V Povstaní boli dobré na kamufláž

Mapuje príbehy žien, ktoré história nezachytila 

Nemci ich často prehliadali.

Starali sa o bezpečnosť, zdravie a pohodlie partizánov. Niektoré z nich bojovali aj so zbraňou v ruke a padli pri povstaleckých akciách. Výstava „Povstalecké ženy," ktorá je inštalovaná v Múzeu Tokajíckej tragédie v Tokajíku, v okrese Stropkov, mapuje príbehy žien, ktoré história doteraz nezachytila.

„Zúčastňovali sa aj na sabotážnych akciách voči obrneným transportérom, ktoré sa im niekedy stali aj osudnými. Už len tým, že sa zapojili do Povstania, boli odvážnejšie ako mnohí muži, ktorí sa vôbec nezapojili, lebo sa báli,“ hovorí MAREK BASIL SCHÖN z občianskeho združenia Vedieme, ktoré zorganizovalo výstavu.

Vedieme sa venuje zachovávaniu histórie mesta Partizánske, odkazu Slovenského národného povstania, úpravám pamätných miest ako pomníky, hroby partizánov a prevádzkovaniu múzejných zariadení.

V rozhovore sa dočítate:
Ako pomáhali ženy v SNP,
- o ktorý pašovaný materiál bol najväčší záujem,
- ako sa odvážnej žene podarilo oklamať žandárov,
- či dali partizáni aj žene bez problémov do rúk zbrane,
- či niektoré z partizánok žijú dodnes.

Prečo je výstava žien v Povstaní v obci Tokajík?

Obec Tokajík je symbolom nacistických represálií voči obyvateľstvu na východnom Slovensku. Obec bola takmer celá, až na dve budovy, vypálená 19. novembra 1944. Nemecké jednotky vtrhli do obce, zatkli všetkých 34 mužov a za údajnú pomoc partizánom ich neďaleko za dedinou postrieľali. Prežili len dvaja. Výstava Povstalecké ženy bola najprv v Trnave, teraz je v Tokajíku a potom bude v obci Malinová a v Partizánskom.

Aká bola úloha žien v Povstaní?

Keď rozprávame o Slovenskom národnom povstaní, často hovoríme o hrdinoch a o hrdinstvách, ale zabúdame na prínos žien v Povstaní. Povstanie netvorili len boje so zbraňou v ruke a ošetrovanie ranených. Ale bola to aj ilegálna činnosť, ktorá predchádzala Slovenskému národnému povstaniu.

Tu ženy zohrali veľmi veľkú úlohu, lebo do hôr, do partizánskych táborov napríklad donášali materiál, ktorý bol potrebný pre partizánov. Ženy boli veľmi skvelým „maskovacím prostriedkom“, lebo keď odchádzali spolu so svojimi manželmi, partnermi alebo priateľkami, ako to bolo v prípade Anny Klesniakovej do hôr k partizánom, tak žandárm nenapadlo, že idú za partizánmi. Mysleli si, že idú na piknik alebo na huby.

Ženy zastávali viacero úloh. Boli či už priame bojovníčky so zbraňou v ruke alebo pôsobili ako zdravotníčky, alebo zostali doma a starali sa o partizánov, ktorí sa u nich ukrývali.

Aký materiál im pašovali do hôr?

V závislosti od regiónu napríklad zdravotnícky materiál, konzervy s potravinami, impregnované usne či gumené ošerky, ktoré boli u partizánov veľmi obľúbené.

Čo sú to gumené ošerky?

To sú tenké štvorce gumy, ktoré partizáni používali na stavbu bunkrov. Guma bola počas Slovenského štátu dosť nedostatkovým tovarom preto, lebo gumárne boli naviazané na obuvnícku výrobu. Gumy do hôr boli prenášané hlavne z Bošian.

A predovšetkým ženy nosili partizánom hlavne chlieb. Bol to základ partizánskej stravy. Nenosili ho čerstvý, ale sušený. Na kachliach alebo na panvici ho najskôr usušili, aby vydržal viac a nesplesnel. Pretože keď sa partizáni po potlačení Povstania v novembri a decembri presúvali, často prechádzali veľké vzdialenosti bez možnosti doplniť si zásoby, preto muselo jedlo vydržať dlho.


Ako ženy kamuflovali veci, aby nebolo vidieť, čo nosia?

Väčšinou ich nosili v skupinách v košíkoch na piknik. Ale keď už doniesli niečo z partizánskeho tábora, tá kamufláž bola veľmi rafinovaná. Boli vynaliezavé. Jedna pani mala letáky ukryté v kabelke, chytili ju žandári a ona povedala, že ich práve išla odniesť na žandársku stanicu.

Uverili jej?

Podarilo sa jej zachrániť len preto, že žandári boli priamo napojení na ilegalitu a ďalší ilegálni pracovníci sa za ňu zaručili, že je to poctivá občianka a určite to išla zaniesť na žandársku stanicu. Letáky, iné dôležité dokumenty a odkazy sa prenášali aj ukryté vo valčeku na cesto, ktorý mal v sebe dieru.

Takže ženy pôsobili aj ako špiónky, spojky?

Áno. V tejto službe boli viac používané. Treba si uvedomiť aj vnímanie vojakov v tej dobe. Nacisti dlhodobo nevnímali ženy ako reálne protivníčky, preto im dlho ani nevenovali pozornosť.

Neskôr si ale uvedomili, že to bola možno chyba?

Áno. Vo všetkých situáciách, o ktorých sa dozvedáme, stáli ženy pred veľmi vážnym existencionálnym rozhodnutím. Napríklad jedna povstalecká ošetrovateľka Ružena sa dostala do obce Kalište a bola tam aj v dobe, kedy ju obkľúčili nacisti za účelom vypálenia. Ružena však bola partizánka už od augusta a nemala civilné oblečenie, len vojenské. Rovnošatu a vojenský kabát.

Za posledné peniaze sa jej podarilo vyžobrať a kúpiť od domácej civilné šaty. Ružena bola do toho všetkého ešte tehotná, o dva mesiace na to porodila. Len vďaka súcitu tej občianky obce Kalište, ktorá jej predala oblečenie, sa zachránila.

Všetky ženy a aj všetci muži boli zasiahnutí Povstaním. Už len to, ak niekto skrýval povstalcov alebo im pomáhal, to museli byť strašné psychické nátlaky. Denné domové prehliadky boli v mnohých oblastiach na Slovensku úplne bežné.

Slovenský štát dosť obmedzoval práva žien, čo sa týka vzdelania a ich postavenia v spoločnosti. Mohli bojovať so zbraňou? Nemuseli sa preobliekať za mužov?

S týmto nebol problém. Partizáni privítali každého, kto ku nim prišiel. Napokon aj Laco Novomeský sa vo svojej výpovedi pred Národným súdom v procese so Šaňom Machom vyjadril, že keby prišiel Tiso a Šaňo Mach na povstalecké územie, tak ich privítajú s otvorenou náručou. Pretože by v podstate tých povstalcov legitimizovali.

Ale Povstanie privítalo každého, či už to boli slovenskí Nemci alebo Maďari žijúci na Slovensku. Ženy mohli mať niekedy problém začleniť sa a získať si rešpekt u svojich spolubojovníkov, ale nebol problém dať im do ruky zbraň, keď to bolo potrebné.

Prečo mali problém začleniť sa?

Napríklad preto, aké boli mladé. Na výstave sú prezentované príbehy žien, ktoré mali len krátko nad 18 rokov, keď sa zapojili. Jedna mala dokonca len 16 rokov. Ten generačný rozdiel medzi mužmi a nimi bolo cítiť. Jedna žena, ktorej príbeh som dokumentoval, bola Židovka. Obyvateľstvo v tom čase stále čelilo ľudáckej a fašistickej propagande o tom, akí sú Židia zlí. Preto mala veľmi ťažké postavenie medzi partizánmi. Zmenilo sa to až po tom, keď dostala od veliteľa armády vyššiu funkciu.

Pomáhali ženy aj klasickými ženskými prácami, napríklad že štrikovali teplé oblečenie?

Samozrejme. Slovenské národné povstanie nemá prívlastok národné len tak pre nič za nič. Ono bolo podporované širokou masou obyvateľstva. Treba si uvedomiť, že ženy a obyvatelia, ktorí ostali doma, predstavovali veľmi dôležitý článok pri zásobovaní a úkryte partizánov. Bez nich by neprežili. Boli aj ženy, ktoré boli „len“ doma a štrikovali, ale aj to bola neoceniteľná pomoc.

Ženy vo vojnách sú často spomínané v súvislosti so znásilňovaním. Zdokumentovali ste aj takéto prípady v Povstaní?

V týchto prípadoch nie. Skúmali sme ženy, ktoré išli do služby aktívne a dobrovoľne.

Koľko príbehov žien ste zdokumentovali?

Okolo 56 žien, ale v skutočnosti v Povstaní pomáhali stovky až tisíce žien, ktorých príbehy sa nezachovali. Na výstave je prezentovaný príbeh napríklad Alžbety Bolohovej, ktorá sa do Povstania zapojila ako zdravotná sestra,Márie Kmeťovej, ktorá padla v boji, ale aj Ukrajinky Galiny, ktorá ušla zo svojej vlasti a neskôr sa zapojila do SNP. Takisto príbeh Edity Hanzelovej, ktorá bola Židovka a neskôr pôsobila ako politická komisárka 3. oddielu.

Žijú niektoré z nich doteraz?

Stretol som sa s Helenou Havaldovou, ktorá ešte žije. Má 97 rokov. Viaceré z nich prežili obdobie Slovenského národného povstania, ale ona jediná žije dodnes.

Boli ženy v niektorých prípadoch odvážnejšie ako muži?

Nepochybne áno. Zúčastňovali sa aj na sabotážnych akciách voči obrneným transportérom, ktoré sa im niekedy stali aj osudnými. Už len tým, že sa zapojili do Povstania, boli odvážnejšie ako mnohí muži, ktorí sa vôbec nezapojili, lebo sa báli. Aj takí boli.

Pre ženy bolo veľmi ťažké vydržať ten psychický a fyzický nátlak. To, že dovolili partizánom sa u nich doma občerstviť, umyť, najesť, pre ne znamenalo hrozbu smrti, ak by sa na to prišlo. Napokon veľmi veľa žien v Povstaní aj padlo.

Podarilo sa okrem fotografií zachovať aj nejaké osobné predmety týchto žien?

Áno. Je dôležité zachovať aj hmatateľné spomienky na našu minulosť. Aj keby sa nám zdalo, že o Povstaní, o druhej svetovej vojne alebo o holokauste hovoríme príliš veľa, je to potrebné, pretože ide o rozprávanie o nás, o tom, čo sa môže opäť hocikedy vrátiť.

Aj vaša rodina bola spojená so Slovenským národným povstaním?

Moja prastará mama sa starala o svojho synovca, kvôli tomu, že jej brat bol v Povstaní. A jeho žena to nezvládala. Moja prastará mama bola aj pôrodná asistentka. Pomáhala ženám počas náletov a bojov. Ukrývala troch partizánov, vrátane svojho brata a manžela na povale svojho továrenského bytu. Môj prastarý otec bol veliteľom čaty až do konca novembra a domov sa vrátil až po zranení. Z otcovej strany sa do Povstania zapojila v podstate celá rodina ako podporovatelia. So zbraňou v ruke bojoval brat mojej starej mamy, ktorý neskôr zahynul v koncentračnom tábore Buchenwald.

Elena Danková
Redaktorka

zdroj:
https://korzar.sme.sk/c/23244361/mapuje-pribehy-zien-ktore-historia-nezachytila-v-povstani-boli-dobre-na-kamuflaz.html

ilustrácia: Pozváka na výstavu