V socializme boli aj umelci robotníkmi

Na otázku, čím mal byť v skutočnosti socialistický realizmus, nevedeli neraz odpovedať ani tí, ktorí mali posudzovať diela umelcov po februárovom prevrate v roku 1948. Aj preto u nás viac-menej neexistovalo dielo, ktoré by sa v tom mohlo stať vzorom.

český surrealistický básnik Konstantin Biebl zomrel v roku 1951. Svoj život ukončil skokom z piateho poschodia. Dodnes nie je jasné, či dôvodom jeho činu bola diagnostikovaná pankreatitída, alebo skôr jeho neschopnosť ustáť politický tlak a vŕšiacu sa kritiku na jeho písanie, ktoré sa pokladalo za formalistické (čo vtedy znamenalo snobské) a nedostatočne vedené v duchu socialistického realizmu. Biebl to napokon vyjadril najlepšie sám a jeho slová tvoria aj jeden z úvodných citátov komplexnej publikácie Alexandry Kusej Prerušená pieseň. Tým citátom treba začať, najmä keď už aspoň trochu poznáme Bieblov životný osud: „Nikdo si nedovede představit, co je to za těžkou práci udělat politickou báseň, aby přitom tou básní skutečně byla.“

sorela v začiatkoch
V roku 2012 pripravila Slovenská národná galéria výstavu s názvom Prerušená pieseň, na ktorej boli predstavené a kriticky zarámcované výtvarné diela takzvaného socialistického realizmu, ktorému sa zvyklo vravieť takisto sorela. Po siedmich rokoch dostávame do rúk aj detailne spracovanú monografiu s rovnomenným názvom. Kniha je zložená z troch celkov: z rozsiahlej kunsthistorickej štúdie, ďalej z antológie vybraných textov z estetiky socialistického realizmu a z bohatej obrazovej prílohy. 

Aj preto Stalin nechával zobrazovať „blahobyt a rozvoj krajiny – na veľkorozmerných plátnach žatiev v čase hladomoru“.
Autorka publikácie hneď v úvode upozorňuje, že k dielam socialistického realizmu treba pristupovať, pokiaľ je to možné, bez predsudkov, aby nám nezahatali cestu k pochopeniu úmyslov a počinov jednotlivých umelcov. Chápať ich diela znamená dobre rozumieť aj praktikám stalinistického komunistického režimu vo východnom bloku. Najväčšia časť knihy sa zaoberá výtvarným umením v rozmedzí rokov 1948 až 1956, keď sa už od tej najprudšej formy presadzovania socialistického realizmu začalo upúšťať.

Počiatky estetiky socialistického realizmu sú ako príprava pôdy na zmenu, ktorú Kusá označuje ako „kultúrnu revolúciu“. A revolúcia to vskutku aj mala byť. Pojem náboženstva a jeho ikonografie mala nahradiť nová vizualita, založená na predstieraní optimisticky vyzerajúcej reality. Aj preto Stalin nechával zobrazovať „blahobyt a rozvoj krajiny – na veľkorozmerných plátnach žatiev v čase hladomoru“.

Kľúčovou postavou pri vzniku kultúrnej revolúcie v Československu bol minister informácií a neskôr aj kultúry Václav Kopecký, militantný komunista a povahou grobian. Kusá venuje Kopeckému pomerne široký priestor, aby ukázala, ako sa rodili predpoklady pre revolučné zmeny na poli kultúry. 

Komunisti vedeli, že obraz prehovára k ľudu silnejšie a priamejšie než rozvláčny text. 
Píše, že Kopecký krátko po februárovom prevrate v roku 1948 rozhodol o okamžitom zrušení nekomunistických tlačovín, prevzal kontrolu nad vydavateľstvami, zorganizoval prepadové komisie s cieľom zistiť, či v knižných skladoch nie sú zakázané tituly, zrušil asi štyristo vydavateľstiev a tých pár, ktoré ostali, podliehali prísnej kontrole a schvaľovaciemu edičnému procesu. 

Ako mala vyzerať nová československá kultúra? Odpoveď bola jasná: predsa na Stalinov obraz, vďačná a láskavá k sovietskym bratom-osloboditeľom, nemala v nej mať miesto nijaká avantgarda či čokoľvek západné, mala byť, skrátka, sovietska. Pre vštepovanie novej ideológie širokým vrstvám boli vizuálni umelci dôležitá skupina. Komunisti vedeli, že obraz prehovára k ľudu silnejšie a priamejšie než rozvláčny text. Aj preto sa pokúsili umelcom spočiatku zaliečať a prehovárať ich, aby vstúpili do programu socialistického realizmu, umelo vytvoreného výtvarného smeru, ktorý mal podporiť novú komunistickú spoločnosť.

Ďalším krokom bola byrokratizácia a formovanie odborových zväzov: „vykonávať umeleckú činnosť mimo rámca zväzu nebolo možné.“ Spolková politika bola efektívna pasca, do ktorej sa komunisti snažili pochytať čo najviac umelcov. Ako píše Kusá, fungovalo to ako výmenný obchod: vy nám dáte (a teda vytvoríte) socialistickorealistické umenie a my vám na oplátku udelíme finančné prostriedky a celkovú podporu a krytie pre vaše živobytie a bezpečnosť. 

Nebola to celkom novinka, pretože v povojnových časoch umelci podporu zo strany štátu skutočne vítali. V čase ekonomického úpadku sa totiž na umení nedalo veľmi zarábať. Odborové zväzy a štátna podpora však boli prísľubom, ako sa dostať z problémov – využili ich, žiaľ, aj slabšie „talenty“. Pochopiť a osvojiť si zámery socialistického realizmu znamenalo vyviezť sa v týchto protograntových schémach čo najvyššie.

keep smiling estetika
Alexandra Kusá trefne poznamenáva, že dodnes si mnohí identifikujú sorelu s budovateľskými výjavmi, no zároveň platí, že budovateľský ráz obrazov ešte neznamenal, že bolo dielo spoľahlivo prijaté za umenie socialistického realizmu. Umelci sa dostávali do situácie pokusu a omylu: umelec niečo namaľoval, predložil kritike, tá posúdila a zhodnotila socialistickorealistický vklad a väčšinou autorovi navrhla úpravy alebo dielo odmietla ako nepochopenie programu. To, samozrejme, viedlo umelcov k otázke, čo to vlastne sorela je, a politických funkcionárov k organizovaniu ideologických školení pre umelcov (napríklad v kaštieli v Mlyňanoch).

Veď ani umelec nebol vnímaný nijako inak, len ako ďalší z robotníkov: robotník umenia.
Obrazy mali niesť aj určité vopred „predpísané“ črty: kladné postavy museli byť srdeční, silní a neformálne odetí ľudia (najlepšie úderníci stachanovského typu), záporáci boli zobrazení napríklad s cigarou, okuliarmi, uhladení a vo vyleštených oblekoch a topánkach, skrátka, fuj-fuj kapitalisti. Preto bol odmietnutý napríklad aj obraz Maximiliána Schurmana Kapitán Nálepka, hrdina SSSR z roku 1954. Nálepka, hoci partizánsky hrdina, bol zobrazený v lesklej koženej bunde a s okuliarmi, čo mohlo celkom oprávnene pripomínať skôr gestapáka.

Dôležitou témou boli robotníci a práca v továrňach, na Jednotných roľníckych družstvách, ale aj vo vojenských kasárňach, kam umelcov aj vysielali, aby tam strávili niekoľko dní, nech dokážu čo najlepšie zachytiť život pracujúceho ľudu. Veď ani umelec nebol vnímaný nijako inak, len ako ďalší z robotníkov: robotník umenia. A tak ako iní robotníci, aj on mal pracovať s nadšením a úsmevom. To bola napokon kľúčová požiadavka.

V roku 1949 namaľoval Ján Želibský obraz Handlovskí baníci nastupujú do novej zmeny. Na ponurom, melancholickom obraze vidíme zástup smutne vyzerajúcich mužov, ktorí sa vlečú do ťažkej práce. Kritika bola, ako inak, ostrá: robotník i obraz musia predsa vyjadrovať entuziazmus, radosť z práce, úsmev a optimizmus. Socialistický realizmus mal byť realizmom, no idealizovaným, utopickým, mal ukazovať normu novej reality, aká sa očakávala od pracujúceho ľudu: usmiaty robotník predstavoval signál pre cudzinu, že krajina prekvitá a žije sa v nej všetkým dobre. To Želibský nepochopil. „Bolo niečo zvrátené na režime,“ dodáva Kusá, „ktorý maliara poslal do Handlovej, pretože banícka tematika nemohla byť pre Želibského iná, než s tragickým ostňom, jeho otec-baník zahynul pri banskom nešťastí v Chicagu.“

Tam, kde zlyhali autori ako Želibský, uspeli iní, ktorí aspoň čiastočne „splnili zadanie“, napríklad Mária Medvecká s obrazom Odovzdávanie kontingentu na Hornej Orave, ktorý predstavoval kolektivizáciu a vznik Jednotných roľníckych družstiev. Na obraze vidíme ženy, ktoré prišli odovzdať husi a vajíčka štátnemu pracovníkovi. Všetci na obraze sa pritom usmievajú, obraz predstavuje šťastie ľudu, ktorý sa so svojimi prebytkami nadšene delí so štátom. Kusá výklad obrazu uzatvára tým, že dnes sú takéto obrazy dokumentmi, ktoré zachytávajú oslavu „konkrétnych tragických úsekov našich dejín“.

Hoci boli ideologická propaganda a odkaz na sovietsku maľbu očakávané elementy výtvarného umenia, nie vždy stačili na prijatie. Keď Ľudovít Križan namaľoval v roku 1952 svoju Mierovú žatvu na JRD v Kajale (titulný obrázok tohto článku), kritici dielo odmietli ako propagačné. Kusá navyše pripomína, že „po celý čas trvania sorely nebola publikovaná kritika (na Slovensku), ktorá by jednoznačne nejaké dielo vyhlásila za bezchybné“.

vyfukovanie bublín
Záverečná úvaha Alexandry Kusej sa začína rozprávaním o obraze Ladislava Čemického z roku 1953 Hra s bublinou. Bez ohľadu na to, že obraz vznikol v roku, keď zomreli Stalin aj Gottwald, slúži autorke knihy ako model na opis vzdušných zámkov vytváraných socialistickým realizmom a jeho propagátormi. 

Chlapec v proletárskom oblečení leží na lešení a vypúšťa mydlovú bublinu k svojim kamarátom a kamarátkam. Na hrnčeku s mydlovou vodou je kľačiaca postava. Kusá k tomu poznamenáva: „Či ‚bublina‘ je, alebo nie je vedomá ironizácia, sa asi nedozvieme – funguje tak a je to posledný realistický obraz, ktorý maliar vytvoril. Znechutený sa utiahol na vidiek, kde maľoval iba portréty a akvarely okolitej prírody. To, že jeho rodné a rodové Čemice onedlho zaliala grandiózna stavba socializmu Liptovská Mara, jeho rozhodnutie a názor na socializmus iba utvrdilo.“

Vnútiť tvorivú normu práve umelcom bol nezmysel. Ich možnosť slobodne si zvoliť techniku, tému a štýl (a najlepšie ostať aj finančne nezávislí) býva garanciou toho, že krajina je ešte vždy demokratická. Zneužitie umelcov na podporu straníckej politiky bolo výzvou akurát tak pre komunistických sociálnych inžinierov, ktorí uverili realite, akú vyfúkavali do politického priestoru ako mydlové bubliny. Nič z toho nemohlo mať večné trvanie a postupne si aj tí najzatvrdenejší zástancovia sorely uvedomovali iluzórnosť takej reality.

No na podsúvaný optimizmus si treba dávať pozor v každom čase. Václav Kopecký v roku 1950 povedal: „Zdravé umění musí vyjít ze života. Pro nás je obraz současnou myšlenkou, mýtem, který vyvírá z budování. Dnes se nechodí do fabrik mechanicky pracovat na výtvarných dílech, nechodí se tam hledat nedostatky, to černé, tu špínu! To byly zlé začátky. Dnes spějeme např. k elektrifikaci, k radostným myšlenkám, ke kladům budoucnosti...“ Politická ideologizácia kultúry počas komunistického režimu je memento. Nemyslím si totiž, že sa to už raz a navždy skončilo. Dokáže sa to vracať – vždy v iných šatách.

.anton Vydra 

Zdroj:
https://www.tyzden.sk/kultura/56200/robotnici-umenia/

Foto:
ĽUDOVÍT KRIŽAN: ŽATVA | SNG