Uplynulo 110 rokov od narodenia Ernesta Kontratoviča

        
(*17.05.1912  Kalná Roztoka, okr. Snina - †23.12.2009, Užhorod), maliar. Absolvent Užhorodského učiteľského seminára, Verejnej školy výtvarného umenia J.Bokšaja a V.Erdélyiho, pokračovateľ tradície výtvarnej národnej školy maľovania Podkarpatskej Rusi. Vytvoril svojrázny smer expresionizmu (Svätenie vody, 1938; Pohreb chudáka, 1939; Smutné melódie, 1940;  Pochod väzňov, 1943), namaľoval epické série Karpatské madony a Židovské cintoríny. V období komunistického režimu  pod maskou čudáka si ochránil svoju umeleckú nezávislosť. Svojím nezameniteľným expresionistickým štýlom karpatského krajinkárstva, žánrovými obrázkami z života ľudu bol jedným z posledných nositeľov dedičstva podkarpatskej maliarskej školy.

********
Ernest Kontratovyč — Mytec’ vid Boha

“Hospody, Sotvoryteľu krasy j ľubovi, U Tvojich rukach moje serce, Tobi prysvjačuju svoje žytťa” — Takoju molytvoju počynaje kožen svij deň Na-rodnyj chudožnyk Ukrajiny Ernest Kontratovyč. Vin vdyvľajeťs’a v nebesnu dalečiň i perekonlyvo viryť, ščo same zvidty ide do ňoho Hospodňa blahodať i mudrisť. Joho oberehom je ikona Božoji Materi, jaku pid čas vijny podaruvala jomu odna černihivs’ka rodyna.

Za rozdumamy pro žytťa za porohom 95-litťa zastaly my Ernesta Rudoľfovyča Kontratovyča, mytc’a, nahorodženoho Ordenom Jaroslava Mudroho. Vin radije kožnij ľudyni, ščo prychodyť do ňoho, ščob pospilkuvatys’a.

— Erneste Rudoľfovyču, čy zhadujete ridne selo, v jakomu narodylys’?

— Duže často snyťs’a meni, jak ja bižu horamy kolo moho ridnoho sela Kaľna Roztoka. Teper ce Vely-kobe-rezňanščyna, a raniše bula Čecho-slovaččyna. Ot bižu ja po horach, potim po dolach, a na nych bahato-prebahato kvitiv — romašok, dzvinočkiv, zviro-boju, rozmarynu. Steľaťs’a meni pid nohy nalyti sokom travy. Ja rozkladaju moľbert, beru v ruky palitru, penzeľ i choču jich namaľuvaty, ale vidčuvaju, ščo ruka slabka, ne može vtrymaty penzlyk. Z c’oho pryvodu počynaju pe-režyvaty, ščo až prokydajus’a zi snu.

Raniše v dytynstvi moje selo zdavalos’a velykym-prevelykym, a koly vyris, pišov u svit i potim povertavs’a, ščob peredaty krasu ridnoho sela na polotni, dyvuvavs’a, ščo vono take maleňke — možna kiľkoma krokamy perestupyty.

Znajete, starisť i dytynstvo duže schoži. Pryhaduju, ja dovho ne chodyv. Mama poklala mene sydity na travi, a sama robyla jakus’ robotu. І tut ja pobačyv u travi metelyka, zachotiv joho zlovyty — vstav na nohy i pobih za nym. Tak počav chodyty.

— Erneste Rudoľfovyču, ce vidtodi, ma-buť, uže formuvalas’a Vaša ujava, fantazija?

— Meni dopomohla staty chudožnykom sama pryroda. Ja malym duže ľubyv pozyraty na zamerzloje vikno. Pam’jataju, jak ja chochnuv na sklo i tam uvydiv mnoho vs’akych vizerunkiv. U dytynstvi u nas ne bulo krasok, ani koľorovych olivciv, ajbo zavždy pid rukoju buly vuhlyky. No ta ja, koly uvydiv ščos’ krasnoje, brav vuhlyky i skoro bih namaľuvaty. A jake to bulo ščasťa, koly mij stryjko, jakyj duže ľubyv obrazotvorče mystectvo, podaruvav meni korobku akvareľok. Vsi dity počynajuť maľuvaty ščos’ proste, a ja odrazu namaľuvav “Tajnu večer’u”.

— Čy pidtrymuvaly baťky Vaše zachoplenňa?

— Z batťkom ja ľubyv chodyty na poľuvanňa. Moja mamka Oľha Borec’ka hotuvala nam dašto perekusyty, a baťko perehľadav hiľzy, čystyv rušnyc’u. Ja ľubyv za cym  usim dijstvom sposterihaty.

Odnoho razu na poľuvanni ja zadyvyvs’a — navkolo krasa nevymovna. U c’u myť baťko štovchaje mene i daje rušnyc’u, ščob ja strilyv u zajc’a. Hľanuv ja na ňoho — i vidviv rušnyc’u vbik, ščob ne trafyty. Ne zmih ja beznevynnu tvarynku vbyty.

— Vašym učytelem buv Adaľbert Erdeli. Ščo vin cinuvav u svojich učňach?

— Duže ľubyv, koly učeň mav tvorču ujavu i chotiv prac’uvaty. Ja joho nazyvav profesorom, bo vin buv nym i za statusom, i za vnutrišňoju kuľturoju.

Erdeli často povtor’uvav na urokach, ščo to ne mytec’, jakyj ne vmije fantazuvaty. Chudožnyk maje v kartyni vyrazyty svoje stavlenňa do pryrody, peredaty jiji nastrij, stvoryty pevnyj obraz.

My často jizdyly na plenery. Pidnimalys’a na taki vysoty, ščob uvydity, jak schodyť sonečko. Rosa bula taka, jak raďans’ki 5 kopijok, zavelyka — možna bulo v nij skupatys’a. Tam buly taki krajevydy, jaki važko peredaty slovamy.

— Vy, Erneste Rudoľfovyču, za svoje žytťa zustričalys’a z bahaťma ľuďmy. Čy zustričalys’a Vam nedobri, zli ľudy?

— Povim pravdu, že zakarpats’ki ľudy duže česni, spravedlyvi i roboťašči. Znajete, koly ja služyv u vijs’ku, to komandyr za šofera brav sobi zakarpatc’a, bo znav, že toj joho ne prodasť.

Česno vam skažu, ščo velykoji riznyci miž ľuďmy ne baču, ale vydyťs’a, ščo u seli ľudy česniši, maj por’adni.

— Jak Vy vvažajete, ščo neobchidno, ščob ľudyna ne obizlylas’a na žytťa, a zberehla v svojemu serci ľubov i dobrotu?

— Ľudyna maje ne lyše sebe ľubyty, a j inšych. Najhirše, koly v ľudyni je zavysť, jaka, povim česno, rozrušaje vse navkolo, ta j samoho čolovika roz’jidaje.

Každyj čeľadnyk maje buty česnym i spravedlyvym. Možna podyvytys’a na ľudynu v starosti i odrazu zbahnuty — dobryj čy zlyj čolovik pered vamy. Dobra ľudyna harna v buď-jakomu vici, a zla staje nekrasyvoju, bo v neji sovisť i duša neharni.

Tak samo j dľa chudožnyka: duže važlyvo cinuvaty j považaty tvorčisť inšoho. Kožna robota tala-novytoho majstra čomus’ včyť. Chto ce rozumije, toj vdoskonaľuje sebe, svoje mystectvo, a chto ni — toj zhoraje v svojij nenavysti, zavysti i nikoly ne bude spravžnim mytcem. Kožen molodyj, počynajučyj chudožnyk maje pam’jataty, že talantu samoho malo, ščob dos’ahty čohos’ u žytti. Ščodenna prac’a, ščochvylynna — tiľky vona daje rezuľtat, lyše za takoji umovy ľudyna vidbudeťs’a jak mytec’...

...Ernest Rudoľfovyč hovoryv, a ja vdyvľalas’a v joho oblyččja, jake i v 95 s’ajalo dobrotoju, svitlom. І virylos’a, ščo Hospoď spravdi daruje cij ľudyni blahodať svoju, bo v kožnij kar-tyni, v kož-nomu ruchovi penzľa žyvopysc’a projav-ľajeťs’a svitla joho osobystisť. Osobystisť mudroho, spokijnoho, rozvažlyvoho, a, holov-ne, — bezki-nečno ščyroho, pryjaznoho, česnoho v žytti j tvorčosti mytc’a.  І vže razom iz Ernestom Rudoľfovyčem Kontratovyčem ja prokazala slova molytvy, jaku vin promovľaje ščodňa:

“Hospody, keruj sam Ty mojeju voleju, navčy mene spovidatys’a, viryty, ľubyty, terpity i proščaty”.

Rozmovu vela Vira Kobulej, "Edeľvejs Zakarpatťa"
07 hrudňa 2007r.

žridlo:
https://zakarpattya.net.ua/News/16348-Ernest-Kontratovych-%E2%80%94-Mytets-vid-Boha