UCTILI SI PAMIATKU OBETÍ HOLOKAUSTU

Deviaty september je Dňom obetí holokaustu a rasového násilia. Vláda vojnového Slovenského štátu 9. septembra 1941 vydala Nariadenie o právnom postavení Židov, známe ako Židovský kódex, ktorý bol predohrou masových deportácií židovského obyvateľstva do vyhladzovacích táborov. Deportácia humenských Židov začala 21. marca 1942. Pri príležitosti smutného 70. výročia, ktoré si tento rok pripomíname, sa vo štvrtok 27. septembra v humenskom Dome kultúry konala spomienková tryzna.

Pamiatku obetí holokaustu si prišli uctiť predstavitelia Ústredného zväzu Židovskej náboženskej obce Bratislava, židovských náboženských obcí z Košíc a Prešova, hostia z Izraela, Ukrajiny a mnohí ďalší. Vzácnym hosťom bola aj takmer 90-ročná Gizela Lipovská z Uličského Krivého, ktorá prežila hrôzy holokaustu v koncentračnom tábore Oswienčim.

Dnes už takmer 90-ročná Gizela Lipovská z Uličského Krivého na vlastnej koži zažila zverstvá v „továrni na smrť“ v Oswienčime. Prišla tam o rodičov i šiestich súrodencov. Dvaja bratia prežili, ale na následky mučenia neskôr zomreli. V roku 1945, keď sa k Oswienčimu blížil ruský front, bola spolu s ďalšími 58-tisíc väzňami prinútená k pochodu smrti. Každého, kto nevládal, zastrelili. Pani Gizela tvrdí, že prežila vďaka pevnej vôli a tomu, že bola naučená tvrdo pracovať. Horšie než tvrdá práca bol neustály hlad. Následky na jej zdraví zanechali aj lekárske pokusy neslávne známeho lekára Jozefa Mengelého. Spomienky ju prenasledujú celý život. Nerada o tom hovorí.

Prítomným sa prostredníctvom listu, ktorý prečítal predseda Židovskej náboženskej obce Humenné Juraj Levický, prihovoril veľvyslanec štátu Izrael Alexander Ben Zvi. Vyzval najmä mladých ľudí, aby netolerovali žiadne náznaky a prejavy náboženskej či akejkoľvek inej diskriminácie a antisemitizmu. Pavol Mešťan, riaditeľ Múzea židovskej kultúry v Bratislave poukázal na nezmyselnosť vyvražďovania konštatovaním, že ľudské bytosti sú jedinými cicavcami, ktoré sú schopné zničiť seba samých. Hrôzy vojnovej doby emotívne priblížil Avihou Efrat z Izraela, syn rodenej Humenčanky Blanky Bergerovej, ktorý opísal jej životný príbeh v knihe Najväčší biznis môjho života. Pani Blanka na sklonku vojny zachránila život 70 ľuďom tým, že sľúbila nemeckému dôstojníkovi, že keď ich ich nechá žiť, bude po vojne svedčiť v jeho prospech. To bol najväčší biznis jej života. Nešlo v ňom o tovar, ale o ľudský život. Pogram pokračoval modlitbou za deportovaných. Kristína Korecová predniesla vyznanie za študentov. Na záver Spevácky zbor mesta Humenné zaspieval známu pieseň Zbor Židov.

-lop-