V Kanade zomrel 100-ročný Kurovčan Petro Mušinka

Pred polrokom sme v Bardejovských novostiach (č. 26, s. 5) písali o najstaršom Kurovčanovi Petrovi Mušinkovi, ktorý v kanadskom Toronte oslávil svoje sté narodeniny. Oslávil ich síce na invalidnom vozíku, ale pri dobrom vedomí, v kruhu širokého príbuzenstva a priateľov.

Keď som sa ho spýtal, čo by si prial do budúcnosti, žartovne odpovedal: „Dožyti sja sto rokiv, šim misjaciv i osem dni". Keď videl môj nechápavý pohľad, vysvetlil: „Ne tak dávno tu v Toronti hmer najlipšyj mij prijateľ i kum Janko Pop z Lukova. Cilyj žyvot zrne sja zmáhali, a vin vše vyhraval. Ta keď sja stritneme tam na druhym šviti, chotil by jem mu povisti. Preci lem jem ťa, Janku, previršyl - žyl jem o jeden deň dovše jak ty".

Bohužiaľ jeho želanie sa nesplnilo. Z Kanady došla smutná zvesť že 11. januára o 2. hod. v noci Petro Mušinka odovzdal dušu Bohu. Prežil 100 rokov, päť mesiacov a 25 dní.

Petro Mušinka sa narodil 16. júla 1905 v Kurove v mnohočlennej rodine. Jeho detstvo pripadlo na roky I. svetovej vojny, kedy otca zmobilizovali na front a ťažko chorá matka so siedmimi maloletými deťmi zostala na gazdovstve. Boli to neobyčajne ťažké roky. 10-ročný Petro spolu s ešte mladšími bratmi a sestrami musel orať, kosiť, kopať, kŕmiť dobytok.

Po skončení vojny 19-ročný Petro narukoval do Československej armády a v r. 1928 ako 23-ročný odišiel za prácou do Kanady. Život v krajine klenového lista nebol o nič ľahší ako doma. Niekoľko rokov sa potĺkal po kanadských farmách ako príležitostný sezónny robotník (väčšinou iba za nocľah a stravu), nakoniec lacno odkúpil skrachovanú farmu v západnej Kanade a začal gazdovať na svojom. Neúrodné roky a svetová hospodárska kríza prvej polovice 30. rokov postihla aj jeho. Ani to málo pšenice, čo vypestoval, nebolo kam predať. V r.1935 prvýkrát navštívil rodný kraj, oženil sa s 18-ročnou Kurovčankou Zuzkou Jendrejovou a odviezol si ju na svoju farmu v mestečku Husár v provincii Alberta - do búdky z nehobľovaných dosák so škárami cez ktoré nielen vietor fúkal, ale nie raz v zime aj sneh perinu prisýpal a voda vo vedre zamrzla „Ale už ňa ne ťažyla samota. Byli zrne dvoje, mali zrne sja radi a bylo nam dobri", - spomínal neskôr Petro. Postupne sa mladomanželom podarilo postaviť domček, zveľadiť farmu aj niečo zgazdovať. Keď deti (dcéra Mária a syn Fedor) dosiahli školského veku, Petro farmu predal a s rodinou sa presťahoval do Toronta, kde až do dôchodku - plných 27 rokov - pracoval v jednej a tej istej fabrike - na výrobu medených prefabrikátov. V Toronte rodina mala domček s veľkou záhradou, na ktorej Petro s manželkou pracovali ako predtým na farme, pravda v menšom rozsahu. Tu sa ich rodina rozšírila o dcéru Patríciu.

Deti odrástli, povylietali z rodinného hniezda, manželka zomrela, zostal sám. Do 95 roku života sám si varil, pral, upratoval a denne pracoval na záhrade. Na jednom malom poličku mal zasiatu pšenicu, na druhom zasadené zemiaky, na treťom - jahody a na ďalšom - maliny, uhorky, dyne, paradajky, mrkvu - ako na ozajstnej farme. V zime vyrezávala z dreva rôzne figúrky: kone, kravy (v záprahu aj s furmanom), rôzne poľnohospodárske náradie - pluhy, brány, kosy, cepy, hrable. Všetko „ako živé". Jeho umelecké výrobky získavali ocenenie na celokanadských výstavаch.

Keď v r. 1995 sa blížili jeho 90. narodeniny, deti sa ho pýtali, aký darček by mu spôsobil najväčšiu radosť. Bez váhania odpovedal: „Zavezte mňa do Kurova". Zaviezli. Spolu s ním prileteli do starého kraja dve dcéry, syn, nevesta, vnuci, neter s manželom - spolu dvanásť ľudí. Osláv v miestnej reštaurácii sa zúčastnila takmer celá dedina. Súbor Kurovčan ho privítal samostatným programom, prišli novinári, televízia, a synovcov syn Alexander Mušinka vydal o jubilantovom živote knihu jeho spomienok pod názvom Z tvrdého koreňa (v kurovskom nárečí), ktorá bola pre neho milým prekvapením. Syn Fedor celý jeho pobyt v rodnom kraji zdokumentoval na videokazete a to bol pre neho najvzácnejší dar. „Keď mi dakoli smutno na duši, sjadu sobi do kolysankovoho stilca, vložu kazetu do videorekordera a prenesu ja do rodnoho kraj; hned mi veseliše stane" - písal mi pred nedávnom.

A ešte si doniesol z osláv do Kanady vysušenú kyticu z poľných kvetov, zozbieraných na jeho bývalej roli. Opatroval ju ako oko v hlave.

Pred štyrmi rokmi som ho požiadal, aby ako najstarší Kurovčan napísal predhovor do knihy o dejinách Kurova, ktorú som pripravoval do tlače. Jeho predhovor, napísaný krasopisnou azbukou je vyznaním lásky k rodnému kraju. 97-ročný Petro Mušinka, medzi iným, písal: „Doznal jem sja že v ľiti toho roku budete oslavovati 670 rokiv peršej písanej zhadky o Kurovi. Tot jubilej je i mojim syjatom, bo i ja sja čuju Kurivčanom. I keďuž 74 roky žyju v dalekej Kanaďi, ne bylo jednobo dňa žeby moji dumky nezaletili do ridnoho kraju. Jak na doloňi mam v pamjaťi svoje selo, a mih by jem vyrachovati každu chyžu za rjadom, nazvatí každu čast chotára. Ne zabyl jem jednobo kurivskoho slova, što ňa nebižka mama naučili... Jak jem byl ostatňij raz doma, barz sja mi zapačila spivanka Kuriv to selečko. Naj že mij Kuriv i nadali prekvitat, jak tota ružička medzi kvitočkami, bo krašobo sela jak Kuriv dospravdy ňit v cilim šviťi. A to vam, moji dorohy krajane sil dost. Najstaršyj žyteľ Kurova Petro Mušinka".

V Toronte kategoricky odmietal ísť žiť ku svojim deťom, hoci každý by ho rad k sebe zobral: „Ne choču byti nikomu na zavadi, pokľa biruju, dam sobi rady sam", - zdôvodňoval svoje rozhodnutie.

Posledné roky strávil v penzióne pre dôchodcov, kde mal samostatnú izbu s telefónom, televízorom, telerekordérom, sociálnym zariadením a celoden¬nou i celonočnou opaterou. Denné ho tam navštevovali príbuzní. Bol hrdý, že nepatrí k ležiacim penzistom domova. Zo začiatku každý deň prešiel po vytýčenej trase dva-tri kilometre, postupne trasu skracoval a v poslednej dobe už iba vstal z postele a na vlastných nohách (pomocou špeciálneho „držiaka" tlačeného vpredu) zašiel do jedálne. Na Štedrý večer si ešte objednal z domu kurovskú mačanku. Zjedol z nej už iba niekoľko lyžíc, ale bol spokojný. Najmladšia dcéra Patrícia bola pri ňom aj v tú osudnú noc, keď vydýchol poslednýkrát.

Nuž taký to bol najstarší Kurovčan, žijúci v Kanade. Nech mu bude ľahká cudzia zem, ktorá sa stala jeho dru¬hým domovom.

/krátené/
Mikuláš Mušinka