Ukradnuté šťastie ukrajinských rodín

Ukradnuté šťastie ukrajinských rodín

Aká ťažká môže byť otázka o rodinnom stave.

Iryna Puškar

Nikto vám presne nepovie, koľko drámy je teraz takmer v každej ukrajinskej rodine.


„Mami, ideš sa rozviesť s otcom?“ „Nie. Prečo sa pýtaš?“ „Dnes sme v škole kreslili rodokmeň a Arina nakreslila nového brata a sestru. Jej otec má novú rodinu. A Máriina mama sa s otcom rozvádza. Jej mama povedala, že sa na Ukrajinu nevráti.“

Vojna melie všetkých a všetko. Zabíja, ničí, vyhladzuje mestá, mrzačí, zraňuje, vysáva energiu a vyciava krv. Vojna nemilosrdne ničí rodiny. Testuje ich silu a stabilitu. Testuje schopnosť manželských párov zostať vernými za každú cenu, za akýchkoľvek podmienok a okolností tak dlho, ako si to vojnová realita vyžaduje.

Na začiatku totálnej vojny väčšina ukrajinských mužov dobrovoľne vstúpila do radov ukrajinských ozbrojených síl, aby ochránili svoje rodiny. Väčšina z nich nepovie nič vzletné o vlastenectve alebo láske k vlasti, len jednoducho vyhlási: „Išiel som do vojny, aby mi domov neprišla ruská zberba.“ Bola to najsilnejšia motivácia pre každého muža. Zdá sa však, že život s nimi kruto žartuje. Stále bojujú, no mnohí z nich prišli o tých, ktorých išli chrániť. Stratili rodiny.

Vrcholom toho všetkého je, že vojak už nepatrí sebe. Nemôže ani opustiť bojové pozície či vojenskú jednotku v momente, keď nevyhnutne potrebuje. Nedostane šancu zachrániť rodinu, spýtať sa svojej milovanej, hľadiac jej do očí, prečo? Nemôže zachrániť svoj osobný tyl. Teraz patrí štátu. Je z neho bojová jednotka. A nech by sa rútil celý svet či jeho rodina, aj tak je teraz nad všetkým štát.

V ukrajinskej literatúre existuje dielo s názvom „Ukradnuté šťastie“, ktoré napísal klasik Ivan Franko. Na jeho motívy napísal český hudobný skladateľ Vladimír Ambros operu v troch dejstvách, ktorú uviedli národné divadlá v Brne v roku 1925 a v Olomouci v roku 1927. Veľmi stručne, bez toho, aby sme sa púšťali do rozboru diela a vývoja zápletky, ide o toto: kým bol muž na vojne, jeho milovaná si založila rodinu s niekým iným. Vydá sa za iného, pretože si je istá, že jej milenec zomrel vo vojne. Nič iné jej neostáva. Pretože musí žiť ďalej.

Koľko drámy je v ukrajinských rodinách?
Zdá sa, že ako národ chodíme po stáročia v kruhu a nedokážeme ho prelomiť. Nikto vám presne nepovie, koľko takej drámy a ukradnutého šťastia je teraz takmer v každej ukrajinskej rodine, najmä v rodinách vojakov. Existuje ich nespočetne veľa v rôznych variáciách, rovnako ako diel napísaných na túto tému.

Rodina je malý, jedinečný vesmír vytvorený dvoma ľuďmi. Vojna ho násilne rozdelila. Dvaja ľudia, ktorí boli jedným, teraz kráčajú po dvoch odlišných cestách a získavajú rôzne skúsenosti. Či bude možné neskôr skúsenosti spojiť, je veľká otázka.

Ukrajinské médiá o tomto probléme píšu veľmi málo. Odvolávajú sa len na suchú štatistiku, podľa ktorej sa od začiatku totálnej vojny  počet rozvodov rapídne zvýšil. Rovnako však pribúdajú aj nové manželstvá. Podľa ministerstva spravodlivosti a súdnictva uzavreli Ukrajinci vlani 150-tisíc manželstiev a počet rozvodov dosiahol číslo takmer 142-tisíc.

Celkové štatistiky rozvodovosti však nie sú oficiálne zverejňované. Ministerstvo spravodlivosti poskytuje iba nekompletné údaje o osobnom stave získané zo štátneho registra. Podať žiadosť o rozvod teraz vôbec nie je problém, dá sa to zvládnuť aj bez osobnej návštevy súdu. Deje sa tak na diaľku alebo prostredníctvom elektronického súdu.

Rastúci počet rozvodov zdržanlivo vysvetľujú aj psychológovia: stres z vojny, neschopnosť udržiavať partnerské vzťahy v nestabilných podmienkach, rozdelené rodiny a dôsledky takéhoto rozchodu. Aj keď sú manželka a deti na Ukrajine a nie v zahraničí, stále neexistujú žiadne záruky, že rodina prežije.

„Áno, od jednotky som odišiel dobrovoľne, lebo ma nepustili na dovolenku. Mám dvojročného syna. Ale on ma nepozná. Volá ma strýko,“ vysvetľuje vojak novinárom svoje rozhodnutie dobrovoľne odísť z útvaru, hoci vie, že mu za to hrozí trest. Jediné, čo chcel, bola dovolenka. Šanca zachrániť a zachovať svoju rodinu, svoj osobný tyl. Ale úradom je to vraj jedno, veď on je bojová jednotka, patrí štátu.

Rad vo vládnej inštitúcii. Predo mnou stojí spokojný pár. Držia sa za ruky. Žena je šťastná a usmievavá. „Aký je váš rodinný stav?“ pýta sa jej úradníčka. „Som vydatá, ale manžel je na Ukrajine,“ odpovedá žena. Zdá sa, že on sa zahanbil. Pustí jej ruku.

Dva roky v zahraničí. Nosí v sebe ďalší život. Nový partner neprevzal zodpovednosť, starý ju neprijal.

Aká zákerná môže byť otázka: „Ste vydatá/ženatý?“

zdroj:
https://dennikn.sk/4508279/ukradnute-stastie-ukrajinskych-rodin-aka-tazka-moze-byt-otazka-o-rodinnom-stave/ 

foto: Ilustračné 
zdroj: https://kharkiv.internet-bilet.ua/uk/ukradene-shchastya