Utrpenie Slovákov a Rusínov v Maďarskej kráľovskej armáde 1938 – 1945

Martin Lacko

Maďarská propaganda odjakživa vydávala Uhorsko (neskôr Maďarsko) za príklad krajiny, kde vládne sloboda a demokracia, za krajinu, ktorá by mohla byť vzorom zvyšku Európy. Podobne ako sa propagande boľševického ZSSR darilo celé desaťročia balamutiť značnú časť sveta, aj maďarským predstaviteľom sa darilo na svoju stranu nakloniť si významné osobnosti svetovej politiky, verejného života či médií. Títo, neznalí skutočných pomerov v krajine, naleteli na príťažlivé frázy a osvedčené potemkinovské maniere. Uvedený stav pretrváva dodnes, čo vidno aj na dvojakom metri, aký používa Európa k Maďarsku a Slovensku. Bolo to zrejmé aj v posledných mesiacoch, kedy sa s výdatnou pomocou aj mienkotvorných „slovenských“ médií maďarská propaganda snažila o rozdúchanie aféry okolo údajného utrpenia, ktoré museli Maďari prežívať zo strany čs. úradov po roku 1945. Za týmto účelom dokonca maďarskí propagandisti zhotovili výstavku dokumentujúce údajné utrpenie Maďarov v povojnovom Československu pre poslancov Európskeho parlamentu.

O sporných otázkach vzájomných vzťahov susedných národov možno iste diskutovať a vzájomné nezrovnalosti si objasňovať – najmä v dialógu historikov. Ba niekedy sú novinármi nafukované kauzy vhodným impulzom historického výskumu. Na strane druhej ale nikdy neslobodno zabúdať na udalosti, ktoré inkriminovanému úseku predchádzali. Tak ako nespadol z neba prevrat roku 1918 či 1938 ale mali svoje racionálne korene a vysvetlenie, tak ako sa idea odsunu Nemcov zo Čiech nezrodila 8. mája 1945, nedajú sa z dejín vyretušovať ani udalosti spojené s okupáciou južného Slovenska počas hortyovskej nadvlády. Na to však niektorí naši maďarskí spoluobčania, vrátane ich politických predstaviteľov, radi zabúdajú.

Politický režim vládnuci na istom území možno hodnotiť podľa rôznych merítok a kritérií, ako to vidíme aj v dnešnom svete. Atribútom každého samostatného štátu je aj armáda a pomery v armáde bývajú takisto akýmsi barometrom aktuálnych spoločenských pomerov. „Aký je národ, taká je aj jeho armáda“, napísal svojho času slovenský generál a minister národnej obrany F. Čatloš. A to platí aj v prípade maďarskej armády rokov 1939 – 1945, ktorej príslušníkmi sa nedobrovoľne stali aj desaťtisíce Slovákov. Žiaľ, o ich osudy sa slovenská historiografia posiaľ vôbec nezaujímala a to aj napriek tomu, že tunajší Slováci prežili v jej rámci oveľa väčšie utrpenie, než ich vrstovníci v armáde slovenskej. Je povážlivým hendikep našej historiografie, že otázku Slovákov v Maďarskej kráľovskej armáde nikdy neskúmala, ani sa žiadnym spôsobom nezaujímala o preživších veteránov. Ak už nie pre iné, tak len pre množstvo obetí, ktoré si vojna spojená s okupáciou juhu Slovenska vyžiadala, to malo byť samozrejmosťou už dávno. Stačí letmý pohľad na pomníky a tabule padlým v oboch svetových vojnách. Pokiaľ na drvivej väčšine slovenského územia obete tej prvej niekoľkonásobne prevyšujú straty z druhej vojny, na území južného Slovenska je to celkom inak – počty obetí tu sa vyrovnávajú. Žiaľ, ani 60 rokov po vojne nemáme ani len približný odborný odhad počtu padlých Slovákov v radoch maďarskej armády. Alexander Mach ich počet ešte kedysi odhadol na asi 20. 000. Podľa všetkého je to nadsadené číslo. Rozhodne však v maďarskej armáde padlo viac Slovákov z južných oblastí Slovenska, predstavujúcich asi 20 % jeho predvojnovej rozlohy, než z celého zvyšného územia 1. Slovenskej republiky. Generál Čatloš vo svojich poznámkach spomína pri bilancovaní slovenskej účasti vo vojne nasledovný príklad: V Slovenskom Mederi, rodnej obci A. Macha, bolo už v roku 1943 11 padlých a 18 nezvestných vojakov v rámci maďarskej armády! Na území slovenského štátu takéto straty v porovnateľnom období neutrpelo ani jediné z veľkých miest, vrátane Bratislavy!

Vojenský historik Jozef Škultéty zas v roku 1964 napísal: „Netreba však zabúdať na to, že južné Slovensko bolo okupované horthyovským Maďarskom, ktorého vojnové vypätie proti Sovietskemu sväzu bolo asi 3-5 krát vyššie ako slovenského štátu. Tomu zodpovedá i počet mŕtvych, ranených a nezvestných na južnom Slovensku.“

Navyše, v Maďarskej „kráľovskej“ armáde sa ešte počas II. sv. vojny používali priam feudálne spôsoby trestania: fackovanie, bitie či fyzické tresty v najrôznejších podobách. Z týchto snáď najbrutálnejším bolo tzv. vyväzovanie. Za ruky zviazané nad hlavu bol trestanec vytiahnutý nad úroveň zeme: keď po chvíli v neznesiteľných bolestiach zamdlel, bol oblievaný ľadovou vodou a tak dokola.

Netreba dodávať, že fyzické tresty sa uchádzali najmä príslušníkom národnostných menšín. Tí boli apriori pokladaní za nespoľahlivých, predovšetkým Slováci, Rusíni a Rumuni.

Jedným z dôležitých prameňov, ktorí slovenskí historici skúmajúci slovensko-maďarské vzťahy zatiaľ vôbec nevyužili, sú aj dokumenty vojenského spravodajstva uložené dnes vo Vojenskom historickom archíve Bratislava (donedávna Trnava). K dispozícií sú tu nielen haldy materiálov týkajúcich sa sledovania a odhaľovania pokusov o špionáž, ale o.i. aj stovky výpovedí zbehov z maďarskej armády, ktorí smerovali práve na Slovensko. Vojenské spravodajstvo týmto venovalo veľkú pozornosť a svojimi posudkami sa jeho dôstojníci snažili o kladné vyriešenie ich žiadosti o azyl.

V nasledujúcich riadkoch preto uvediem aspoň na ilustráciu niekoľko príkladov z množstva zachovaných výpovedí. Zbehovia slovenskej a rusínskej národnosti sa temer bez výnimky sťažovali na surové zaobchádzanie zo strany maďarských veliteľov (či už dôstojníkov alebo poddôstojníkov), na podceňovanie, výsmech a urážky nacionálneho charakteru a v konečnom dôsledku aj na úbohú materiálnu a zásobovaciu situáciu v maďarskej „kráľovskej“ armáde. Podrobný výskum všetkých týchto materiálov si nesporne vyžiada obrovské množstvo času a predovšetkým zanietených bádateľov, ktorí budú ochotní vrhnúť sa na tieto nespracované a tabuizované otázky našej historiografie.

Podľa všetkého v prvej, „víťaznej“ fáze vojny, teda v období rokov 1941-1942, neboli straty slovenskej menšiny väčšie, než u iných menšín. Hovorí o tom hlásenie slovenského vyslanectva z Budapešti z 12. júna 1942. Slovenský vyslanec na základe správ z rumunského vyslanectva zistil, že „Maďari celkom očividne zaraďujú prehnané množstvo príslušníkov rumunskej národnej skupiny do útvarov odchádzajúcich na front. Robia to celkom cieľavedome ako veľmi účinný prostriedok na prenasledovanie Rumunov v Maďarsku.“ Takto malo byť zmobilizovaných údajne až do 40. 000 Rumunov. Práve tieto nelichotivé správy dali podnet slovenskému vyslancovi, aby si ich overil u vedúcich predstaviteľov Slovenskej národnej jednoty, „či aj Slováci nie sú na tom ako Rumuni“. Výsledok hlásenia bol však negatívny, slovenskí predstavitelia v tom čase nemali podobné poznatky, ako ich rumunskí priatelia, že by „Maďari povolávanie k vojsku využívali ako politický prostriedok na prenasledovanie Slovákov v Maďarsku.“ Rukovanie Slovákov sa vraj dialo v „normálnych“ hraniciach. Jedinou zistenou výnimkou bol len prípad Dr. Böhma, ktorý musel narukovať do oddielu pre politicky nespoľahlivých. Tento oddiel hneď šikovali na front. Z tohto prípadu bol vyvodený záver, ktorý vraj jasne ukazuje, „k akým prostriedkom sa vedia uchýliť Maďari v politickom boji proti inonárodným menšinám“, a preto sa aj správy od predstaviteľov rumunskej menšiny javia ako hodnoverné.

Najmä od konca druhej polovice roka 1943 sa ale začali masové úteky Slovákov, ale aj Rusínov z maďarskej armády. Hovorí o tom napr. aj mesačné situačné hlásenie okresného náčelníka z Michaloviec za december 1943: „V poslednej dobe prichádza viac vojenských zbehov z Maďarska. Sú to novonastúpivší nováčkovia – Slováci – z obsadeného územia. Takmer všetci jednohlasne vypovedajú, že sa cítia byť Slovákmi, maďarský jazyk neovládajú a sa tam s nimi zle zaobchádza.“

Napr. Jozef Bardoš (1918, Užhorod), Rusín, bol vypočúvaný dňa 9. mája 1943 na žandárskej stanici (ŽS) vo Veľkých Zalužiciach, dva dni po jeho zbehnutí od jedného z košických plukov a následnom ilegálnom prekročení hranice pri Blatných Revištiach.

Bardoš ako politicky organizovaný Rusín, navyše protimaďarského zmýšľania, nemohol doma získať zamestnanie. Hospodárska situácia v oblasti jeho rodiska bola vraj neutešená; všetok drobný ľud, bez rozdielu národnosti bol naladený proti vládnucemu režimu. Preto obyvatelia obsadeného územia Podkarpatskej Rusi, vrátane Maďarov, „chceli by sa vrátiť k Slovensku“. Napriek vzájomnej zhode v tejto základnej politickej otázke sa vraj „Maďari so Slovákmi a Rusínmi, i opačne, veľmi sa nenávidia, civilisti i vojaci.“ Náboženských treníc však nebolo. Rovnako ako v civilnom obyvateľstve bola nálada „veľmi zlá“ aj v armáde. Časté dezercie sa objavovali nielen medzi mužstvom z radov národností, ale aj medzi samotnými Maďarmi a disciplína mohla byť udržovaná „len terrorom dôstojníkov“. V armáde bola takisto obrovská priepasť medzi mužstvom a dôstojníkmi. Títo s radovými vojakmi „zaobchádzajú veľmi zle, ba až neľudsky. Pre každé previnenie pri cvičení vojakov bijú, kopajú ich a dávajú im veľké telesné tresty“.

Martin Manko (1920, Pača, Rožňava) počas výsluchu na ŽS v Dobšinej o.i. udával, že pri cvičeniach mu veliaci poddôstojníci nadávali do „buta tótov“, iný poddôstojník mu 50-krát rozkázal ľahnúť si k zemi, pričom ho viacráz dokopal. Pri odchode na dovolenku pred odsunom na front mu (3. 4. 1943) mu zas veliteľ izby ironicky poznamenal, aby sa „viac na jeho izbu nevrátil“, čím očividne narážal na jeho odchod do poľa.

Ján Belušák (1922, Remetské Hámry) zbehol od 4. protilietadlovej motorizovanej batérie koncom roka 1943, presne 29. 12. 1943. Namierené mal do rodnej obce. Podľa vlastných slov zbehol pre neznesiteľnosť maďarskej „disciplíny“ a neľudského zaobchádzania s vojakmi nemaďarských národností. Na otázku, aký je pomer medzi národnosťami v armáde uvádzal, že „vojaci maďarskej národnosti nadávajú Slovákom do bidos tóth a ich nenávidia.“ Rumunov nenávidia podobne a tí zase rovnako ich.

Michal Copák (1922, Ruskovce) slúžil v maďarskom 54. pionierskom prápore. Počas dovolenky na prelome rokov 1943/1944 dňa 2. januára zbehol. Na druhý deň vypovedal, že ako Slovák bol zo strany predstavených prenasledovaný. Keď vraj hocičo zlé urobil, hoci neúmyselne, bolo mu nadávané do „sprostých Slovákov“, do „drevených jazykov“ a bol aj bitý.

Ján Kačur (1922, Ruskovce) zbehol od 4. ženijného práporu v Baji. Pri výsluchu na ŽS Závadka dňa 10. januára 1944 ako dôvod dezercie a následného prekročenia hraníc uviedol , že „nás gážisti a poddôstojníci bili, oblievali nás pri cvičení na loďkách a pontónoch vodou a grobiansky nám nadávali do bidosslovákov“.

Michal Štuller (1922, Ruskovce) zbehol do rodnej obce 5. januára 1944 od 18. pešieho pluku v Baji, kde slúžil. Zbehol údajne kvôli zlému zaobchádzaniu a bitiu zo strany maďarských poddôstojníkov.

Ján Miga (1912, Ťahanovce) zažil na vlastnej koži vojenské ťaženie proti Juhoslávii v roku 1941. Ako príslušník 8. protilietadlového delostreleckého oddielu v Košiciach bol totiž nasadený do bojov o mesto Zombor. 14. februára 1944 však z maďarskej armády dezertoval. Na otázku bližšieho popisu príčin a okolností úteku uviedol, že posledne bol v zbrani už 18 mesiacov a to bez vyhliadok na prepustenie do civilu. Navyše však so Slovákmi bolo vraj zle zaobchádzané. „…vojakmi maďarskej národnosti bolo nám nadávané do sprostých a smradľavých Slovákov“, preto sa rozhodol, že „Maďarom slúžiť nebudem ale utečiem na Slovensko“.

Pečeňák Ján (1921, Jasenov, Sobrance) slúžil v posádke v Pécsi. Počas výsluchu na ŽS v Michalovciach dňa 23. 4. 1941 – teda krátko po prebehnutí hraníc – vypovedal, že nálada slovenského, rusínskeho a rumunského mužstva v maďarskej armáde, avšak aj uvedomelejších Maďarov, je zlá. Dôvodom bolo brutálne zaobchádzanie s vojakmi ako aj fakt, že tieto národnosti sú zo strany predstavených pokladané za menejcenné. Vojaci týchto národností sa s maďarským mužstvom nenávidia. Rozporným je aj pomer medzi dôstojníkmi, poddôstojníkmi a mužstvom, a to kvôli brutálnemu zaobchádzaniu, „triedeniu“ mužstva od dôstojníkov a národnostným urážkam. Naopak, pomer medzi Slovákmi a Rumunmi je vraj veľmi dobrý; Rusíni a Nemci sa vraj držia „samostatne“. Na otázku prečo zbehol, Jasenák uviedol ako dôvod to, že „som nemohol strpieť, keď moja národnosť bola predstavenými urážaná, a preto, že som videl, že všetky snahy smerujú proti Slovákom; tiež preto, že som bol sledovaný ako politicky nespoľahlivý, keďže som bol dôverníkom strany SNJ.“

František Kučera (1918, Čaňa) slúžil u pešieho pluku 12 v Nyiregyházi odkiaľ ušiel 17. februára 1944 a to preto, že bol v Maďarsku prenasledovaný. „Pre svoje slovenské presvedčenie a preto, že som nezatajil svoju materinskú reč, bol som jak od civilných úradov, tak aj od žandárstva prenasledovaný.“ Keď sa to v ostatnej dobe vystupňovalo do neznesiteľných rozmerov, rozhodol sa utiecť.

Michal Nagy (1919, Košická Nová Ves) zbehol od 21. p. pl. z Košíc 21. februára 1944. Vypočutý bol na ŽS Trhovište o tri dni neskôr. K zbehnutiu na Slovensko sa údajne rozhodol preto, lebo ako Slovákovi sa mu v Maďarsku veľmi krivdilo. Tak napr. jeho veliteľ stotník Bán sa mu opakovane ostro vyhrážal, že „ma vyvesí a keď prídem na front že ma sám odstrelí, keď sa nechcem naučiť maďarsky.“ Počúval výčitky typu „načo je v Maďarsku“ a pod., oplzlé nadávky urážajúce Slovákov ako aj facky. To všetko v ňom vyvolalo rozhodnutie utiecť, hoci s nemalým zaprením. Ako sám vravel, ťažko mu totiž padlo zanechať v Maďarsku manželku a dve malé deti, ako aj otca a brata, avšak „musel som sa takto rozhodnúť“.

Iný Slovák František Béreš (1913, Poľanka) zbehol z podobných príčin. Keďže nevedel maďarsky, bol zato skoro denne trestaný. Šikanovanie vyvrcholilo tým, že mu maďarský vojak doniesol pušku a náboj so slovami „aby som sa išiel zastreliť, keď sa maďarsky neviem naučiť.“

Čo platilo o prenasledovaní Slovákov, vzťahovalo sa aj Rusínov. Tak napr. Mikuláš Steňo (1921, Kolonica, Velikij Bereznij) zbehol od 4. roty 10. pešieho pluku dňa 4. januára 1944 do rodnej obce Kolonica. Vypočúvaný bol na ŽS Svinia o šesť dní neskôr. Vypovedal, že ako rusínski chlapci boli vždy zvlášť „cvičení“ stranou, kde ich zároveň maďarskí velitelia trýznili, aby to ostatné mužstvo nevidelo. „…Prišiel ku nám inštruktor, ktorý nás hocikedy chytil za nos, hlavu nám ohol a potom do tyla hlavy nás bil päsťou až nám išla krv nosom a ušami.“ Ako to vyzeralo so stravovaním národnostne „nespoľahlivých“? „Keď sme prišli z cvičenia, miesto aby sme šli k obedu ako Maďari, museli sme si sadnúť do drepu a na rukách sme museli držať si kufre, takto nás trápili každý deň. Toto nám bolo až neznesiteľné.“

Iný Rusín Fedor Baraník (1916, Čukalovce, okr. Humenné ), ktorý však býval v Smolníku pri Veľkom Bereznom, zbehol od 2. batérie 7. delostreleckého pluku v Šoproni. Slovenskú hranicu prekročil dňa 12. januára 1944 a následne bol vypočúvaný na ŽS Pčoliné. Ako príčinu dezercie uvádza, že „ja ako Rusín a tiež ostatní Rusíni sme boli pri cvičení bití a trápení… a videl som, ako tam s Rusínmi a Slovákmi nakladajú, ušiel som na Slovensko, kde budem radšej suché zemiaky jesť, len aby som Maďarov nevidel.“

Ďalší rusínsky zbeh Ján Kostelej (1923, Vološanka), vypovedal, že pomer iných národností k Maďarom bol veľmi zlý, naopak dobre si vychádzali Slováci s Rumunmi. V maďarskej armáde boli na bežnom poriadku telesné tresty, ako bitie, fackovanie, no najbrutálnejším bolo vyväzovanie.

Pokiaľ by utekali len Slováci, resp. vojaci cítiaci národne slovensky, bolo by to akosi prirodzene pochopiteľné. Zaujímavé však je, že zďaleka neutekali len títo. Príkladom je napr. aj zbeh Ján Vasil (Brzotín, Rožňava), ktorého materinskou rečou bola maďarčina. Vasil vypovedal 11. 7. 1943 na ŽS Budimír. Bol narukovaný v Košiciach u 4. motostreleckého pluku, odkiaľ zbehol 10. 7. 1943. Ako dôvod zbehnutia uvádzal, že „vojaci pochádzajúci z obsadeného územia boli vždy podceňovaní a slovo mal vždy len vojak zo starého Maďarska. Vojaci z obsadeného územia boli prezývaní len komunistami.“ Podľa jeho výpovede bolo obyvateľstvo na obsadenom území „nespokojné s režimom“. Tiež vypovedal, že menšinám, najmä Slovákom, je bránené v kultúrnej činnosti, „Slováci sa boja po slovensky hovoriť na ulici“. Bezprostredným dôvodom na jeho zbehnutie bol incident s poddôstojníkom a následný trest. Od poddôstojníka dostal facku zato, keď na jeho opakované tvrdenie, že „najlepší vojaci sú maďarskí“ odpovedal, že aj medzi Slovákmi a Nemcami „sú lepší a horší“. Za toto „protivenie“ sa nadriadenému ho vojenský súd odsúdil na štyri mesiace.

Poznámky
1 Problematiky sa dotýka len štúdia Mareka Budaja Národnostné menšiny v Maďarskej kráľovskej armáde v r. 1939-1943 v zborníku Slovenská republika 1939-1945 očami mladých historikov I. (Zost. M. Lacko). Trnava 2002, s. 167-177.
2 Bratislava mala do septembra 1943 v radoch slovenskej armády (nerátame teraz bratislavských Nemcov, ktorí dobrovoľne vstúpili do jednotiek SS) len 13 mŕtvych ! Župné mestá Nitra, Prešov a Banská Bystrica mali obete len symbolické (6, 2, resp. 1 mŕtveho na fronte)!
3 ŠKULTÉTY, J: Kontrarevolučné úsilie Tisovej vlády v období SNP (september 1944 – apríl 1945). In: Slovenské národné povstanie 1944. (Zost. Ľ. Holotík). Bratislava 1965 s. 587.
4 VHA Bratislava, f. 53, šk. 108, 53/42-99/9, hlásenie Min. zahr. vecí na MNO dňa 24. 6. 1942 č. 746/I-1942.
5 Tamže.
6 VHA Bratislava, f. 55, šk. 35, 55-35-4.
7 VHA Bratislava, f. 53, šk. 115, 53/43-48/4, výsluchy Slovákov, ktorí zbehli z maďarskej armády.
8 VHA Bratislava, f. 53, šk. 115, 53/48/57, výsluchy Slovákov, ktorí zbehli z maďarskej armády.
9 VHA Bratislava, f. 53, šk. 137, 53/44-48/4/1 – 14.
10 VHA Bratislava, f. 53, šk. 137, 53/44-48/4/1 – 14.
11 VHA Bratislava, f. 53, šk. 137, 53/44-48/4/1 – 14.
12 Tamže.
13 VHA Bratislava, f. 53, šk. 137, 53/44-48/4/1 – 14.
14 SNJ – Strana národnej jednoty, politická organizácia slovenskej menšiny v Maďarsku počas vojny. VHA Bratislava, f. 53, šk. 115, 53/48/57, výsluchy Slovákov, ktorí zbehli z maďarskej armády.
15 VHA Bratislava, f. 53, šk. 137, 53/44-48/4/1 – 14.
16 VHA Bratislava, f. 53, šk. 138, 53/44-48/4/1 – 14.
17 VHA Bratislava, f. 53, šk. 137, 53/44-48/4/1 – 14.
18 Údaj podľa stavu z obdobia 1. SR, dnes patria Čukalovce k okresu Snina.
19 VHA Bratislava, f. 53, šk. 137, 53/44-48/4/1 – 14.
20 VHA Bratislava, f. 53, šk. 115, 53/48/57, výsluchy Slovákov, ktorí zbehli z maďarskej armády.
21 Tamže.

Zdroj: http://www.kultura-fb.sk