UDALOSŤ, ktorá prerástla v legendu

V čase udalosti, ktorú si pri okrúhlom výročí pripomíname, zúrila už prvá svetová vojna. Už niekoľko rokov pred vypuknutím prvej svetovej vojny bola severovýchodná oblasť Rakúsko-Uhorskej monarchie vo zvýšenej pozornosti vojenských kruhov monarchie. Sledovalo sa zabezpečenie obrany strategickej oblasti, kde sa predpokladalo prenikanie ruskej armády. Kým ešte v 19. storočí boli cárske Rusko a Rakúsko-Uhorská monarchia spojencami, v prvej svetovej vojne už stáli proti sebe na nepriateľských stranách. Rakúsko-uhorské vojská už v septembri 1911 nacvičovali predpokladaný útok ruských vojakov smerom od Haliče a obranu z územia Šariša. Tieto vojenské manévre boli natoľko významné, že sa ich zúčastnil aj následník rakúsko-uhorského trónu, arcivojvoda František Ferdinand, ktorý pricestoval vlakom až do Bardejova a tu bol mestskou radou slávnostne privítaný. Jeho hlavný stan bol zriadený pri Svidníku. Vojenské prípravy v tejto oblasti nasvedčovali, že vládnuce kruhy monarchie už vážne počítali s možnosťou vypuknutia vojny a predpokladali útoky ruských vojsk.

Koncom novembra 1914 začala ruská ofenzíva. Útok ruských vojsk, ktorým velil jeden z najskúsenejších ruských generálov, Alexej Brusilov, bol silný a prekvapujúci a ruskí vojaci už 1. decembra 1914 vtiahli do Bardejova, obsadili časť okresov Bardejovského a Giraltovského i Makovický a Svidnícky okres. Počas obsadenia Bardejova ruským vojskom generál Brusilov bol ubytovaný na tunajšej rímskokatolíckej fare. Po týždni sa ruské vojská stiahli a na prelome rokov 1914 - 1915 sa front ustálil na pohraničných hrebeňoch Beskýd. Nová ruská ofenzíva začala 21. marca 1915. Boje sa viedli o možnosti ovládať oblasti od Zborova cez Ondavku až po Svidník. Cez sedlo Dujava prenikla 49. divízia ruskej armády a zaujala územie od Becherova cez Chmeľovú a Regetovku až po Zborov. Tento úsek ruského frontu zistil, že nad Stebníckou Hutou je zakopaný 28. pražský pluk, nazývaný aj „pražské deti". V tom čase Rusi zajali niekoľkých vojakov a niekoľko dobrovoľných zajatcov z 28. pražského pluku. Zajatci boli odvedení do obce Konieczna (na poľskej strane). Zajatci z pražského pluku prosili o zajatie aj ostatných českých bratov a informovali ruské velenie, ako je rozložený rakúsko-uhorský front nad Stebníckou Hutou. Ďalšie prieskumy potvrdzovali, že všetko nasvedčuje tomu, že prechod väčšieho množstva vojakov na tomto úseku frontu je možný.

V pozadí celej udalosti stáli príslušníci Českej družiny, vojenskej formácie, ktorá sa neskoršie stala základom Československých légií v Rusku. Niekoľko dní pred hlavnou udalosťou z obce Konieczna vyšla prieskumná čata smerom na Regetovku a potom k pozíciám 195. aravijského ruského pluku, ktorý sa nachádzal nad Stebníckou Hutou. Veliteľom prieskumnej čaty bol ostrieľaný vojak, Pražan Jan Šípek. Nad ránom sa vrátili českí družiníci aj s 37 zajatcami do Koniecznej. Zajatci popísali palebné postavenia a cesty. Bol vypracovaný operačný plán. Rusi mali preniknúť do tylu 28. pražského pluku a svojím útokom zabezpečiť priebeh akcie. Navyše ruské vedenie zakázalo použitie delostrelectva na tomto úseku frontu.

Ruskí vojaci vyrazili v noci na sobotu 5.apríla. (Podľa chronologických tabuliek v tom roku to bola veľkonočná Biela sobota.) Zaujímavé je, že nikoho z družiníkov ako sprievodcov nezobrali. Zrejme družiníkom celkom nedôverovali. Pod ochranou noci sa Rusom podarilo nepozorovane priblížiť sa k rakúskym líniám prelomili rakúske krídlo a uvoľnili si prístup k 28. pražskému pluku. Nad ránom rakúsko-uhorské pozorovacie body mohli vidieť už len to, ako ide smerom k Becherovu a k ruským líniám celý 28. pražský pluk. Z pluku bolo zajatých 1 400 vojakov aj s guľometmi a koňmi. Na svitaní však rakúske delostrelectvo spustilo paľbu po pražských deťoch a viacerých zranilo. Zajatí Česi boli odvedení do Koniecznej. Potom boli odvedení do Taškentu, do zajateckého tábora.

Ráno stáli v Regetovke tri prápory vojakov, aby im boli prepočítané a odobraté zbrane. Zbytok pluku bol potom rozdelený k iným formáciám. Veliteľ, plukovník Schaumeier, bol obvinený z velezrady a povolaný do Viedne pred vojenský súd. Táto udalosť mala veľký ohlas na fronte a v Čechách. Na potupu, keď iné už nemohli vykonať, cisár odňal pluku zástavu a jeho rozkaz bol vyhlásený v celej monarchii. Arcivojvoda Fridrich z hlavného stanu vydal rozkaz: „Dňa 3. apríla 1915 sa vzdali v ťažkých bojoch v Dukelskom priesmyku dva prápory pešieho pluku č. 28 bez toho, aby použili poľné zbrane, jedinému ruskému práporu a tým na seba uvalili najväčšiu hanbu a potupu. Pešiemu 73. pluku sa podarilo spolu s rišskonemeckým mužstvom udržať sa na mieste až do príchodu čerstvých posíl, ale so značnými stratami mŕtvych a ranených. Peší pluk č. 28 bude na večné časy z listiny rakúskych plukov vyškrtnutý a zostávajúci dôstojníci a vojaci budú rozdelení v armáde a námorníctve. Túto vinu musia zmyť krvou." Cisár František Jozef bol stručnejší vo svojom rozkaze: „Naplnený bolesťou nariaďujem, aby peší pluk č. 28 pre zbabelosť a velezradu pred nepriateľom bol z armády vylúčený. Zástava pluku bude odobratá a uložená do vojenského múzea. Dejiny tohto pluku, ktorý už doma bol otrávený vo svojej morálke a takto tiahol do poľa, prestali dnešným dňom existovať."

Udalosť, pochopiteľne, mala veľký ohlas nielen počas prvej svetovej vojny, ale dlho sa ňou zaoberali aj vojenskí historici. Výklady tejto udalosti sú z pochopiteľných dôvodov nejednoznačné. Zbehnutie sa však stalo aj zámienkou na zostrenie represií proti vojakom slovanského pôvodu. V armáde aj v zázemí sa ostro prenasledovali akékoľvek súhlasné zmienky či schvaľovanie tohto činu. Správy o tejto udalosti sa však nepodarilo ututlať. Prechod českých vojakov na ruskú stranu nebol ojedinelým zjavom. Aj na iných frontoch prebiehali českí a slovenskí vojaci, vyjadrujúc tak odpor českého a slovenského národa proti monarchii a národnostnému útlaku a na druhej strane bratské vzťahy k slovanskému ruskému národu, od ktorého očakávali pomoc proti habsburskej monarchii. Už pred prvou svetovou vojnou neboli výnimočné prejavy sympatie k ruskému národu, od ktorého očakávali oslobodenie. K útekom na ruskú stranu dochádzalo aj v ďalších rokoch, najmä v roku 1914 a 1918.

V apríli 1915, keď sa oslabil tlak rakúsko-uhorských vojsk v oblasti Karpát, prešla ruská 8. armáda pod vedením generála Brusilova na čas do protiútoku avšak bez podstatnejšieho úspechu. V máji 1915 následkom Gorlickej operácie Rusi ustúpili z Karpát a spolu s nimi odišli aj družiníci. Neskôr sa družina rozrástla. V roku 1917 česko-slovenskí legionári bojovali znovu pri Zborove, ten však leží na Ukrajine. V slovenskom Zborove pri obchodnom dome ešte stále stojí skromný pamätník na ktorom sú nápisy v češtine. Prvý znie: Na památku vítězného vstupu České družny na pudu Československa v dobé světové války v únoru 1915. A druhý nápis znie: Památce Jana Šípka, dobrovolce z 2. roty 1. pluku.

Po udalostiach z rokoch 1914 - 1915 v regióne pod Duklou už takmer nezostali stopy. Len roztrúsené a väčšinou neudržiavané vojenské cintoríny. Na ceste zo Zborova do Stebníka približne pri pozíciách bývalého 28. pražského pluku je cintorín so 130 vojnovými hrobmi. Na ceste zo Stebníka do Stebníckej Huty je tiež malý vojnový cintorín, kde bolo asi 12 krížov. Zvyčajne v jednom hrobe pochovávali spoločne 3 - 4 telá vojakov. Na svahu cesty do Becherova je ďalší vojnový cintorín s asi 30 hrobmi, v ktorých je pochovaných vyše 100 rakúskych a približne rovnaký počet ruských vojakov. Na cintoríne v Becherove a v sedle Dujava boli neskôr postavené vysoké drevené pamätníky.

Na Slovensku je viac ako tisíc vojnových hrobov. Kým vojnové hroby z druhej svetovej vojny sú dobre udržiavané, o tých z prvej svetovej vojny sa tak nedá povedať. Na vojnových pohrebiskách je pochovaných vyše 200 tisíc obetí z oboch svetových vojen a doteraz mal štát povinnosť starať sa o ne. Parlament už schválil nový návrh zákona o vojnových hroboch a účinnosť nadobudne v roku 2006. Po novom tak kompetencia starostlivosti o vojnové pohrebiská prejde na samosprávy a zvýši sa dotácia v starostlivosti o jednotlivé hroby.