V stakčínskom múzeu vystavujú živú históriu. Dá sa jej dotýkať

Plánujú zriadiť aj miniskanzen. Dielňu a drevenicu už majú.

STAKČÍN. V Stakčíne v okrese Snina otvorili obecné múzeum.

Pôvodne malo sídliť v priestoroch kaštieľa.

Chátrajúcej národnej kultúrnej pamiatke mal vdýchnuť život projekt podporený európskymi peniazmi.

Nestalo sa tak.

Zámeru sa nevzdali
„Nemali sme zriadené kultúrne stredisko, ktoré by sa o túto inštitúciu následne staralo,“ spomína na zrod myšlienky pred ôsmimi rokmi zachovať v obecnom múzeu dedičstvo predkov starosta Stakčína Miroslav Bober (Smer-SD).

Vtedy viedol kultúrny referát na obecnom úrade.

Spolu s vtedajším starostom Jánom Kerekaničom (Smer-SD) a regionálnym historikom a obecným poslancom Miroslavom Buraľom sa zámeru nemienili vzdať.

Budova z čias malej vojny
V strede obce stojí budova bývalej polície, neskôr v nej sídlila zasadačka obecného úradu a klub dôchodcov.

„Je to historická budova. Postavili ju v roku 1939 počas tzv. malej vojny. Maďari v nej mali strážnicu. Medzi Sninou a Stakčínom viedla vtedy štátna hranica,“ hovorí.

Zatečenú, navlhnutú a zanedbanú budovu začala obec postupne opravovať z vlastného rozpočtu.

Po štyroch rokoch sa to podarilo.
„Medzitým sme spolu s Miroslavom Buraľom zbierali artefakty. Chodili sme po okolitých dedinách. Pýtali sme sa ľudí, či majú po prarodičoch niečo, čo by sme mohli v múzeu vystaviť. Keď som šiel s vozíkom plným vecí, ľudia ma zastavovali a ponúkali, čo mali. Dávali nám ich s radosťou, že sa zachovajú pre budúce generácie,“ hovorí Bober.

Pomohli miestni nadšenci vojenskej histórie
Do prípravy sa aktívne zapojil Klub vojenskej histórie a strelecký klub Hodošík.

Zabezpečil artefakty, týkajúce sa vojenskej histórie Stakčína počas 20. storočia.

Múzeu ich zapožičal a iniciatívne sa podieľal na ich inštalácii.

„S Miroslavom Buraľom sme zostavili plán ako, čo a kde umiestniť, aby múzeum malo myšlienku a logiku. Námety na maľby a kresby na stenách som čerpal z etnologickej knihy Lattu z Pichní o živote a kultúre Rusínov z nášho kraja zo začiatku 20. storočia. Uchovávajú ju v bardejovskom múzeu,“ vysvetľuje starosta.

Tradičná izba
Jedna z miestností múzea sa premenila na tradičnú dedinskú izbu.

Je v nej posteľ, skriňa, stôl, riad či truhlice.

„Najvzácnejší artefakt je drevená truhlica, lada, ako ju tu nazývame, umiestnená pod oknom. Má vari dvesto rokov. Je tesaná ručne, nepoznala motorovú pílu ani gáter. Je to taká archaická práca. Na doskách vidieť, že každá má inú šírku i tvar a majster ich s fortieľom dal dokopy. Pridal aj ornamenty v podobe slovanského kvetu života. Ide o najstarší slovanský znak,“ opisuje Bober.

Radi by otvorili miniskanzen
V múzeu nechýbajú nástroje a náradie, ktoré sa bežne používali v domácnosti a pri poľnohospodárskych prácach.

Krosná, kúdele, nástroje na česanie a lámanie ľanu, kolovrátok, potreby na pranie, na pečenie, kosy, hrable, nádoby na napájanie a kŕmenie dobytka.

Zbierku dopĺňajú košíky, korytá, včelín a mlyn na mletie zrna na múku.

Voľakedy to bola, hoci namáhavá, práca pre deti.

V múzeu sa nachádza aj kolársko-kováčska dielňa z roku 1898 z Kolbasova.

Pozoruhodná je zbierka hoblíkov.

„Dielňa je pripravená na to, aby sme ju postavili v miniskanzene,“ dodáva Bober.

Ten by mal v budúcnosti vyrásť na obecnom pozemku v areáli základnej školy, ktorý bol v minulosti určený na pestovateľské práce.

Okrem dielne v ňom bude aj drevenica z Topole.

Zatiaľ rozobratá a ošetrená odpočíva.

„V budúcom roku pripravíme projekt,“ dodáva.

K múzeu patrí aj depozit, v ktorom sú uschované ďalšie predmety, ktoré ešte nie sú spracované a ošetrené.

„Každý vystavený kúsok sme vyčistili, ošetrili proti červotočom i hubám a zakonzervovali. Nič sme nereštaurovali, všetko je v pôvodnom stave,“ hovorí starosta.

Kraj dreva a vojen
Bober zdôrazňuje, že v tunajšom kraji je veľmi málo historických kamenných stavieb a budov.

„Tu bol taký chudobný kraj, že 99 percent všetkých vecí každodennej potreby bolo z dreva, plátna, slamy. Veľmi málo bolo kovových a kamenných vecí. Preto nemáme fyzickú históriu, drevené veci vo vojnách zhoreli alebo časom zhnili,“ vysvetľuje.

Kraj bol svedkom mnohých vojenských ťažení.

„Prežil nájazdy Tatárov a Turkov, cez Ruské sedlo prešli dvakrát Napoleonove vojská, išla tadiaľ rakúsko-uhorská a ruská armáda, nemecké a sovietske vojská,“ vyratúva.

Živá história
Múzeum je určené všetkým, ktorí majú záujem o históriu.

Otvorené je v stredu a v piatok dve hodiny popoludní, vstupné sa neplatí.

V budúcnosti by v budove mali pribudnúť miestnosť na putovné výstavy a druhá na edukačné aktivity.

„Záujemcovia rôzneho veku sa tam budú učiť mnohým tradičným remeslám. Napríklad ako vystrúhať šindeľ, utkať plátno, ako načesať ľan, upliesť košík či vyrobiť misku z hliny alebo napísať ikonu,“ hovorí Bober.

Zdôrazňuje, že múzeum nezapíšu do zoznamu múzeí Slovenska.

Majú na to jednoznačný dôvod.

„Ak by sme tak urobili, všetky artefakty by sa stali múzejnými a návštevníci by sa ich nesmeli ani dotknúť. Na našu posteľ si môžete sadnúť, lyžicu vziať do ruky, na krosnách si budete môcť hodiť člnkom, na mlyne pomlieť zrno. Je to živá história,“ uzatvára starosta.

JANA OTRIOVÁ

Zdroj:
https://hornyzemplin.korzar.sme.sk/c/22562074/v-stakcinskom-obecnom-muzeu-vystavuju-zivu-historiu-da-sa-jej-dotykat.html?ref=njctse

Foto:
Obecnú múzeum sídli v historickej budove. 
(Autor: Jana Otriová)