Tvoji nohŷ suť teper’ lehkŷ i zemľa Lemkovynŷ mjahka

Bogdan Gambaľ, naš Bogdan, mav jeden velykŷj dar. Vin nelem spajav ľudej, vin tvoryv rodynu. V každij rodyni suť dakoly skladnišŷ momentŷ, ale rodyna je navse rodynov.

Petre, Petrus’, brate mij… to slova, kotrŷ mi tiľko raz poviv, tiľko raz napysav. A keď jem išči včera tomu ne prypysovav velyke značiňa, dnes’ suť totŷ slova pro mene toto najcinniše, što mi zvučiť v tim tychu, kotre po nim zistalo.

Hej, Bogdan bŷv nelem čolovikom, kotrŷj iz svojima vŷňatkovŷma pozorovateľskŷma sposobnosťamy, intuicijov, znav točno vŷbraty sobi ľudej na spivpracu, ale vin z tŷch ľudej robyv jednu rodynu. Mŷ s’me pro ňoho bŷly joho braťa, sestrŷ, ale i joho dity.

Moja žŷvotna puť z Bogdanom začala des’ u 2012-im roci, keď s’me začinaly na Slovakiji pryhotovľovaty začatok vŷsŷlaňa rusyn FM, kotre Bogdan od začatku pidpor’ovav a iz svojim, o dakus staršŷm radiom lem fm stav joho partnerom. Postupno začav slidovaty riznŷ stati, komentari, kotrŷ jem vtohdŷ, keďže jem bŷv „odŷjdženŷj“ z vtohdŷšňoj redakciji gazetŷ info Rusyn, publikovav na dnes’ vže ne isnujučim portali holosy.sk. Po časi mi zaproponovav, ci bŷ jem takŷ stati i takŷ komentari ne chotiv robyty pro lem fm. І tak u juni 2013-ho roku zazvučalo v efiri radija perše Vstupne do kontroly, kotromu nazvu vŷdumav vin.

І pak už nyč ne bŷlo tak jak perše. Bogdan ňa vťahnuv to doj rusyňskoj fajtŷ iz severnoho boku našŷch hir, i ja jem našov moju Lemkovynu, moju rodynu.

Bŷv inteligentnŷj, mudrŷj, sčitanŷj čolovik, čolovik mnohŷch talentiv i znaň. Renesančnŷj čolovik s’a tomu hovoryť. Hej, ne znav spivaty, sam o tim znav, i tak s’a do toho radše ne puščav. Keď dakoly začav, takoj s’me ho zastavyly. Smijav s’a. Ale inšak všŷtko, do čoho s’a pustyv, robyv najlipše jak mih, davav tomu cile serdce, davav tomu cile žŷťa, i ono to dospravdŷ, choc’ dakoly barz pomalŷ, ale prynosylo svoji plodŷ. І mŷ s’a od ňoho mohly mnoho pryučity.

Bogdan bŷv pozornŷj, laskavŷj sluchač, bŷv to čolovik, kotromu mož bŷlo vŷpovisty všŷtko, radosty i trapliňa. Tišŷv s’a z našŷch uspichiv, radostej, starav s’a, keď v našŷch žŷvotach pryšla skladna situacija. Vin nas dopravdŷ ne brav lem jak kolegiv, pryjateliv, ale jak svojich. І vin bŷv naš. Dav dovjedna ľudej, kotrŷ bŷ može nygda dovjedna ne robyly, i vse to mav barz dobri produmane, vse znav, što robyť, vse znav, že mŷ s’a vlastno potrebujeme, i keď tomu može dnes’ ne rozumijeme.

І keď s’a tŷm nygda ne chvalyv, bŷv to čolovik, kotrŷj keď vydiv materialnu bidu u dakoho, namahav s’a pomoči. Potychŷ, bez aplavzu publikŷ.

Jednočasno to bŷv dijač, kotrŷj realno robyv toto, što sobi dejakŷ kongresŷ, hormadŷ i striči rusyňskoho ruchu lem davaly jak ciľ, ale praktikovaty to už bŷlo ťažše. To vin svojov dijalnosťov, tŷm, jak vs’adŷľ išov, vs’adŷľ bŷv, jak skladav redakciju, jak propagovav Rusyniv z každoho kutočku svojima programamy, nadvjazovav realnu spivpracu medži Rusynamy v v riznŷch deržavach, vkazovav, že s’me jeden nedilyteľnŷj narod, odkrŷvav nam, z nyžnich rusyňskŷch teritorij totu hori, i tŷm hori teritoriji dolov. Davav všŷtko do toho, žebŷ Rusynŷ, buďde bŷ ne bŷly, čuly, že suť jedno, že suť svoji. Vin bŷv žŷjuča Karpaťska Rus’.

І bŷv principialnŷj. Principialnŷj v spravach, v kotrŷch inšŷ hľadajuť kompromisŷ. Bo znav, že v tŷch spravach ne mož robyty žaden kompromis, bo je to o našim bŷťu i nebŷťu.

Za totŷ rokŷ, što jem mih perežŷty z Bogdanom, suť jakbač milionŷ momentiv, kotrŷ ne zabudu. Našŷ dovhŷ pysaňa čerez Facebook o riznŷch temach, našŷ dovhŷ telefoničnŷ rozhovorŷ, joho pomič i dobre slovo, kotrŷ pryšly i o pivnoči, keď bŷlo treba. Do skorŷch rannŷch hodyn tŷrvajuči rozhovorŷ, keď bŷv u mene, v kotrŷch s’me obhovoryly všŷtko, od rusyňskoho ruchu, čerez politiku, istoriju, teater, muzyku až po tak prostu spravu, a jednočasno najskladnišu – ľubov.

Nygda ne zabudu na všŷtkŷ totŷ podorožiňa na Pidkarpaťa, do Maďar’ska, Serbiji, Chorvatiji za Rusynamy, de ho ľudy znaly, vitaly, i vin z nyma nahravav hodynŷ rozhovoriv. Na to, jak mav vse naladovane množestvo muzykŷ v avti, kotru s’me sluchaly po drazi i odkrŷvav mi tŷm novŷ muzyčnŷ horizontŷ. Na mnoho veselŷch chviľ, na humor.

Na Mini Riperton, kotra nam spivala, keď s’me s’a z čudnŷm smutkom vertaly z podorožiň nazad domiv. Na nyč z Bogdanom s’a ne dasť zabŷty, a any ne choču.

Dorohŷj mij Bogdane, jes’ nepovtor’ateľnŷj. Vse, keď s’me s’a strityly, keď s’me des’ bŷly, keď jes’ s’a vernuv od mene, napysav jes’ mi: Ďakuju ti za všŷtko, Petre. Ne znav jem, za što ďakuješ, bo to tŷ s’a vse starav o nas, tŷ jes’ nas obohačovav, i tot, chto mav ďakovaty, jem bŷv ja. Zato cholem dnes’.

Ďakuju ti za všŷtku doviru, kotru jes’ do mene vložŷv od samoho začatku, bo i vďaka tobi jem dnes’ takŷm čolovikom, jakŷm jem. Ďakuju ti za totŷ rokŷ pryjateľstva. Za všŷtko, što jem z tobov mih perežŷty. Za každŷj moment. Za každu pomič, za každe vŷsluchaňa, dobre slovo, keď bŷlo ťažko, za každu tvoju starosť o mene, o nas. Za tvoju ščiru ľubov do svoho naroda, do ciloj Karpaťskoj Rusy i najmylišoj Lemkovynŷ. Za všŷtku tvoju robotu na naš, rusyňskŷj chosen.

Pamjatam točno, jak s’me s’a ostatnij raz u mene proščaly. Kebŷ jem znav, že to ostatnij raz, poviv bŷ jem: Іšči ne ponahľaj, išči kus zistaň. Pamjatam točno mij ostatnij telefoničnŷj rozhovor z tobov. Kebŷ jem znav, že to ostatnij, poviv bŷ jem: Іšči ne kinč, išči štos’ povidž.

Keď jem dnes’ rano vstav, čuv jem že falatok moho serdca je des’ inde. Že ho maš zo sobov. Ale jednočasno jem sobi usvidomyv, že kusočok tvoho serdca je v tim mojim. І tak ho mam cile, i keď dnes’ dakus bolyť. І dumam, že cila tvoja redakcija to tak čuje. V našŷch serdc’ach je falatok toho tvoho, i z tvojim serdc’om odŷšlo dakus tŷch našŷch. І zistavame tvojima, može išči blyzšŷ sobi, keď nam teper’ brakuješ tŷ. Ďakujeme za všŷtko.

Vir’u, že teper’ tvoji nohŷ suť lehkŷ i zemľa nebesnoj Lemkovynŷ mjahka. Tvoja puť už je pryjemna. Bez straždaň. Tvoje serdce nas micno obňalo. Pozdorov jich tam hori, tŷch velykŷch Rusyniv, medži kotrŷch jes’ s’a zapysav i tŷ, choc’ s’me ťa tu ne vse znaly docinyty.

Nam, tu dolov, tvojij redakciji, jes’ zochabyv slidŷ, po kotrŷch pideme dale i budeme prodovžovaty v tim, pro što tak horilo tvoje serdce, pro što jes’ zapalyv i nas. Jes’ naš, vse budeš, i mŷ budeme tvoji. Ľubyly s’me ťa, ľubyme ťa. Znam, že peršŷj raz ti tak povim, ale vir’u, že to budeš čuty tam hori: Bogdane, Bogus’, brate mij! A probač, že jem to ne znav povisty skorše.

Petro Medviď

Žridlo:
https://www.lem.fm/tvoyi-nohy-sut-teper-lehky-i-zemlya-lemkoviny-myahka/