Úspešne obstáli v ohni bojov

 

Približne 8000 Rusínov, najmä mladí muži a ženy, ktorí nesúhlasili s maďarskou okupáciou, v rokoch 1939–1940 utekali do východnej Haliče, ktorá ešte nedávno bola súčasťou Poľska, ale po roku 1939 ju anektoval Sovietsky zväz. Ich srdcia túžili po zbrataní s ruskými bratmi a chceli sa pripojiť k boju proti fašistom. Ale namiesto toho mladých utečencov uväznili, obvinili z nelegálneho prechodu sovietskych hraníc a odvliekli do gulagov nachádzajúcich sa vo vzdialených a nehostinných končinách Sovietskeho zväzu.
 
Až po troch rokoch tým, ktorí prežili neľudské podmienky v táboroch otrockej práce, dovolili vstúpiť do 1. čs. poľného práporu, základu neskoršieho 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Jeho vytvorenie umožnila československo-sovietska spojenecká zmluva z 18. 7. 1941 doplnená vojenskou zmluvou z 27. 9. 1941. Formovať sa začal začiatkom 1942 v priuralskom meste Buzuluk.
 

V posledný januárový deň roku 1943 1. čs. poľný prápor odišiel na front a vyznamenal sa v bojoch pri ukrajinskom meste Sokolovo (8.–13. 3. 1943). Bol to náročný krst ohňom a krvou. Československí bojovníci prejavili nezvyčajné hrdinstvo, za ktoré 85 mužov poctili najvyššími sovietskymi vyznamenaniami. Kapitánovi Otakarovi Jarošovi ako prvému zo zahraničných občanov posmrtne udelili titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Odvážne bojovali podkarpatskí Rusíni, ako Ivan Lenišinec, Jurij Kurin, Michal Horovský, Fedor Derbaľ a desiatky ďalších podkarpatských Rusínov.
 
Priniesli aj ďalšiu obetu – na Fond ozbrojených síl ZSSR odovzdali svoje skromné úspory – 186 tisíc rubľov na výrobu tankov a lietadiel. Jeden z tankov vyrobený z týchto f nančných prostriedkov dostal hrdý názov „Podkarpatský partizán“ – neskôr víťazne prešiel ukrajinské stepi, zdolal karpatské priesmyky, podobne ako jeho osádky horel v ohni, bol poškodený, ale po oprave nakoniec došiel víťazne do Prahy.
 

Z 1. čs. poľného práporu v máji 1943 v No-vochopersku sa začala budovať 1. čs. samostatná brigáda v ZSSR. Prevládali v nej podkarpatskí Rusíni, ale vstupovali do nej v hojnom počte aj volynskí Česi. Ako uviedol jej prvý veliteľ L. Svoboda v knihe „Od Buzuluku do Prahy“, 8. mája 1943 zo 1468 príslušníkov tejto brigády bolo až 1366 „Podkarpatcov“, t. j. 95 percent zo všetkých vojakov a dôstojníkov.
 

Na front 1. čs. samostatná brigáda odišla v septembri roku 1943. Postupovala cez spustošenú Ukrajinu, všade videli nekonečnú skazu a utrpenie jej obyvateľov – nemeckí vojaci spálili ich obydlia, zničili úrodu, čím ich obrali aj o najskromnejšiu obživu. Dozvedeli sa aj o tragédii transportu pri osade Jachnivka, v ktorom sa premiestňovali delostrelci s technikou. Veliteľ transportu pre svoju neskúsenosť vydal 12. októbra 1943 rozkaz zakazujúci vojakom vyjsť z vagónov. „Junkersy“ na transport zhadzovali bomby a zahynulo 54 bojovníkov, približne toľko bolo aj zranených. Dlhý je zoznam mien, ktorí tam zahynuli – Vasiľ Antal, Michal Bohdan, Jurij Homonaj, Vasiľ Dovhanič, Michal Iljaševič, Michal Kučinka, Michal Leheza, Ivan Ňorba, Ivan Petrešenko, Peter Tydir, Vasiľ Fanta, Andrej Cap a ďalší.

Na svitaní 23. októbra 1943 sa samostatná brigáda v ZSSR prepravila cez Dneper. Zrýchleným pochodom kráčali vojaci tam, kde z času na čas bolo vidieť a počuť hrozivé výbuchy. Zastavili sa v lesnom masíve na severozápade od Ljuteža – protivník bol v dosahu asi troch kilometrov. Začali kopať zákopy, pripravovať úkryty pre delá, nákladné autá, kone. Ale najmä zabezpečovať telefonické spojenie s prednou líniou obrany. Dozvedeli sa, že ich brigáda sa dostala pod velenie 38. sovietskej armády gen. K.S. Moskalenka.
 

Ráno 3. novembra 1943 sa rozpútali ťažké boje o hlavné mesto Ukrajiny. Stovky diel chŕlili smrtiace strely, strašný hukot trhal tíšinu a zdalo, že je tu peklo ohňa a výbuchov. 1. čs. samostatná brigáda sa predierala cez kopy kameňov a tehál, nepriateľ sa nechcel vzdať, mesto horelo, ale brigáda úspešne splnila úlohu – v zostave vojsk Červenej armády 6.11.1943 oslobodila hlavné mesto Ukrajiny Kyjev. Za hrdinské skutky 138 vojakov brigády vyznamenali sovietskymi radmi a medailami. Poručíkovi Antonínovi Sochorovi a nadporučíkovi Richardovi Tesaříkovi udelili hrdý titul Hrdina Sovietskeho zväz, 295 bojovníkov vyznamenali radom Československý vojnový kríž 1939 a ďalších medailou Za odvahu.

Na jeseň a v zime 1943–1944 1. čs. samostatná brigáda, vrátane podkarpatských bojovníkov sa zúčastnila bojov pri Vasilkove, kde smrťou chrabrých padlo jedenásť vojakov z Podkarpatskej Rusi, medzi nimi nadporučík Zhor, rotný veliteľ Nedvidek, vojak Stepan Tuček. Nasledovali boje pri Fastove, Rude, hrdinsky tu zahynul desiatnik Stepan Burtin. Pri Bielej Cerkvi sa mimoriadne vyznamenali Mikuláš Sidej, Ivan Benčák, Jurij Jovba a ďalší, pri Žažkove, na línii Orativka – Jaškivci padol odvážny rozviedčik z Podkarpatskej Rusi Vasiľ Kampij. Na jar 1944 na základe memoranda vrchného velenia Červenej armády z 10. 4. 1944 vznikol zo všetkých čs. vojenských jednotiek v ZSSR vyšší zväzok – 1. čs. armádny zbor v ZSSR, jeho základ tvorila najmä 1. čs. samostatná brigáda.
 

Jeho významnou súčasťou sa stala 2. čs. parab-rigáda formujúca sa najprv v Jefremove, neskôr v Proskurove. Prvým veliteľom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR sa stal brig. gen. J. Kratochvíl, od 10. 9. 1944 brig. gen. L. Svoboda, od apríla 1945 brig. gen. K. Klapálek.

Treba zdôrazniť, že vojaci a dôstojníci z Podkarpatskej Rusi, ktorí početne prevládali, zostali naďalej občanmi Československa a fakticky i právne boli podriadení vláde Československa, jej ministerstvu obrany a vojenskej misii. Nosili uniformu Československej armády a riadili sa záujmami tejto krajiny, ničím sa neodlišovali od Čechov a Slovákov, asi len svojím rusínskym jazykom.
 

Ako vojaci 1. a 3. brigády 1. čs. armádneho zboru sa zúčastnili bojov Karpatsko-duklianskej operácie, hrdinsky bojovali za oslobodenie Prešova, Zborova, Bardejova, Ostravy a mnohých ďalších miest Poľska a Československa. Stepanovi Vajdovi udelili titul Hrdina Sovietskeho zväzu, jeho krajanovi Ivanovi Kubincovi Československý vojnový kríž 1939. Tankista Stepan Vajda sa prejavil ako vzorný vojak, bojoval za Kyjev, Rudu, Bielu Cerkev, Žažkov a na Dukle. Neďaleko poľského mesta Tworków jeho život pretrhla guľka nepriateľského snajpera.

Odvážne bojovali tiež ženy. Snajperku Máriu Ljalkovú ako prvú zo žien vyznamenali Československým vojnovým krížom 1939, poctili ním aj sanitárku Nasťu Kurimovú. Aj ďalšie ženy – Eva Kočanová a Sof a Pavlišincová, ktoré zostrelili sedem nepriateľských lietadiel, vedúca ošetrovateľka Sofia Haragoničová, spojárky Hafa Hlebová, Justina Babičová sú hrdinkami.
 

Svojím hrdinstvom a krvou podkarpatskí Rusíni pomohli oslobodiť Ukrajinu, Podkarpatskú Rus a Československo, ktorú považovali za svoju vlasť. Nespravodlivo sa k nim zachovali vtedajší poprední politickí predstavitelia ČSR a ZSSR, najmä Stalin, ktorí v rámci rôznych nečestných zákulisných opatrení dosiahli, že Podkarpatskú Rus odtrhli od Československa a pripojili ju k Sovietskemu zväzu ako Zakarpatskú oblasť sovietskej Ukrajiny.

Mgr. MAGDALÉNA LAVRINCOVÁ