Úprava slovensko-poľskej hranice v roku 1938 a 1939

Rozhodnutie Rady vyslancov z 28.júla 1920 o hraničnom spore Československá a Poľska o severných hraniciach Slovenska, ktorým Poľsku pripadlo 12 oravských a 13 spišských obci, neuspokojilo poľské územné nároky. Počas celého obdobia pred mníchovskej republiky sa Poľsko nevzdávalo svojich pôvodných územných nárokov voči Slovensku.

Poľské plány so Slovenskom sa v rokoch 1920-1938 menili tak, ako dochádzalo k zmenám v poľ­skej zahranično-politickej koncep­cii. O poľských požiadavkách voči Slovensku bolo vopred informo­vané Nemecko.

Už 24. septembra I938 nemecký vyslanec vo Varša­ve oznámil, že "Poľsko prichádza s novými požiadavkami voči Čes­koslovensku, t. j. na východ a zá­pad od Zakopaného v okresoch Orava a Spiš". Po mníchovskom diktáte a vyhlásení autonómie Slo­venska, poľská vláda vzniesla voči Československu územné požia­davky na slovenské územie v ob­lasti Vysokých Tatier, Oravy, Čad­ce a Spiša.

Chabé dôkazy

Po vyhlásení autonómie Slo­venska začala v Polsku silná pro­pagandistická kampaň za revíziu severných hraníc Slovenska. Na čele tejto kampane stalo opäť kra­kovské centrum a Wladyslaw Semkovvicz, profesor histórie na Jagellonskej univerzite v Krakove. Do tej­to kampane sa aktívne zapojil Felix Gwiždž, poslanec a predseda Spo­ločnosti priateľov Slovákov, W. Milewski, tajomník Poľskej tatranskej spoločnosti, Ferdinand Machay, je­den z hlavných propagátorov slo­venskej iredenty v Poľsku, Výbor pre pomoc Spisu, Orave a Kysuciam a Výbor zjednotených Polia­kov na Orave. Poľská tlač a roz­hlas požadova­li pripojenie územia severne od Čadce o rozlohe asi 150 km2, na Orave 750 km2, na Spiši 1599 krn2 - celé okresy Spiš­ská Stará Ves, Kežmarok a Stará Ľubovňa, čo celkom predstavova­lo rozlohu asi 2400 km2 a 120 tisíc obyvateľov.

Negatívne stanovisko

Poľská propaganda zámerne ignorovala údaje československej štatistiky o národnostnom zložení obyvateľov. Uvádzala iba dôkazy o jazykovej príbuznosti nárečí s poľ­štinou a požiadavku revízie hraníc interpretovala ako odčinenie krivdy spôsobenej Poľku po prvej sveto­vej vojne rozhodnutím veľmocí, Poľská vláda odovzdala svoje územné požiadavky 25. novem­bra 1938 najprv slovenskej auto­nómnej vláde diplomatickou ces­tou, prostredníctvom generálneho konzulátu v Bratislave. Ten bol zria­dený 8. októbra 1938 povýšením poľského konzulátu na generálny konzulát, ešte pred Sidorovou náv­števou Varšavy, ktorá sa uskutoč­nila od 19. do 21. októbra 1938. A potom aj pražskej vláde, ktorú ne­mohla obísť, lebo iba ona mala prá­vomoc rozhodovať o týchto otáz­kach. Poľská vláda v rámci svo­jich kalkulácií, nevediac ako skon­čí arbitráž veľ­mocí vo Viedni a ako budú ga­rantované hra­nice Československa, sa za kaž­dú cenu snažila urýchliť riešenie otázky hraníc so Slovenskom. 25. októbra 1938 poľský konzul odo­vzdal slovenskej autonómnej vláde v šiestich bodoch rozšírené územ­né požiadavky poľskej vlády, kto­ré sa týkali okolia Čadce, tatran­ských končiarov, Javoriny, na Spiši územia pri Dunajci, hraníc pri rieke Poprad a ďalších územných úprav. Slovenská autonómna vláda k týmto požiadavkám zaujala nega­tívne stanovisko, avšak poľskej vlá­de odpovedala, že sa nevyhýba ro­kovaniam o úprave Slovensko - poľských hraníc.

Michal Murcko