V Kurove sa stretli dôchodcovia na príjemnom posedení

Minulosť nedokážeme ani vrátiť, ani zmeniť, ale budúcnosť zmeniť môžeme." Týmito slovami sa v nedeľu 7. novembra 2004 prihovorila starostka obce Kurov Mária Špirková dôchodcom a všetkým, kto­rí sa zišli v sále kultúrneho domu. Aj keď s malým časovým posunom, predsa o to úprimnejšie sa konalo spomienkové stret­nutie s tými skôr narodenými. A že bolo na čo spomínať, o tom nás presviedčal poklad na rozhovorených, usmievavých a „zmene­ných" dôchodcov. Zámerne som použila slo­vo „zmenených", pretože pre nich to bol istým spôsobom sviatok. Veď sa dokázali vymaniť z kolotoča problémov, starostí a nekonečnej práce.

Smutnejší pohľad bol na prázdne miesta, kde ešte pred rokom sedeli tí, ktorí patrili k obci, boli jej neodmysliteľnou súčasťou, no museli sa rozlúčiť a odísť. Navždy... Spo­mienku na nich si všetci prítomní pripome­nuli minútou ticha.

Po dojímavom úvode sa pódium zaplnilo najmenšími drobcami, deťmi z Materskej školy v Kurove. V oblečení, ktorým sme sa preniesli do čias dávno minulých, teda do čias, keď rástli naši oslávenci, sa predstavi­li s kultúrnym programom, v ktorom sa spájala hudba, spev, básničky a „ľudové prekáračky". Svoje účinkovanie zavŕšili moderným tancov na hudbu, ktorá, obraz­ne povedané, roztancovala celú sálu. Aj keď ich pohyby boli typické pre 3 - 6-ročné deti, teda občas nemotorné, občas humor­né, predsa si počínali skvele, a práve to bolo na nich to najkrajšie.

Po nich sa predstavila dievčenská skupi­na moderného tanca Lucky, v ktorej šesť dievčat dokázalo vytvoriť také tanečné kre­ácie, že by sa za to nemusela hanbiť ani profesionálna skupina. A ak k tomu prirátame skutočnosť, že tanečné kroky a samot­ný tréning si organizujú samy, tak to sku­točne "klobúk dolu".

Aj žiaci z tunajšej základnej školy prišli pozdraviť dôchodcov a odovzdať im to naj­lepšie, čo dokázali vytvoriť. Nie div, veď mnohým z nich v hľadisku sedeli starkí a tí hrdo hľadali svojho vnuka či vnučku. A tak im priniesli aspoň symbolickú kytičku uvi­tú z rýdzo rusínskych ľudových piesní a bás­ničiek. Ako v ich vystúpení, tak aj v progra­me škôlkárov sme sa mohli presvedčiť, že studnica ľudových piesní a zvykov je bezo­dná. Verím, že ešte dlho budeme načierať do jej „hlbín", aby sme na svetlo sveta vybrali dávno zabudnuté tradície našich predkov.

Na malú chvíľu patrilo pódium aj róm­skym dievčatám, ktoré svoj temperament naplno predviedli v ich typickom tanci pl­nom rytmu a niečoho zvláštneho. Niečoho, čo nedokážeme definovať, tak ako nevieme vysvetliť ich zvláštne nadanie na spev a tanec.

Záver nedeľného predstavenia venované­ho dôchodcom patril členom folklórneho súboru Kurovčan, ktorí sa predstavili zme­sou ľudového spevu a tanca z nášho regió­nu. Tou úplne poslednou bodkou, ktorá odznela z pódia boli opäť slová starostky obce, aby pozvala všetkých prítomných dô­chodcov na druhú časť stretnutia. Tu sa však už naša návšteva končila, a tak sme len potichu zatvorili dvere. Až teraz sa pri vôni skvelého gulášu začali tie skutočné spomienky na chvíle mladosti, na roky dáv­no prežité, na dobu, ktorá sa už nikdy ne­vráti. A naozaj, tie roky sa už nikdy nezo­pakujú, ale budúcnosť majú pred sebou a nám zostáva len veriť, že ich jeseň života bude taká pestrá a príjemná, aké bývajú babie letá.

Dr. Janette Lišivková