V auguste ’68 sa skrýval na sovietskej ambasáde, po roku 1989 si vzal život 

Komunista Viliam Šalgovič (*1919 - †1990) sa stal symbolom zrady

Dušan Mikušovič

Ďalší diel seriálu Agenti a zradcovia sa venuje komunistickému funkcionárovi Viliamovi Šalgovičovi, ktorý v prvých hodinách po invázii cudzích vojsk v roku 1968 pomáhal Sovietom.

Na ten čas išlo o nevídaný incident. 1. mája 1987, dva a pol roka pred pádom režimu, ktorý v tom čase nikto neočakával, oslavovali pohlavári slovenskej komunistickej strany Sviatok práce na tribúne v Bratislave.

V prvom rade stáli predseda slovenskej vlády Peter Colotka, predsedníčka Slovenského zväzu žien Elena Litvajová či aj vtedajší predseda Slovenskej národnej rady, teda slovenského parlamentu, Viliam Šalgovič. Z davu povinne nadšených pracujúcich zrazu začali na tribúnu lietať skazené vajíčka. Jedno z nich trafilo Šalgoviča do tváre a rozprsklo sa mu na saku.

Medzi funkcionármi zavládol rozruch. „Bol som rozhorčený a súdruh Colotka ma upozornil, že mám od vajíčka zašpinené sako,“ vypovedal neskôr Šalgovič a odišiel do reštaurácie Veľké srdce, kde mu sako vyčistili.

V tom čase zadržali príslušníci bezpečnosti vysokoškolského študenta Vladimíra Červeňa, ktorý hodil pokazené vajíčka na špičky slovenskej komunistickej strany. Protest, nad ktorým by sa možno niekto pousmial, pre Červeňa dopadol smutne. Komunistické súdy ho poslali na niekoľko mesiacov do väzenia.

„Spočiatku som si myslel, že ide len o mladícku nerozvážnosť, ale nie – páchateľ často prerušuje štúdium a je pod vplyvom západného rozhlasu a filmov o terorizme,“ povedal o ňom dlhoročný stranícky funkcionár Šalgovič, keď pred vyšetrovateľmi svedčil o tom, čo sa na 1. mája 1987 udialo.

Fakt, že vajíčkom do tváre dostal práve Šalgovič, bola nepochybne náhoda. No ak by si študent Červeň mal spomedzi oslavujúcich komunistov na tribúne vybrať toho, voči komu pretrvával hnev časti verejnosti, Viliam Šalgovič by bol viac ako vhodným kandidátom. Mnohí mu totiž nezabudli to, ako sa v auguste 1968 zachoval po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy, keď mal ako námestník ministra vnútra na starosti tajnú Štátnu bezpečnosť.

Vtedy v tejto funkcii napríklad rozkázal vypnúť legálne vysielanie rozhlasu a televízie, ktoré proti prebiehajúcej okupácii protestovali, a pomáhal okupantom so zaistením letiska v pražskej Ruzyni, na ktorom pristávali vojenské lietadlá inváznych armád.

Vojak, partizán, spravodajca
Viliam Šalgovič sa narodil 12. decembra 1919 v Ružindole neďaleko Trnavy. Vyučil sa za typografa a za druhej svetovej vojny narukoval do armády vtedajšieho Slovenského štátu, do 101. pešieho pluku. V roku 1943, podobne ako stovky ďalších slovenských vojakov, prebehol k Červenej armáde. V Sovietskom zväze následne absolvoval vojenskú školu a pôsobil ako osvetový dôstojník pri 1. československom armádnom zbore.

„Jeho mladosť, ak sa to dá nazvať mladosťou, nemožno charakterizovať šťastnými rokmi detstva, ale rokmi poníženia a biedy. Najmä v rokoch hospodárskych kríz sa mladý Viliam na vlastnej koži učil dostávať lekcie o kapitalistickom ‚blahobyte‘. No táto škola vyzbrojila Šalgoviča a dodala mu triedneho uvedomenia, a ukovala v ňom nenávisť a nezlomnú vôľu všade a vždy bojovať proti nepriateľom robotníckej triedy,“ písali o niekoľko rokov neskôr, v máji 1949, v oslavnom článku s názvom „Vzor vojaka – komunistu“ komunistické noviny Obrana ľudu.

„Vo svojom 21. roku nastupuje na vojenskú prezenčnú službu v bývalej slovenskej armáde, kde po dvoch rokoch v roku 1942 vysielajú ho do Zaisťovacej divízie na front v Sovietskom zväze. Viliam Šalgovič prichádza na pôdu Sovietskeho zväzu s pevným presvedčením pomáhať sovietskym partizánom. Svoj úmysel skoro po príchode s úspechom realizuje. (…) Po absolvovaní sovietskej školy záložných dôstojníkov v Ljazanoch zúčastňuje sa Viliam Šalgovič ako podporučík vo funkcii osvetového dôstojníka bojov o Duklu. Podporučík Šalgovič vo všetkých bojoch v Karpatoch vyznačoval sa ako jeden z najagilnejších,“ dodávali noviny.

Historik Peter Jašek z Ústavu pamäti národa hovorí, že roky druhej svetovej vojny Šalgoviča výrazne formovali. „Jeho politická kariéra sa začína práve tu. Pre vojakov, ktorí zažili sovietsky front, išlo o rozhodujúcu skúsenosť. Mali možnosť z prvej ruky vidieť pôsobenie nacistického režimu na okupovaných územiach, na druhej strane aj realitu Sovietskeho zväzu ako takého. Pomery, v akých ľudia v Sovietskom zväze žili,“ vysvetľuje historik.

„Viliam Šalgovič bol vojakom, ktorý sa ocitol v Zaisťovacej divízii, čo znamená, že žil na okupovaných územiach a zažil obrovskú brutalitu nacistického okupačného teroru. Vojna mala zo strany nacistického Nemecka vyhladzovací charakter. Na druhej strane, zažil aj brutalitu sovietskej partizánskej vojny. Medzi týmito dvomi silami boli slovenskí vojaci, ktorí sa, samozrejme, podieľali na represívnych akciách nemeckej armády, ale predsa len, či už vďaka jazykovej blízkosti, alebo aj určitým nastavením mali k civilnému obyvateľstvu bližšie ako Nemci. Mali preňho neporovnateľne väčšie pochopenie ako naozaj brutálni okupanti z nacistickej Tretej ríše.“

Šalgovič sa v Sovietskom zväze zoznámil s kapitánom (v dobovej hodnosti stotníkom) Jánom Nálepkom, ktorý pracoval najprv v štábe Zaisťovacej divízie, a neskôr od februára 1942 pôsobil ako pobočník veliteľa pluku a náčelník štábu 101. pluku v Žitomirskej oblasti. Pod jeho vplyvom spolu s ďalšími slovenskými vojakmi prechádza k sovietskym partizánom. Toto obdobie neskorší vysoký komunistický funkcionár zachytil aj v niekoľkých literárnych dielach z prelomu 40. a 50. rokov, napríklad v knihe Prišli z východu.

Ukážka z knihy V. Šalgoviča s názvom Prišli z východu
Karavána vojakov na čele s Nálepkom a jeho štábom kráča dlhou nocou. Je čosi slávnostného v tom pochode. So všetkých akoby spadla tá tieseň, ktorá ich popadla v transporte, ktorá ich drvila v Kapciewiczi vždy – keď im pripomínali nezmyselnosť boja.

Znie pochodová pieseň. Tak sa zdá, že ju spieva noc samotná – že vyviera zo zeme. Je to mohutná a silná pieseň, hymna ukrajinských partizánov.

K nebu vyletuje oslnivá raketa, ktorá sa v kulminačnom bode trhá na biely dážď. V diaľke húkajú sirény. Hneď na to odpovedá blízky les tromi červenými raketami. A potom sa Nálepka vzpriamuje v sedle proti oblohe a mocne volá na vojakov za sebou:

„K bratským sovietskym partizánom – vpred!“

„Huráááá! Huráááá!“

Vojaci vyrážajú k lesu a mesiac, ktorý sa vygúľal spoza stromov, osvetľuje túto nádhernú panorámu stretnutia bratov!


Šalgovič počas vojny nadviazal mnoho kontaktov v Sovietskom zväze, ktoré mu neskôr pomohli v jeho politickej kariére. Počas vojny sa stáva aj členom komunistickej strany. „Predurčilo ho na to zrejme už prostredie, z ktorého pochádzal. Už ako mladý človek sa angažoval v rámci rôznych odborových hnutí, i keď ešte nie ako komunista. Do komunistickej strany vstúpil v roku 1943, to znamená po tom, ako sa pridal k partizánom na území Sovietskeho zväzu,“ vraví historik Peter Jašek z ÚPN.

Po vojne Šalgovič pôsobil ako spravodajský dôstojník v rámci československej armády a zároveň bol v roku 1946 zvolený do Slovenskej národnej rady. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa stal poslancom Národného zhromaždenia. V spravodajských zložkách armády bol spojencom Bedřicha Reicina, námestníka ministra obrany, ale aj agenta sovietskej NKVD, ktorý sa podieľal na brutálnych čistkách namierených proti nepriateľom komunistov medzi armádnymi dôstojníkmi.

Historik Peter Jašek hodnotí Šalgovičovo spojenectvo s Reicinom ako najzásadnejšie pre prvé roky jeho politickej kariéry. „Spoznali sa už v Sovietskom zväze a spoznali tam aj mnohých sovietskych spravodajských dôstojníkov, od ktorých brali inštrukcie, kontakty a – ľudovo povedané – aj know-how, ako postupovať. Bolo jasné, že Československo spadne do sovietskej sféry vplyvu. Pôsobenie osvetových dôstojníkov v armáde bolo jedným z náznakov, že v Československu skôr či neskôr po druhej svetovej vojne príde ku komunistickému prevratu. A na to sa hľadali kádre,“ objasňuje historik.

„Jedným z takýchto ľudí bol aj Šalgovič. Reicin mu dôveroval, poveroval ho zodpovednými funkciami. Kľúčovou náplňou jeho práce bolo kádrovanie. Z pohľadu každého mocenského systému – navyše v takých vypätých časoch, ako sú časy vojny – hrá armáda kľúčovú úlohu. Sovieti si boli vedomí toho, že ak má komunistický prevrat v Československu prebehnúť hladko, armádu budú potrebovať. A na to, samozrejme, potrebovali dosadiť do nej nejakých svojich ľudí. Rovnako si boli vedomí aj toho, že v československej armáde prevažuje vplyv politicky neutrálnych dôstojníkov, čo bola tradícia medzivojnového Československa. O to väčší dôraz kládli na výchovu tých dôstojníkov, ktorých mali priamo pod sebou. A na tom pracoval aj Šalgovič.“

Otázkou zostáva, či sa Šalgovič neskôr, teda už po komunistickom prevrate vo februári 1948, priamo podieľal na brutálnych metódach vyšetrovania nepohodlných armádnych dôstojníkov, súčasťou ktorých bolo aj mučenie a bitie. Peter Jašek vraví, že podľa jeho názoru v prvom rade identifikoval ľudí, ktorí sa stali obeťami takzvaných kádrových zmien v armáde, teda v skutočnosti politických čistiek. Ako vraví, o násilnostiach, ktorých sa Šalgovič údajne dopustil, sa hovorilo v súvislosti s jeho pôsobením v Sovietskom zväze, teda ešte v časoch vojny. I keď nejaké indície existujú, dôkazy chýbajú.

Nakrátko odstavený, potom opäť stúpal
Represie na začiatku 50. rokov minulého storočia sa najprv zamerali na nepriateľov režimu spomedzi politickej opozície, cirkvi či nepohodlných vojenských dôstojníkov. No pod dohľadom sovietskych poradcov sa bezpečnosť začala venovať aj takzvanému vnútornému nepriateľovi. Teda údajným špiónom a zradcom v rámci komunistickej strany. Zatýkaniu neunikol ani Bedřich Reicin, ktorý bol zaradený do veľkého procesu s takzvaným protištátnym sprisahaneckým centrom, na čele ktorého podľa vyfabulovanej obžaloby stál bývalý generálny tajomník komunistickej strany Rudolf Slánský.

V procese sa pred súd postavili štrnásti obžalovaní vrátane exministra zahraničných vecí a slovenského komunistu Vladimíra Clementisa. Jedenástich z nich odsúdili na trest smrti a obesili. Medzi popravenými boli Slánský, Clementis, ale aj Reicin. Po tomto procese nasledovala plejáda množstva nadväzujúcich súdnych stíhaní, doplnená honom na stovky ďalších komunistov, ktorí boli s takzvanými zradcami v spojení.

Pozornosti neunikol ani Reicinov spojenec Šalgovič, ktorý však dopadol lepšie. Nečakal ho súd ani väzenie, iba ho načas odsunuli na miesto v Hlavnej správe štátnych statkov v Bratislave. Podľa historika Petra Jašeka zrejme zohrali rolu jeho kontakty na sovietskych spravodajcov, ktoré si vybudoval počas vojny. „Som presvedčený, že ich udržiaval aj po nej,“ vraví historik.

„Táto známosť bola pre Šalgoviča – ale nielen jeho, vidíme to napríklad aj u budúceho československého prezidenta Ludvíka Svobodu, ktorý bol v roku 1948 ministrom národnej obrany – dôležitým faktorom, pre ktorý napokon nebol vyšetrovaný, ale jeho postih skončil len na úrovni presunutia do menej významnej funkcie.“

Dôkaz o tom, že by bol Viliam Šalgovič priamo agentom NKVD, chýba. Ten by mohli poskytnúť len archívy v Rusku.

Po krátkom odstavení začal Šalgovič znovu stúpať v straníckej hierarchii. V 50. a 60. rokoch postupne obsadzoval rôzne funkcie, pôsobil napríklad ako vedúci odboru kultúry a školstva Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Na tomto poste aj veľa publikoval. V rôznych komunistických časopisoch sa dá nájsť široká paleta jeho článkov od toho, ako má vyzerať kultúra na dedine, až po to, ako komunisti dobývajú vesmír. Vykonával aj funkciu námestníka povereníka pre poľnohospodárstvo, v ktorej niesol zodpovednosť za násilnú kolektivizáciu a brutálne represie voči roľníkom, ktorí odmietali vstúpiť do jednotných roľníckych družstiev.

Potom postúpil ešte ďalej, až na vplyvné miesto predsedu Ústrednej a revíznej komisie komunistickej strany. Vrcholom jeho kariéry bolo, keď sa v júni roku 1968, teda v období demokratizácie a Pražskej jari, dostáva do funkcie námestníka ministra vnútra, zodpovedného za riadenie Štátnej bezpečnosti, teda komunistickej tajnej polície. Napriek svojej minulosti z 50. rokov sa navonok prezentoval ako zástanca reforiem, čo môžeme doložiť jeho rozhovorom pre bratislavský Večerník z 1. júla 1968. Redaktor Igor Cibula sa ho pýtal na to, ako chce vrátiť tajnej službe dôveru verejnosti.

„Činnosť kontrarozviedky je veľmi citlivá a bez dôvery veľmi namáhavá, ba takmer nemožná. Ak chceme túto dôveru získať, musíme sa i na tomto úseku dôsledne dištancovať od metód päťdesiatych rokov a od ich nositeľov. V kontrarozvednom aparáte otvoríme cesty progresívnemu mysleniu v intenciách nášho obrodného procesu,“ presviedčal nový námestník.

„V podstate pôjde o to, dosiahnuť očistu aparátu bezpečnosti od tých pracovníkov, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľali na deformáciách a nesprávnych formách práce.“

To neznamená, že by nezostal komunistom, len sa v tejto chvíli snažil tváriť, že Štátna bezpečnosť neexistuje preto, aby prenasledovala vlastných občanov pre ich názory, ale aby chránila štát pred diverzantmi zo zahraničia.

„Každý moderný štát sa musí brániť proti svojim nepriateľom a potrebuje byť informovaný o ich úmysloch a plánoch. V súčasnej vývojovej etape by bolo naivné domnievať sa, že boj medzi socializmom a kapitalizmom ustáva alebo že je dokonca už rozhodnutý. Existuje dosť konkrétnych dôkazov, že tomu tak nie je. Tento boj pokračuje ďalej, pričom v súčasnosti nadobúda iné, skrytejšie formy a metódy,“ vysvetľoval Šalgovič svoj pohľad Večerníku.

„Z tohto hľadiska je potreba a samotná existencia Štátnej bezpečnosti jasná. Práca v Štátnej bezpečnosti musí byť predovšetkým službou ľudu – službou socialistickej vlasti. Pri tom ako službu ľudu treba jej prácu maximálne humanizovať a objektivizovať a vymedziť jej miesto v socialistickej spoločnosti, aby sa nikdy nemohla odcudziť svojmu základnému poslaniu. Chcem preto zdôrazniť a ubezpečiť verejnosť o tom, že činnosť kontrarozviedky bude výhradne zameraná na boj proti nepriateľským rozviedkam a jej centrám.“

Problémom bolo, že skutočná hrozba pre Československo neprišla zo strany nepriateľských centier, ale tých, ktoré sa tvárili ako tie spriatelené.

Pozor! Zradca, kolaborant, hyena
Slová o „progresívnom myslení“ a „obrodnom procese“ z rozhovoru Viliama Šalgoviča pre bratislavský Večerník môžu vyznieť – z hľadiska jeho ďalších krokov – trochu prekvapivo. Ako vysvetľuje historik Peter Jašek z Ústavu pamäti národa, reformný proces mal v 60. rokoch v komunistickej strane veľa priaznivcov aj medzi dogmatikmi z 50. rokov.

„Reformy, ktoré vyvrcholili rokom 1968, teda to, čo sa nazýva socializmom s ľudskou tvárou, mali svoju predohru v období, ktoré nazývame Bratislavským predjarím. Jadro reforiem sa zavádzalo na Slovensku už počas 60. rokov, keď bol Šalgovič na pomerne významnej pozícii predsedu Ústrednej revíznej a kontrolnej komisie pri ÚV KSS. To znamená, že sa veľmi dobre poznal s ostatnými slovenskými straníckymi funkcionármi, okrem iného aj s Alexandrom Dubčekom,“ vraví historik.

Šalgovičovo dosadenie za námestníka ministra vnútra zodpovedného za Štátnu bezpečnosť súviselo s dvomi vecami: po prvé, do viacerých funkcií v centrálnych orgánoch v Prahe si pretláčal ľudí zo Slovenska Alexander Dubček, ktorý na prelome roku 1967 a 1968 postúpil z jednotky slovenských komunistov na post prvého tajomníka celoštátnej Komunistickej strany Československa.

Svoju rolu hral aj záujem predstaviteľov Sovietskeho zväzu. „Československá reformná politika sovietskemu vedeniu prekážala. Jednou z vecí, ktoré československé stranícke vedenie malo snahu reformovať, bolo aj pôsobenie Štátnej bezpečnosti. Oveľa väčší dôraz chceli klásť na spravodajskú zložku, menej na represívno-perzekučnú. A to sa Sovietom nepáčilo. Na viacerých rokovaniach, na ktorých sa zúčastnil Alexander Dubček a kde Sovieti nastoľovali svoje požiadavky, prišli s tým, aby Štátna bezpečnosť zostala čo najviac politickou tajnou políciou podporujúcou komunistickú stranu,“ vysvetľuje Peter Jašek z ÚPN.

„A na to mal byť dosadený nejaký dôveryhodný súdruh, ktorý by to zaručoval. Voľba padla na Viliama Šalgoviča. Z jednej strany ho poznali Sovieti – ako sme si povedali, už od o druhej svetovej vojny -, považovali ho za verný káder. Ale rovnako ho za verný káder – zo spätného hľadiska možno paradoxne – považoval aj Alexander Dubček, s ktorým sa poznali vďaka funkciám, ktoré zastávali v 60. rokoch v aparáte slovenskej komunistickej strany.“

Chvíľa, keď mali Sovieti využiť Šalgovičovu nomináciu na post námestníka ministra vnútra, prišla v noci z 20. na 21. augusta 1968, keď sa začala invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Šalgoviča o nej informovali dopredu a spoliehali sa, že okupačným vojskám pomôže s hladkým priebehom operácie. A on sa im v prvých hodinách okupácie naozaj snažil vyhovieť, čo dokazujú viaceré dokumenty z archívov ministerstva vnútra. V auguste 1990 z viacerých z nich citovali české Lidové noviny.

Ukázalo sa napríklad, že námestník ministra vnútra Šalgovič už 18. augusta odvolal z dovolenky náčelníka V. správy ministerstva vnútra, teda oddelenia, ktoré malo na starosti ochranu vládnych činiteľov, a na druhý deň mu uložil posilnenie ochrany budovy, v ktorej sídlil Ústredný výbor Komunistickej strany Československa. Ďalšie príkazy nasledovali: 20. augusta vydal Šalgovič pokyn zabezpečiť letisko v pražskej Ruzyni a prerušiť civilnú leteckú dopravu, aby tam mohli bez problémov pristávať vojenské lietadlá okupačných armád, „zabezpečiť televíziu a rozhlas proti zneužitiu a poškodeniu“ či poskytnúť ochranu niektorým straníckym či vládnym činiteľom.

„Z dokumentov, ktoré máme, je vidieť, že už 20. augusta prebiehala veľmi čulá aktivita v priestoroch veliteľstva Štátnej bezpečnosti v Prahe, kde sa zvolávali porady vedené Šalgovičom. Informoval relevantných dôstojníkov ŠtB o tom, že v najbližších hodinách dôjde k vojenskej akcii,“ vraví historik Peter Jašek.

„Samozrejme, všetko bolo spojené aj s politickou linkou. V ten istý deň, teda 20. augusta, začalo rokovať predsedníctvo Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Okupácia bola pôvodne plánovaná tak, že príde k vnútrostraníckemu prevratu, ktorý by legitimizoval vojenskú akciu. Týmto sa Šalgovič nezaoberal, on sa staral o zabezpečenie súčinnosti Štátnej bezpečnosti, obsadenie médií či letiska. V tomto smere ho inštruovali Sovieti, či už spravodajskí dôstojníci, alebo ľudia zo sovietskej misie v Československu.“

Politický prevrat sa však nepodaril. Kolaboranti v predsedníctve ÚV KSČ – v sovietskych očiach takzvané „zdravé sily“ – nedostali na svoju stranu väčšinu straníckeho vedenia a predsedníctvo prijalo uznesenie, ktorým okupáciu Československa odsúdilo. S tým stroskotal plán aj na vytvorenie novej, takzvanej roľnícko-robotníckej vlády. Tento vývoj zneistil aj Šalgoviča, čo opäť dokazujú dobové dokumenty, ktoré zverejnili Lidové noviny.

Veľavravná je výpoveď jedného z účastníkov porady, ktorá sa na Šalgovičom sekretariáte uskutočnila vo večerných hodinách 21. augusta, teda necelých 24 hodín po začiatku okupácie. „O 22:15 volal zo Zastupiteľského úradu ZSSR súdruh Jakeš a vyčítal mu (Šalgovičovi), že nerobí aktívne opatrenia, lebo na Zastupiteľský úrad ZSSR sa dostavila skupina pracovníkov ŠtB, ktorí si sťažovali, že Šalgovič nepodniká aktívne kroky. V priebehu večera a noci hovoril Šalgovič telefonicky aj so súdruhom Indrom a Voleníkom. Niekoľkokrát sa radil s Nazarovom a ostatnými pracovníkmi KGB,“ spomína sa v dokumente.

„V súkromnom rozhovore, ktorý viedol Šalgovič po 19. hodine s prameňom tejto informácie, uviedol, že sa dejú strašné veci. Bolo zrejmé, že Šalgovič bol v tomto čase značne nerozhodný, neistý a vnútorne rozporný a zo situácie nešťastný. Dosť pil (vodku, víno), uvádzal, že predsa on, Šalgovič, nemôže ísť proti Dubčekovi; uvádzal, že od neho dopoludnia chceli, aby zatkol Dubčeka, čo odmietol. (…) Sťažoval si, že je ako medzi mlynskými kameňmi – na jednej strane je Dubček, na druhej ‚ich vláda‘. Cez vnútorné rozpory sa však Šalgovič v priebehu večera podriaďoval rozhodnutiam Nazarova a pokynom zo Zastupiteľského úradu ZSSR.“

Šalgovičovu nerozhodnosť potvrdzuje aj historik Peter Jašek. „Veľa komunistických funkcionárov, ktorí aj predtým váhali s kolaboráciou, začalo kolísať. Kľúčový moment bola skutočnosť, že ľudia vyšli do ulíc a začali masovo a spontánne prejavovať odpor voči príchodu cudzích inváznych vojsk. Začalo sa v uliciach strieľať, začali sa tam zhromažďovať tisícky ľudí a toto úplne zmenilo náladu aj medzi kolaborantmi. Týkalo sa to aj Šalgoviča,“ vysvetľuje.

„Funkcionári Štátnej bezpečnosti, ktorí s ním priamo trávili hodiny počas 21. augusta, o ňom neskôr hovorili, že začal byť veľmi nerozhodný tak ako viacerí ďalší predstavitelia dogmatického a kolaborantského krídla. Bola im bližšia skôr tá fľaša po ruke. Naozaj boli veľmi váhaví, nemali ani dostatok informácií, nevedeli poriadne, čo sa deje. Máme dokonca zachytené vyhlásenie Šalgoviča priamo z 21. augusta, podľa ktorého údajne povedal na jednej porade, že následky toho, čo Sovieti teraz urobili, budeme ešte desiatky rokov odstraňovať. Musel si byť vedomý, že to, ako to naplánovali, prosto skrachovalo.“

Šalgovičova činnosť v prvých hodinách okupácie neušla pozornosti verejnosti ani vtedajších médií jasne vystupujúcich proti okupácii. Už 22. augusta 1968 vysielal Československý rozhlas nasledujúci oznam: „Veľmi dôležitá správa. Šalgovičova tajná polícia v spolupráci so sovietskymi poradcami zahájila rozsiahle akcie proti legálne voleným orgánom a sekretariátom Komunistickej strany Československa. Upozorňujeme na to všetky zložky našej bezpečnosti, aby v žiadnom prípade s ňou nespolupracovali.“

Proti Šalgovičovi sa obrátil hnev verejnosti, v uliciach sa objavili letáky, ktoré ho označovali za zradcu; jeden z nich sa napríklad ponášal na inzerát v humoristickom časopise Dikobraz, v ktorom sa písalo: „Zabehla sa hyena, počúvajúca na meno Šalgovič. Keďže existuje podozrenie z besnoty, utraťte ju.“

Dobové noviny o Šalgovičovi nepísali inak ako kolaborantovi a zradcovi. „Nepočúvajte Šalgoviča,“ písal denník Svoboda 25. augusta 1968. „Námestník ministra vnútra Šalgovič sa nedostavil na výzvu vlády, aby sa zodpovedal či vysvetlil správy, ktoré hovoria o jeho zrade. Preto ho vláda ČSSR zbavuje funkcie až do vyšetrenia. Rozkazy, ktoré vydá, sú neplatné.“

Ešte aj stranícky denník Rudé právo písal o Šalgovičovi tvrdo. „Jeden z agentov,“ oznamovali noviny v titulku správy o námestníkovi ministra vnútra. „Podplukovník Šalgovič, ktorý sa považuje za jediného predstaviteľa československej Štátnej bezpečnosti, vedel o chystanej okupácii dopredu. Pripravil vybranú skupinu pracovníkov, ktorá obsadzovala letisko, aby umožnila hladké pristátie a vyloženie techniky okupačných vojsk. Vydal rozkazy k likvidácii utajovaných legálnych vysielačiek.“

Šalgovič bol zo svojej funkcie odvolaný oficiálnym rozkazom ministra vnútra Josefa Pavla z 24. augusta 1968. „Rozhodnutím československej vlády zo dňa 24. 8. 1968 bol námestník ministra vnútra plukovník Viliam Šalgovič zbavený výkonu funkcie a všetky ním vydané rozhodnutia z obdobia po 20. 8. 1968, ktorú sú v rozpore s právnym poriadkom ČSSR, vrátane kádrových opatrení sú neplatné. Z toho dôvodu sa ujímam priameho riadenia ŠtB,“ písalo sa v ňom. „Náčelníkovi Hlavnej správy ŠtB ukladám, aby v prípade príslušníkov, ktorí sa dopustili trestnej činnosti v súvislosti s násilným obsadením našej vlasti, požiadal vojenskú prokuratúru o zahájenie trestného konania.“

Slovenského komunistu prepadli obavy o život a ukryl sa na sovietskej ambasáde. Keď sa neskôr okupantom predsa len podarilo režim v Československu dostať pod kontrolu a nastúpila normalizácia, Šalgovič si na osud počas augustových dní sťažoval. Vravel, že ani za Slovenského štátu nebolo jeho meno také špinené a napádané ako v roku 1968.

Ceremoniár bez vplyvu
Úspešná vojenská časť okupácie a následný tlak Sovietov na lídrov československej komunistickej strany v konečnom dôsledku otvorili cestu k takzvanej normalizácii a odstaveniu reformných politikov. No ich miesta nakoniec neobsadili najtvrdší kolaboranti ako Vasiľ Biľak či Alois Indra, ale skôr pragmatici typu Gustáva Husáka. Ako hovorí historik Peter Jašek, jedným z dôvodov bolo, že v očiach Sovietov konzervatívni dogmatici jednoducho zlyhali – nedokázali ovládnuť vedenie strany a politicky prikryť inváziu ako pomoc spriatelených armád v boji proti kontrarevolúcii.

„Z hľadiska mocenského postavenia v rámci komunistickej strany začali Sovieti po auguste 1968 presadzovať iných politikov. Okrem Vasila Biľaka, ktorý mal v rokoch normalizácie absolútne špičkovú funkciu, boli ostatní odsunutí skôr na reprezentatívnejšie miesta. Dôvera Sovietov voči mnohým z týchto ľudí bola veľmi zásadným spôsobom narušená,“ vysvetľuje historik.

To bol aj príbeh Viliama Šalgoviča. Načas dokonca opustil republiku, v roku 1969 sa stal vojenským pridelencom v Maďarsku. Potom sa znovu vrátil na Slovensko, a to najprv na post predsedu Ústrednej revíznej a kontrolnej komisie slovenskej komunistickej strany, neskôr – v roku 1975 – sa stáva predsedom Slovenskej národnej rady, teda v podstate slovenského parlamentu. Popritom bol členom predsedníctva ÚV KSS a aj predsedom slovenského Ústredného výboru Zväzu československo-sovietskeho priateľstva.

„V rámci mocenského aparátu bolo najdôležitejšie, že od roku 1975 pôsobil ako člen predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, čo bol reálny mocenský orgán. Tie zvyšné funkcie sú naozaj skôr ceremoniálne,“ vysvetľuje Peter Jašek. „Z archívnych dokumentov vidíme, že dostáva za úlohu zabezpečenie dôstojných osláv takzvaného Víťazného februára, teda komunistického štátneho prevratu, a podobné veci. Parlament, teda Slovenská národná rada, v komunistickom režime nebol reálnym mocenským centrom, ale len prevodovou pákou rozhodnutí komunistickej strany. Z pohľadu významu vo verejnom priestore Šalgovič augustom 1968 stráca.“

Negatívnu rolu zohrá ešte ako predseda kontrolnej a revíznej komisie, kde sa aktívne zúčastňuje straníckych čistiek a podieľa sa na vylučovaní komunistov, ktorí v roku 1968 podporovali reformy či odmietli akceptovať okupáciu. Typický je aj slovník, s akým vystupuje na straníckych zjazdoch.

„Ostrie boja za upevnenie jednoty strany na princípoch marxizmu-leninizmu musí byť zamerané proti zvyškom pravicového oportunizmu a revizionizmu, ktorý predstavuje naďalej hlavné nebezpečie,“ reční na zjazde slovenskej komunistickej strany v roku 1971. „Organizačný rozchod s jeho predstaviteľmi a nositeľmi neznamená, že pravica prestala proti strane bojovať. Rozdiel je iba vo formách a v metódach tohto boja, ktoré sú oveľa nebezpečnejšie. V podstate ide pravici o vyvolanie pasivity u členov strany, podlomenie ich angažovanosti pre politickú líniu, vytýčenú ústredným výborom. (…) U mnohých jednotlivcov a v ich rodinách sa prejavujú ešte prvky malomeštiackeho života, sebectvo, chamtivosť, protekcionárstvo a podobne. Prekonanie týchto nezdravých javov si vyžaduje predovšetkým zlepšiť výchovnú prácu.“

V menej vplyvných funkciách zotrval Šalgovič až do konca komunistického režimu. V roku 1989 mal už 70 rokov a patril k prvým komunistickým funkcionárom, ktorých zmietla Nežná revolúcia, ktorá sa začala po zásahu bezpečnostných zložiek na pražskej Národnej triede 17. novembra. Už 30. novembra 1989 ho vo funkcii predsedu Slovenskej národnej rady nahradil neskorší košický primátor a prvý priamo zvolený slovenský prezident Rudolf Schuster. O deň skôr, 29. novembra, z ústavy vypadla zmienka o vedúcej úlohe komunistickej strany.

„Šalgovič rezignoval sám a odvolal sa na vek a zhoršený zdravotný stav. Ale keď to na pléne ústredného výboru strany oznamoval, tak sa zo zadných lavíc ozvalo konštatovanie, že keby nedošlo k zmene dobovej situácie, tak by nebol problém ani vek, ani zdravie. To tú situáciu dobre vystihuje,“ vraví historik Peter Jašek.

Celoživotnému komunistovi Šalgovičovi sa pádom režimu nielen zrútil svet, ale pri spomienke na rok 1968 mohol mať aj obavy z toho, čo bude nasledovať. Vo februári 1990 si v pivnici svojho domu na Mudroňovej ulici v Bratislave vzal život. Či to bolo naozaj zo strachu z väzenia či odplaty, nevedno, keďže o žiadnom liste na rozlúčku historici nevedia. „Nemáme podrobné informácie o tom, aká bola jeho motivácia k tomuto činu. Myslím si však, že svoju úlohu hrala aj obava o budúci osud. Predsa len v tom čase dochádzalo k tomu, že mnohí komunistickí funkcionári, ktorí boli známi pre kolaboráciu z roku 1968, boli práve vylúčení z komunistickej strany. Táto otázka sa otvára a bolo jasné, že to, čo sa stalo v auguste 1968, bude predmetom vyšetrovania,“ dodáva historik.

Dušan Mikušovič

zdroj:
https://dennikn.sk/4346874/v-auguste-68-sa-skryval-na-sovietskej-ambasade-po-roku-1989-spachal-samovrazdu-komunista-salgovic-sa-stal-symbolom-zrady/

foto: Viliam Šalgovič
zdroj: TASR