikoho nepočul, žeby ma volal Dostojevským.
            Až po pár rokoch som pochopil, že na príčine tohto nedorozumenia bola odlišná mentalita. Keď čítame indiánky – vždy sa tam píše, že keď americkí Indiáni niekoho prijali za svojho, dali mu meno podľa nejakej udalosti, ktorú prežil a ktorá bola všetkým dobre známa... A moji spolubratia boli predsa z Brazílie (Južná Amerika) a niektorí z nich mali dokonca za matky domorodé Indiánky, ktoré sa vydali za Ukrajinca... Prezrádzali to okrem iného ich tváre s orlím nosom ako u Indiánov v dobrodružných románoch Karla Maya...
            Keď si na „moje trápenie“ spred dvoch desaťročí spomeniem, zasmejem sa a vždy si v pamäti vybavím aj o. Tomáša Špidlíka, ktorý na moje sťažovanie sa, reagoval typicky, nepridal sa ku mne, aby „nadával na nevychovaných Brazílčanov“, ale naopak pozitívne s veľkým uznaním poukázal na krásu prezývky a veľkosť osobnosti, ktorá kedysi toto me­no nosila. Snažil sa ma priviesť k pozitívnemu mysleniu – aby som v každej životnej situ­ácii – dokonca i nepríjemnej našiel a videl niečo pekné, radostné a užitočné...
 

III. spomienka – r. 1993 – uznávaný profesor pokorne kľačiaci pred mladým novo­kňa­zom
            V auguste 1993 som bol vysvätený na gréckokatolíckeho kňaza-jeromnícha. Hneď na jeseň toho istého roku som pokračoval v štúdiách na Pontificio istituto orientale v Rí­me, kde prednášal aj profesor Tomáš Špidlík. Dával prednášky z východnej špirituality a o vý­chodnom mníšstve. I napriek tomu, že jeho predmety neboli priamou náplňou mojich štúdií káno­nického práva, vždy som na ne chodieval, aby som sa niečo duchodného naučil. Kým na iné predmety chodilo obyčajne okolo 20 zahraničných študentov, na predmety, ktoré prednášal o. Tomáš Špidlík – ich chodievalo trikrát, aj päťkrát viac, tj. od 60 do 100. Študenti prichádzali počúvať jeho prednášky dokonca aj z iných rímskych univerzít...
            Na jednej z hodín, som cez prestávku pristúpil k jeho o niekoľko schodíkov vyvý­šenej kated­re a v reči som mimo iného prezradil, že som bol už vysvätený na kňaza podá­vajúc mu do rúk primičné obrázky zo svojej prvej Služby Božej. Úprimne sa potešil, po­tom zvážnel, pozrel sa na svoje hodinky (či má ešte čas do ukončenia prestávky medzi prednáškami) a poprosil ma, či by som s ním neišiel do inej prázdnej prednáškovej sály (kde neboli študenti)... Samozrejme – súhlasil som. Keď sme prázdnu miestnosť našli, o­kam­žite si tento úctyhodný starý bielovlasý kňaz predomnou kľakol a skloniac hlavu prosil o novokňazské požehnanie. Potom sme sa opäť vrátili medzi študentov...
            Otec Tomáš Špidlík, SJ, úprimne veril v Hospoda Boha. Bol pokorný, milý, pozor­ný, múdry a spravodlivý. Keď bolo potrebné aj rozhodný a ovláda­júci danú situáciu – bol to svätý človek.

Vičnaja mu pamjať, blažennyj pokoj.
 
o. Jozafát Vladimír Timkovič, OSBM, Košice, Slovensko, 20. apríla 2010
email: jvtosbm@yahoo.com   website: www.spravy.narod.ru