ÚSPECH JE LEN SPÄTNOU VÄZBOU

 

Mladý, sympatický, skromný človek s pokorným duchom, širokým srdcom a zvláštnym zmyslom pre humor. Nikdy neviete, či to, čo povie, mysli vážne, alebo......Takto by som charakterizovala Igora Kucera. Operný maestro, rodák zo Svidníka, otváral jubilejný 10. ročník rusínskeho plesu v Habure. Na zvedavé otázky odpovedal exkluzívne pre čitateľov Podvihorlatských novín.
 

Igor, kto, alebo čo Ťa priviedlo do Habury?
Do Habury ma priviedli bratia Zápotockí, rodáci z Habury, ktorých pozvanie na ples som ochotne a s radosťou prijal.
 

Tvoje úvodné vystúpenie, ktorým si otváral ples v Habure, si vyžiadalo standing ovation všetkých prítomných. Určite si na to zvyknutý na rôznych vystúpeniach, koncertoch, ale predsa mi nedá nespýtať sa, ako si to vnímal na rusínskom plese v Habure?
Začal by som všeobecne známym faktom, že na Slovensku standing ovation až takým zvykom nie je, ako si to všetci myslíme, a už vôbec nie hneď v úvode vystúpenia. Práve o to viac ma to potešilo a doslova dojalo.

Igor, do plesu v Habure som ťa poznala len z počutia. Na plese som mala možnosť a česť spoznať ťa osobne. Hovorí sa, že ak si umelec chce udržať úctu a úspech, musí na sebe stále pracovať a byť skromný, lebo len talent nestačí. U teba sa tento výrok potvrdil, platí dvojnásobne. Prezradíš nám, ako to robíš? V čom spočíva tajomstvo skĺbenia tvojho úspechu a zachovania si skromnosti?
Úspech je len spätnou väzbou medzi umelcom a publikom a je podmienený tvrdou, tvrdou a nič iné, len tvrdou prácou. S tou je neodmysliteľne spojená pokora, ktorú zvykneme nazývať skromnosťou, a ktorú by mal každý umelec v sebe prirodzene mať, zvlášť v prípade, keď jeho povolanie je jeho poslaním. Ešte by som rad dodal jedno príslovie, ktoré to všetko vystihuje asi najlepšie: „Nič nie je prchkavejšie ako včerajší úspech“.
 

Hovorí sa tiež, že skromný človek nepriťahuje zbytočnú pozornosť, je si istý sám sebou, no nie je pohltený sám sebou. Je vyvážený v obliekaní, vo vyjadrovaní a v správaní a má silný zmysel pre hodnotu svojho súkromia. Zase by som sa vrátil k tej pokore v tom najlepšom slova zmysle. Totiž, ak ju v sebe máte, prestanete mať potrebu niekomu niečo dokazovať. Základom pre vás je byť sám sebou a nájsť v sebe harmóniu a symbiózu s okolím. Samozrejme, že veľmi dôležitým faktorom sú priority v živote, či dávate prednosť duchovnu pred matériou alebo naopak.

Igor, aj tu si potvrdil slová, že skromnosť pristane úspešným, lebo nie je jednoduché byť úspešným a pritom zostať skromným. Aká bola tvoja cesta k opernému spevu?
Odpovedal by som veľmi stručne - osudovou. Nikdy som nemal ambície stať sa operným spevákom, ale veci sa vyvinuli trošku ináč, ako som predpokladal a osud mi nadelil niečo viac, ako som od života očakával. Aj tu platí staré dobré: „Nikdy nehovor nikdy!“. Počas môjho stážovania na Akadémii muzických umení (AMU) P. I. Čajkovského v Kyjeve, kde som študoval husle, som sa pri riešení otázky, kde budem vôbec bývať, zoznámil prostredníctvom organizácie „Tovarystvo Ukrajiny“ s človekom, ktorý mi vtedy nezištne veľmi pomohol. To, že týmto človekom s veľkým „Č“ bol národný umelec Ukrajiny Vasiľ Vatamaňuk, som sa dozvedel až neskôr. No a práve vďaka nemu som začal objavovať čaro operného spevu a stal som sa jeho žiakom. Tento moment, ktorý zásadným spôsobom zmenil moje smerovanie, dodnes považujem za prelomovým v mojom živote. Vďaka osudu som stretol správneho človeka na správnom mieste, no a na základe jeho presviedčania a odporúčania som neskôr absolvoval prijímacie pohovory na AMU P. I. Čajkovského v Kyjeve. A tak sa zo mňa stal študent i ného spevu a hry na husliach.
 

Kedy si sa rozhodol, obrazne povedané, husle zavesiť na klinec a začať naplno objavovať krásy operného spevu?
Bolo to počas môjho štúdia v 3. ročníku, kedy som dostal prvé ponuky z divadla. Prišlo obdobie, kedy sa hlavne z časového dôvodu už nedalo sedieť na dvoch stoličkách. Dozrel čas, kedy som bol nútený dospieť k rozhodnutiu, čomu dám v živote prednosť. Nebolo to jednoduché, ale povedal som si, že nič v živote nie je náhoda a s pokorou som prijal dar, ktorý mi osud nadelil.
 

K tvojim speváckym začiatkom sa vraj viaže humorná príhoda. Prezradíš nám ju?
Tých príhod bolo samozrejme viac, ale jedna, na ktorú spomínam najradšej, sa spája s turné Komorného orchestra VŠMU v Bratislave v Španielsku. Vtedy som bol huslistom a tom, že raz budem študovať operný spev v Kyjeve, sa mi ani len nesnívalo. Po jednom koncertnom vystúpení a po fla-menco diskotéke, na ktorú sme boli pozvaní, pri návrate na hotel, kde sme boli ubytovaní, som sa jednoducho stratil kolektívu v spletitých uličkách Granady. Jediný možný spôsob, ktorý mi v tej chvíli napadol, ako na seba upozorniť, bola myšlienka - zaspievať. A tak som začal o dušu spievať „O sole mio“ a ako sa neskôr ukázalo, ono to okamžite zafungovalo, bol som úspešne nájdený a mohol som sa pripojiť k ostatným kolegom.
 

V čom je najväčší problém, aby sa klasika dostala k mladému poslucháčovi?
Dostať klasiku v súčasnej dobe k mladému poslucháčovi je naozaj ťažké, zvlášť v tom prípade, keď mladý poslucháč o klasiku nejaví žiaden záujem, pretože sa s ňou jednoducho nestretáva, ako sa hovorí, nesiahne si na ňu... Je to osvetou, ale aj tým, že naše médiá klasike a celkovo podpore a propagácii klasiky nevenujú dostatočný priestor. V dnešnom pretechnizovanom svete mladí poslucháči už hádam ani nevedia, čo je to návšteva divadla a tobôž koncertu klasickej hudby.
 

Počas tvojho vystúpenia v Habure som mala možnosť spoznať aj tvojho brata Voloďa, ktorý je zároveň aj tvojím manažérom, priateľom. Ako by si ohodnotil spevácky kumšt brata?
Kumšt môjho brata sa odo mňa líši v jednej zásadnej veci. Keďže Voloď spieva pop music a je autorom takmer všetkých svojich piesní, je v úplne v inej polohe ako ja. Ja mám mantinely pevne dané od skladateľa, ktorého spievam, napr. Mozarta. „Bracho“ je v polohe, kde má možnosť si tie mantinely vytvárať sám. To, čo robí, je skvelá muzika a ja mu v tom dobrom aj trochu závidím. Hlavne tu jeho voľnosť a nezávislosť.
 

Počas môjho pôsobenia v Hlavnej redakcii Národnostno-etnického vysielania (HR NEV) Slovenského rozhlasu v Prešove som mala možnosť spolupracovať s Mišom Hudákom. Mišovi ani po rokoch sláva nestúpla do hlavy, ale naopak, vždy sa hrdo hlási k svojim rodným „rusnáckym“ koreňom. Rovnako ako Ty študoval k Kyjeve, ale odbor herectvo. Ako to je u teba?
K svojim rodným koreňom sa hlásim s hrdosťou a nemám s tým najmenší problém. S Mišom sa poznáme veľmi dlho a ináč ako po „rusnácky“ ani nehovoríme a je úplne jedno, kde sa stretneme, či už v Michalovciach, kde sme spolu pre dvomi týždňami otvárali plesovú sezónu, alebo v Poluse v Bratislave.
 

Pocítil si niekedy „diskriminačné tendencie“, respektíve posmešky kvôli svojmu rusínskemu pôvodu? „Rusnáci“ sú totiž dobrým zdrojom pre doberanie ...
Ani náhodou. Skôr to vnímam ako pridanú hodnotu toho, čo iným chýba. To, že si to niektorí „Rusnáci“ neuvedomujú a veľakrát sa za svoju národnosť hanbia, považujem za niečo, čo sa dá len veľmi ťažko pochopiť. A vtipy? Ak sú dobre mienené a vystihujú naše nedostatky, prijímam ich ako výzvu a snažím sa nad sebou. Vari nekolujú vtipy o Škótoch, Židoch či Záhorákoch? Základom je nebrať to príliš vážne.
 

Igor, ako to, že dobre vyzerajúci, úspešný, skromný a mladý muž je stále slobodný? Ako to, že tvoje srdce ešte žiadna nezlomila? Alebo sa mýlim?
Ale zlomila, zlomila a nie jedna, ha.... Ale žiadna nezotrvala, ha.... Je to zrejme daň za špecifikum môjho povolania a slobody, ktoré k tomu patria, hlavne sloboda tvorivého ducha, ktorá nie je vždy po chuti našim drahým a krajším polovičkám. Pevne dúfam a verím, že šťastena ma v tomto prípade obchádzať nebude a že v blízkej budúcnosti sa nájde aj pre mňa taká drahá bytosť, ktorej sloboda môjho umeleckého a tvorivého ducha prekážať nebude. Naopak, že nájdem u nej pochopenie a podporu.
 

Aké sú tvoje plány do budúcnosti?
Odvážne, smelé a veľké. Len odvážnym šťastie praje. Keďže ide o veľké projekty, ktoré nie sú ešte 100% potvrdené, iste sa na mňa nebudú čitatelia hnevať, keď si ich nechám zatiaľ pre seba, aby som to, ako sa hovorí, nezakríkol. Avšak sľubujem, že keď sa to podarí, Podvihorlatské noviny budú medzí prvými, koho budem o tom informovať. Podvihorlatským novinám želám veľa úspechov a čitateľov v roku 2012. Teší ma skutočnosť, že si nachádzajú priestor na to, aby sa aj prostredníctvom printového média dostali informácie o klasickej hudbe a jej interpretoch k čitateľom.
 
Za rozhovor ďakuje Daniela Palaščáková