V uliciach Svidnika sa objavili záhadné billboardy

Môj kamarát, od narodenia žijúci vo Svidníku, je čistokrvný Rusin. Tak ako väčšina z nich, aj on sa dennodenne rozpráva v rodnom nárečí, každú nedeľu zvykne chodievať na sväté liturgie a keď zvýši čas, sem – tam sa zabudne, ako oni hovoria, v „korčmi“.

Keď som ho pred nedávnom znova náhodne stretol, s patetickým oduševnením mi prerozprával rad záhadných okolností, ktoré mu doteraz navonok nedávajú žiaden racionálny zmysel. Okamžite mi prezradil, že všetko sa najsamprv zbehlo v krčme. Konkrétne v Korčmi u Vasiľa, kde sa zastavil v piatok poobede na jedno rýchle pivo, keď sa unavený vracal z dopoludňajšej šichty z Odevných závodov kapitána Nálepku. Ale keďže Rusíni na jedno nikdy nechodia, neodolal prehováraniu najbližších priateľov a po štvrtom pive si konečne doprial prvú vodku. Hlučné chlapské rozhovory sa po celý čas točili okolo roboty a ustarostených manželiek. Na stole sa okrem vodiek zo železnou pravidelnosťou striedali borovičky, rumy a slivovice. Realita sa mu javila čoraz zamotanejšia.

Od vedľajšieho stola mu jeden z pripitých zákazníkov ukazoval na novom mobilnom telefóne komický internetový banner z donekonečna sa opakujúcimi nadpismi: „Rozumyte? Ne rozumyte? No vydyte, že rozumyte!“ Obidvaja sa nad tým smiali ako zmyslov zbavení. Zábava gradovala každou sekundou. Vypité poldecáky prestal počítať po piatom kole. Pomyslel si, že už naozaj ničomu nerozumie. Keď ešte ako tak dovidel na displej svojho mobilného telefónu, ťažkopádne napísal žene nasledujúcu sms správu: „Hneskaj prijdu pizdniše. Ne čekaj ňa a iť spaty!“. Hneď potom sa mu, ako to sám povedal, pretrhol film. Udalosti nabrali ľahko predvídateľný spád. Z krčmy sa vytackal tesne pred záverečnou okolo polnoci a cesta domov sa mu zdala niekoľkonásobne dlhšia, ako keď ráno prichádzal do práce. Popritom stretával neurčité siluety okoloidúcich a vôbec celé mesto mu zrazu prichodilo ako nikdy sa nekončiace bludisko. Ako tak kráčal, popri hlavnej ceste sa pred ním znenazdania vynoril billboard s ornamentálne popretkávanými motívmi. 

Neskôr mi dokonca prezradil, že v tom momente, ani sám nevedel prečo, pocítil neodôvodniteľný závan niečoho výsostne exotického. Keď sa mu napokon predsa len podarilo zaostriť zrak na neurčitý nadpis pripomínajúci cirkevnú cyriliku, s ktorou sa pravidelne stretáva v liturgických knihách, neveril vlastným očiam. Spoza polnočného hmlistého oparu sa pred ním z čista jasna predieral na prvý pohľad nezrozumiteľný text v jeho rodnom nárečí. Pokiaľ si z jeho rozprávania dobre pamätám, bolo tam napísané: „Vydyte? Ne vydyte? No vydyte, že vydyte!“. Spočiatku si myslel, že je to zlý žart. Domnieval sa, že to iba niekto nastriekal sprejom, aby cielene zmiatol náhodných chodcov. Vzápätí sa na podivuhodný billboard zadíval znovu, ale dotieravá hmla opäť všetko na nepoznanie zakryla. Pomyslel si iba, že jednoducho veľa vypil, pretože s niečím podobným sa v živote nestretol. Pokiaľ sa napokon dostavil domov, v polo vyľudnených uliciach ešte pár totožných billboardov stihol zazrieť.

Vzhľadom k tomu, že mal všetkého tak akurát dosť, neprikladal im žiaden zásadnejší význam. A už vôbec ich nedokázal k ničomu a nikomu priradiť. Ihneď po prebudení si nedokázal spomenúť takmer na nič. Príšernú bolesť hlavy znásoboval nahlas pustený rozhlas z vedľajšej izby. Z reproduktorov k nemu doliehali iba nejasné zvuky jeho rodného nárečia: „Čujete? Ne čujete? No vydyte, že čujete!“. Vo vnútri mu niečo našepkávalo, že sa každú chvíľu niečo stane.