Udri pastiera

 

Poľský katolícky teológ i filozof Tiszner v jednej zo svojich esejí píše,že najhoršie na komunizme nie je to, čo komunizmus  spôsobil priamo počas svojho režimu, ale horšie je to čo urobil s ľuďmi, ktorí jeho plody budú zbierať až po jeho páde a ktoré sa budú prenášať aj na ďalšie generácie. V histórii Rusínov asi niet lepšieho príkladu, akým bola likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi, ktorej 65. výročie násilného ukončenia konca si práve pripomíname.  

 

Nie, nechcem sa púšťať do žiadnej dogmatickej polemiky, lebo relígia je dielo, s ktorým sa musí každý vysporiadať sám. Skôr som chcel ukázať na zmysel, príčinu celej likvidácie, najprv na Podkarpatí a potom v Československu, ako aj na plody, ktoré náš národ musí dodnes „zbierať“.   

 

Samozrejme, od mnohých môžeme počúvať, že sa vlastne vtedy v roku 1949 v Užhorode a v roku 1950 v Prešove nestalo nič iné, len veľmi podobné ako bola  napríklad  Užhorodská únia.  Lenže takéto myslenie nie je podopreté  históriou a vychádza z mylnej premisy.  Áno, história Rusínov pozná mnoho udalostí,  keď pravoslávni prešli ku gréckokatolíkom  alebo opačne, gréckokatolíci sa vracali ku pravoslávnym.  Skutočnosťou je aj fakt, že sa do toho procesu často zamiešala „vládnuca moc“, lebo takéto kroky postupy  vychádzali z ich túžby vydobyť si lepšiu pozíciu. Na druhej strane veľakrát  sa proces prechodu udial z vlastného presvedčenia ľudí,  z toho,  že  „pravosť“  videli inde a nie v cirkvi, v ktorej sa práve nachádzali. Roky 1949 a 1950 boli však iné. 

 

Keď sa 63 duchovných stretlo v Užhorode a vyhlásili svoje pripojenie ku do katolíckej cirkvi a samozrejme treba otvorene povedať, že za podpory moci, dosiahli práva, ktoré pravoslávnemu duchovenstvu v monarchii nepatrili. Duchovní,  ktorí sa k nim nepridali, neboli uväznení, pravoslávni biskupi neboli popravení.  Keď sa časť veriacich na začiatku storočia na území  Podkarpatia začala navracať do pravoslávnej cirkvi, lebo bola nespokojná s maďarizáciou v gréckokatolíckej cirkvi  i ďalšími jej krokmi, nespolupracovali s režimom, ale naopak boli to oni, ktorí museli prejsť monster- procesmi v Maramoroši a sami boli vraždení, mučení  alebo si odsedeli roky vo väzení. Keď sa sv. Maxim Gorlický (Sandovič) vrátil ku pravosláviu, neurobil to na úkor gréckokatolíkov, nespolupracoval s režimom, aby mu pomohol odstrániť gréckokatolíkov, ale naopak, bol popravený a od začiatku mu muselo byť jasné, že to, čo robí, mu neprinesie osoh v katolíckej monarchii, nebude mať z toho žiadne výhody, môže len stratiť. Lenže tieto odchody a návraty boli viac-menej  spontánne, podpora zo strany veriaceho národa väčšia alebo menšia, nebola však o tom, že kto neprejde, prestane oficiálne existovať, hoci politické záujmy vždy tlačili na jednu alebo druhú stranu.               

 

Plán Stalina a jeho hlavný zámer bol však iný. Ako nedoštudovaný absolvent bohoslovia si asi spomenul na starozákonnú knihu  Zachariáša  a dodržiaval sa jeho poznania sveta: „Udri pastiera, nech sa stádo rozpŕchne...“! Likvidácia Gréckokatolickej cirkvi sa už na začiatku odlišovala od všetkých predchádzajúcich „prestupov“. Biskupa Romžu zabili, Gojdiča a Hopka uväznili a až potom začali realizovať „dobrovoľný“ návrat k pravoslávnej cirkvi. U duchovných, ktorí sa slávnostne v Užhorode a Prešove navrátili, môžeme len ťažko hovoriť o dobrovoľnom presvedčení. Skôr môžeme hovoriť o ratovaní si holého života i životov svojich blízkych.    

 

Treba pripomenúť, že v mnohých prípadoch išlo o priamu kolaboráciu, navyše s režimom, ktorý už v tom čase mal na svedomí milióny životov ľudí, ktorí zomreli v gulagoch, počas hladomoru, s režimom, ktorý v Rusku nešetril životy ani pravoslávnych biskupov  a duchovenstva, ktorí boli uväznení spoločne s katolíckymi. Pravoslávna cirkev začala písať svoju novú históriu  zneuctením seba samej, znesvätením  toho, čo sama hlásala a takýto stav sa nepodarilo dosiahnuť  dovtedy žiadnej moci. Kolaboráciu s vrahmi miliónov ľudí, ktorí cirkev „oficiálne“ držali pod svojou kontrolou, svojimi ľuďmi. To, že návrat nebol až taký čistý potvrdzuje aj skutočnosť, že zatiaľ čo cirkev na Podkarpatí vzali hneď pod Moskovský patriarchát, v Československu  jej Moskva udelila autokefalitu síce už v roku 1950, ale Konštantinopol ju neuznával až do roku 1998. 

No aj napriek tomu, že udreli pastiera, stádo sa celkom nerozpŕchlo. Lebo vieme, že cirkev na Slovensku  do roku 1968 a do roku 1989 na Podkarpatí prežívala len  „v podzemí“, ale prežila. Zaujímavejšie je ale to, prečo to Stalin urobil? Je známe, že komunistický režim v Sovietskom zväze nepomáhal rozvoju cirkvi, práve naopak - búranie chrámov, ničenie monastierov, biskupi, duchovní, ale aj veriaci v gulagoch... Hlavne pravoslávne a pravoslávni.  A potom prišiel tými istými komunistami riadený „návrat“ Rusínov do pravoslávia, ktoré dovtedy mlátili kladivami. Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi nemala byť len likvidáciou viery. Bola potrebná na likvidáciu rusínskej identity. Nešlo o celkový zákaz, ale o „demokratický“ návrat. Bol to diabolský plán Moskvy, ktorý sa vtedy asi ani nedal predvídať a ktorý mnohým dodával pocit, že nejde o nič iné, ako pri vyhlásení Užhorodskej únie.     

 

Únia v histórii Rusínov znamenala mnoho. Gréckokatolícki kňazi dostali privilégiá, ktoré pravoslávni nemali. Vďaka únii chodili rusínski duchovní študovať do Budapešti, Viedne, Trnavy, Ostrihomu a aj keď to mnohokrát znamenalo latinizáciu cirkvi, znamenalo to veľa aj pre národný život. Práve tam spoznávali moderné západné učenie, stretávali sa s intelektuálmi, tam sa z nich formovala intelektuálna trieda. Z týchto duchovných, alebo z rodín týchto „svjaščenikov“,  pochádzali všetci tí Duchnovičovci, Pavlovičovci, Dobrianski... Jednoducho buditelia, ktorí vďaka kontaktom v Maďarsku a Rakúsku nastúpili na „aktuálny vlak“, identifikovali svoj národ, ktorý sa zaradil do zostavy iných národov, ktoré sa v tom čase začali obrodzovať a samostatne národne i politicky rozvíjať. Likvidácia cirkvi bola likvidáciou i najväčšej bázy rusínskych intelektuálov – kňazov. Tí skončili vo väzení, lágroch, baniach alebo pristúpili na hru režimu. Potom však už nemohli povedať nič, lebo si uvedomovali svoju kolaboráciu, aj to, ako môžu skončiť sami, keď hneď po Bohu nebude oddanosť režimu, aj s jeho politikou, pre nich na prvom mieste.  

 

Ďalším dôležitým bodom, o ktorom musel Stalin vedieť, bola skutočnosť, že gréckokatolícka cirkev bola tesne prepojená so školstvom. Sama už mala po vzniku republiky svoje gymnáziá a učiteľské seminárie, lebo práve tieto inštitúcie zabezpečovali nových učiteľov, ktorí už v malých žiakoch formovali rusínsku identitu. Cirkev, škola, identita. Práve s týmto reťazcom Stalin pracoval. Najprv treba zlikvidovať cirkev, ktorá je symbolom identity Rusínov a dlhé roky ju formuje, potom bude jednoduchšie urobiť z našich škôl ukrajinské, lebo cirkev si už v nich nemôže robiť „svoju politiku“ a nakoniec vyhlásime, že Rusíni neexistujú. Bez cirkvi, ako jedného zo základných fundamentov národného života a školy, ktorá identitu umocňuje, je posledný krok len kozmetická zmena, proti ktorej sa nemal ani kto postaviť. A jednoduchí ľudia, ktorí videli, čo sa robí s tými, ktorí neboli lojálni režimu, zostali radšej ticho.   

 

Vráťme sa ale ku Tisznerovi. Najväčšie zlo nepriniesli priame skutky komunistov, ale to, čo po nich zostalo, čo sa prejavuje až doteraz. Plody násilnej likvidácie gréckokatolíckej cirkvi zbierame dodnes. A rovnako gréckokatolíci, aj pravoslávni. Režim zasiahol to najzákladnejšie - srdce národa tým, že jednu zlikvidoval a neprirodzene vytvoril druhú. Likvidáciou režim dosiahol, že sa stratila kontinuita rusínskych intelektuálov, ktorí držali národ. Cirkev bola najdôležitejšia pri budovaní identity a oni ju umlčali ako prvú. Jednu zlikvidovali a v tej druhej, ktorá s nimi kolaborovala, sa nenašiel nikto, kto by sa ozval na ochranu národných záujmov Rusínov. Nových intelektuálov režim nevychoval, skôr naopak. Dodnes nám chýbajú jednotlivé generácie inteligencie, ktorí by nadväzovali na svojich predchodcom a odovzdávali „štafetu“ ďalším generáciám.  Nemáme národných intelektuálov, lebo terajšie generácie  nemali od koho odkaz prevziať. Necítia to a nepotrebujú to. Česť výnimkám.      

 

Tak sa odkryla cesta pre neskoršiu slovakizáciu, ukrajinizáciu, polonizáciu či rusifikáciu cirkvi (jednej i druhej ), ktoré dnes nie sú hlavnou oporou národa, ale naopak, môžeme u nich veľakrát vidieť odnárodňujúce tendencie.  S tým je spojená aj bieda nášho školstva, ktoré po roku 1989 nemá na čo nadviazať, keďže sa všetko za 40 rokov stihlo zničiť, vrátane ľudí, ktorí mohli vyučovať. Odnárodnili sa základy a bez nich vybudovať dom je veľmi ťažké.    

 

Horké plody zbierame aj v medziľudských vzťahoch, ktoré sa prejavili spoločne s vrátením či rozdelením majetku medzi cirkvami, ktoré boli  sprevádzané ľudskou zlobou, nenávisťou jedných k druhým, vzájomnou neúctou a búchaním sa do hrudi, kto má pravdu a právo na svojej strane. Dodnes sú týmto poznačené mnohé naše dediny, komunity, dokonca aj rodiny, ktoré mnohé, vďaka plánom Stalina, zostali rozdelené medzi dve konfesie a tak sú niektorí nám blízki a niektorí zase bližší.     

 

Udri pastiera a stádo sa rozpŕchne! Nerozišlo sa až tak celkom. Ale rany po úderoch bolia dodnes. Na jednej i druhej konfesnej strane. Nikto z toho zápasu nevyšiel ako víťaz, skôr sa zdá, že sme všetci poriadne doraňaní...   

 

 

Peter Medviď, Prešov

Článok bol napísaný ako komentár "Vstupná inventúra" pre lemkovské rádio lem.fm a jeho znenie v rusínskom jazyku nájdete tu:  http://www.lem.fm/?p=3727