UMENIE VO VLASTNEJ ŠŤAVE značka : Benátske Bienále 2007

Think with the sences, feel with the mind - art in the present. Vo voľnom preklade: Mysli zmyslami, cíť mysľou - umenie v prítomnosti - to je opäť jeden z ďalších komických názvov tohtoročnej najväčšej prehliadky súčasného svetového umenia, ktorá sa ako Benátske Bienále koná každé dva roky už 52-krát.

Výstava, ktorá po mnoho desaťročí mapovala svetové umenie v kontexte jeho vývoja, trendov a v mnohom po jej skončení aj usmerňovala teóriu umenia sa v posledných rokoch (vraj!) mení na výstavu prezentujúcu skôr kvantitu ako skutočnú originálnu pozíciu umelcov a upadne do zabudnutia zatvorením dverí za posledným návštevníkom. Kým výstava podobného charakteru v nemeckom Kasseli, ktorá takisto prebieha v tomto období a organizuje sa raz za 5 rokov, hovorí o koncepcii výstavy ako o "migrácii foriem", tak o Benátskom Bienále by sme mohli uvažovať aj ako o "emigrácii umenia".

Prvýkrát v histórii Benátskeho Bienále bol kurátorom Američan - Robert Storr, ktorý ako dlhoročný odborný pracovník prestížnej Metropolitan Museum of Art v New Yorku postavil svoju koncepciu na akejsi fúzií mnohých názorov a prístupov k umeleckej tvorbe. Prezentované diela na výstave boli výberom zo 76 krajín sveta a v tomto zmysle je nemožné vytvoriť len jeden kurátorský motív. Na druhej strane je možné uchopiť výstavu v jednej celistvej idei, z ktorej sa rôznymi cestami oddeľujú samostatné koncepcie. To sa podľa môjho názoru podarilo Storrovi len z menšej časti. Prvá veľká časť v benátskom parku Giardini predstavila vyše 20 národných pavilónov, ktoré pôsobili ako miešačka umeleckých prístupov k tvorbe. Umelecké inštalácie, video arty, akustické objekty, neokonceptuálne texty, fotografie z performance....síce boli od autorov, ktorí vo svojich krajinách patria bezpochyby medzi umelecké špičky, no, bohužiaľ, len ťažko alebo vôbec nebolo možné postrehnúť pointu či aspoň akýsi zjednocujúci leitmotív.

Politické videá sa v jednej miestnosti kombinovali s myšlienkami problému globalizácie, do toho boli vsunuté fotografie so sociálnou tematikou, v kontraste s nimi sa v ďalšej expozícii prezentovali inštalácie akoby vytrhnuté z botanickej záhrady. Arsenale, bývalý muničný sklad v Benátkach, prezentoval vo svojich undergroundových priestoroch oveľa vydarenejšiu štruktúru pokračujúcej výstavy. Som si istý, že v mnohom tomu dopomohli práve samotné priestory. Tu sa objavili práce takých špičiek v súčasnom umení, akými sú napríklad manželská dvojica Ilya a Emilia Kabakovci, americký umelec Bruce Nauman, autor slávnych viet o konceptuálnom umení SoLeWitt, ktorý zomrel tesne pred začatím Benátskeho Bienále, či tvorca video artu a spájateľ vysokého umenia s populárnou realitou Shaun Gladwell. To je iba niekoľko mien, ktoré sa vymykali z priemeru a ich diela aj keď vytvorené konceptuálne a postavené na myšlienke, boli vo svojom odkaze a podaní zrozumiteľné. Obsahovali tie prvky umenia, po vzhliadnutí ktorých máte pocit, že vás chcú zmeniť.

Najväčším mojím prekvapením však bolo hľadanie slovenského pavilónu, ktorý pred dvoma rokmi v Benátkach reprezentoval iba Stano Filko. Nebol tam! 76 krajín spolu s Rómskym pavilónom prešlo komisiou a prezentovalo svojich umelcov na tejto vysoko cenenej svetovej výstave. Logicky sa mi natisla otázka o kvalite súčasného slovenského umenia. Viem o nej - je tu prítomná v silnej zostave tak, ako všade vo svete. Po návšteve Benátskeho Bienále môžem smelo povedať, že nijako zvláštne nezaostávame ani za českým, ani za fínskym, ani za španielskym umením. No napriek tomu sme zaostali. A preto naďalej zakladajme výtvarné spolky, únie a a neviem aké ďalšie pseudokoncepčné inštitúcie, ktoré namiesto toho, aby vytvorili jeden silný "protektorát", budú naďalej mať v anamnéze stavať reklamu na umení a vedieť ho za našimi hranicami aj predať!

Benátske Bienále však predsa len hostilo umelca, ktorý sa so Slovenskom a prezentáciou slovenskej kultúry často skloňuje. Andy Warhol (pre mňa ďalší šok), americká kultová postava v umení s rusínskymi koreňmi, sa neobjavil ani v "imaginárnom" slovenskom pavilóne, dokonca ani v americkom, ale jeho sieťotlačami Muhammada Aliho sa pýšil africký pavilón. Priznám sa, Afričanom som úprimne závidel, pretože to bol jeden z najnavštevovanejších pavilónov. Odchádzajúc z tejto "veľkoprehliadky" svetového umenia som mal napriek mnohým negatívam pocit, že z Benátok odchádzam ako z miesta, kde vnímať a stretávať sa s umením je sviatkom. Veľké prehliadky umenia by mali byť sviatkom a v dňoch verejných popráv by sa pracovať nemalo! Tak tomu bolo kedysi, preto mi bolo čudné, prečo ľudia v tomto krásnom renesančnom meste pracujú.

Martin Cubjak,
kurator MMUAW