V Údolí smrti kvitnú margarétky

Som dieťa vojny. Vtedy, keď v Karpatoch zúril vojnový požiar, ktorý sa už chýlil ku koncu, mal som päť rokov a dobre si pamätám na tieto udalosti. Jeseň, blato, silné lejaky, nepohoda... Za týchto podmienok sa odohrala Karpatsko-duklianska operácia. Teraz už skoro každý obyvateľ Podduklianskeho kraja vie, že v areáli obcí Kapišová, Kružlová, Pisaná, Dobroslava sa odohrala veľká bitka medzi ruskými a nemeckými tankistami. Táto dolina dostala po vojen názov Údolie smrti. A zaslúžene...

Nebudem teraz opisovať hrdinský boj ruských tankistov proti nemeckým okupantov. Chcel by som sa však pozastaviť pri jednej zaujímavej príhode, ktorá sa stala koncom vojny v Podduklianskej obci Kapišová. V čase vojny ľudia nielen bojujú, umierajú, ale aj žijú, ľúbia sa. Zákony prírody sú silné, nikto ich nemôže zmeniť či ovplyvniť, a život, láska a mladosť sú niekedy silnejšie ako smrť. A tak to bolo aj v tomto prípade.

Jeden ruský mladík, tankista sa zaľúbil do rusínskej dievčiny z Kapišovej - Mani Husákovej. Dievčina z čarovných Karpát sa zapáčila mladému chlapcovi zo širokých ruských stepí Voronežskej oblasti. Dnes je ťažko povedať, čím ruskému vojakovi mladá Rusínka učarila či svojou nežnosťou, pôvabom alebo krásou.  Krátke boli dni a hodiny ich spoločnej lásky a šťastia, lebo vojenské oddiely, najmä v čase vojny, na jednom mieste dlho nezostávali. A tak aj táto tanková brigáda, ktorej velil gardový plukovník Anikuškin, odišla. Odišla na západ, na Berlín, ničiť fašistov. Maňa Husáková ostala sama s adresou ruského tankistu. Plodom ich krátkej lásky bolo dievčatko. Dala mu meno Kveta...  

Prišiel rok 1947. Sovietski agenti verbovali našich Rusínov do zasľúbene zeme - Sovietskeho zväzu. Do Ruska sa rozhodla ísť aj mladá Kapišovčanka so svojimi rodičmi a so svojou malou Kvetou. Išli do kraja ďalekého a neznámeho podľa adresy, ktorú Mani Husákovej nechal jej ruský tankista  Piotr Žygrin.

Dodnes si pamätám všetkých z ich rodiny: aj Maniných rodičov, aj ju samu, aj jej malú dcérku. Išli sme do Ruska v jednom transporte, naše vagóny boli jeden pri druhom na Ukrajine sme žili v tej istej dedine. Pamätám si ako Maňa Husáková zberala zo stromov, ktoré posadili ešte volynskí Česi, vlašské orechy a hovorila, že ich zoberie na cestu do Voronežskej oblasti za Petrom Žygrinom. Mal som vtedy približne 9 - 10 rokov a ona mohla mať asi 20 - 22. Žila so svojimi rodičmi, zatiaľ čo ja som sa často stretával s jej mladším bratom Vasiľom. Keď nás tam, v ich chate, bolo viac chlapcov, baba, dnes už nebohá, sa pýtala svojej vnučky, ktorá vtedy mohla mať asi 4 roky: „Kveta, ktorý chlapčisko čačanyj, šumnyj?“ Kveta si nás všetkých obzrela a ukázala palčekom na mňa. Všetci sme sa z toho potom smiali. 

Približne v roku 1948 zobrala Maňa Husáková svoju malú Kvetu a vydala sa na ďalekú cestu až do Voroneža hľadať svoju stratenú lásku. A našla ju! Podľa adresy, ktorú jej nechal. Vzali sa a všetci prišli na návštevu k rodičom do osady Čornij Les. Vtedy som i ja uvidel Petra Žygrina. Dnes majú už tri deti - dievčatá Kvetu, Naďu a Ľubu a vnukov...

Dávno odhrmeli boje a zacelili sa telesné a duševné rany. Vyrástla nová generácia, mladá, ktorá výbuchy bômb, mín, granátov, svišťanie guliek a zavíjanie lietadiel nezažila, a ktorá si vojnu, front, ktorý tu v Karpatoch zúril štyri mesiace, nevie ani predstaviť. Teraz vojnu pripomínajú iba exponáty prírodného Vojenského historického múzea. Bunkre, okopy a jamy od bômb, granátov a gulí zrovnali traktory. V zime ukrýva les, ornú pôdu, lúky a pasienky biela perina snehu a v lete tu zelenie hustá, voňavá a šťavnatá tráva a bujne pestrý kaleidoskop rôznych farebných kvetín. V Údolí smrti kvitnú margarétky. 

A kmene bukov, hrabov, smrekov, briez sú živými svedkami ťažkých bojov, ale aj nesmrteľnej horúcej lásky. Naša najstaršia generácia už sotva sa pamätá na ťažké boje, ktorá tu v Karpatoch hrmeli v čase  Karpatsko-duklianskej operácie. Nažive ich zostalo už málo. Len z múzejných informácií vieme o ruských tankových oddieloch plukovníka Anikuškina a o kavalerijskom zbore ruských kozákov, ktorý bol dislokovaný v dedina Dobroslava, ktorému velil generál Baranov. Štáb zboru sa nachádzal v miestnej škole.  

Od spomenutých udalostí prešlo mnoho rokov. Teraz v Údolí smrti pravidelnej každý rok sa organizujú a usporiadávajú slávnosti, festival pod názvom Aby v Údolí smrti bolo veselo. A tým, čo išli do boja v čase vojny, bojovali a zomierali za náš mierový a šťastlivý dnešok vtedy veru veselo nebolo. A na to by sme dnes mali všetci pamätať.

Nikolaj Škurla, člen Spolku rusínskych spisovateľov Slovenska