Uplynulo 65 rokov od oslobodenia východu

Mestá na východe Slovenska si dnes a zajtra budú pripomínať 65. výročie oslobodenia spod fašistického útlaku. Samosprávy spolu so Slovenským zväzom protifašistických bojovníkov vzdajú pietnou spomienkou pri pamätníkoch úctu padlým vojakom aj civilistom.

Vojská oslobodzovacej Červenej armády postupovali cez východ Slovenska len veľmi pomaly. Zdržiaval ich odpor nemeckých vojsk. Hoci obsadzovali územie od Sniny, Humenného až po Medzilaborce už od novembra 1944, reálne niektoré mestá ako Svidník, Stropkov, Trebišov, Bardejov, Vranov či Prešov až po Starú Ľubovňu a aj Košice oslobodili v januári.

Madura spomína
V súčasnosti žije už len málo účastníkov oslobodzovacích bojov. Jedným z nich je aj dnes 82-ročný Vranovčan Jozef Madura. Jeho spomienky nevybledli ani po 65 rokoch.  "Frontová línia stála na brehu rieky Ondavy (okres Vranov nad Topľou) celých sedem týždňov. V Žalobíne a Malej Domaši boli už sovietske vojská, no necelý kilometer za riekou v Slovenskej Kajni boli sústredení Nemci. Nútili chlapov z okolia, aby im kopali zákopy a budovali mínové polia tam, kde čakali ofenzívu," spomína Madura.

"Mal som vtedy 17 rokov a aj ja som bol medzi kopajúcimi Merníčanmi. Kopať museli všetci, ktorí vládali udržať lopatu, zo zamrznutej zeme tiež odnášať mŕtvych a ranených. Odtiaľ ich nemeckí vojaci odnášali do neďalekej obce Soľ, kde bola poľná nemocnica, respektíve vojenský cintorín. Zomrelo veľa ľudí," dodal.
 

Pamätá si zimu a svištiace guľky
Pamätá si na tuhú zimnú noc, na zvuk svištiacich guliek nad hlavami a strach o život. Tak prežili časť novembra a celý december 1944. Až na Štedrý deň sa k nim priblížili ruské vojská z druhého brehu Ondavy a spustili mínometnú paľbu. Tá zasiahla jeho rodákov z Merníka Michala Jackanina a bratov Hajníkovcov. "Zomreli, ranených vtedy bolo aj okolo 20 Merníčanov, vrátane evakuantov. Aj ja. Ošetrili nás nemeckí zdravotníci," spomína ďalej.

Črepiny z nohy mu však odstránili až po skončení vojny v košickej nemocnici. Na otázku, ako vníma toto vojnové obdobie s odstupom dlhých rokov, reagoval: "Čo sme mohli robiť? Len sa snažiť prežiť a dúfať, že cesta z Merníka do Slovenskej Kajne nebude posledná, že nás nezasiahne nemecká ani ruská guľka."
 

Anna Košuthová