Väčších cintorínov z prvej vojny je u nás asi sto

Výskum vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny ukončili členovia Klubu vojenskej histórie (KVH) Beskydy v roku 2010. Určili dvesto lokalít v šiestich okresoch severovýchodnej časti Slovenska.

 

HORNÝ ZEMPLÍN. Lokalizáciou a obnovou vojnových cintorínov z prvej veľkej vojny sa členovia združenia Beskydy zaoberajú už viac ako desať rokov.

 

Výskum sa im podarilo ukončiť pred šiestimi rokmi. Identifikovali 200 lokalít.

 

„Nehovoríme o takých miestach, aké si bežný človek pod pojmom cintorín predstavuje. Často je to napríklad skupina troch hrobov v rámci civilného cintorína. Väčších cintorínov narátame stovku,“ hovorí historik Martin Drobňák.

 

Cintorín v Zbudskej Belej ostáva skrytý

Lokality, ktoré majú archívne podchytené, ale ešte ich fyzicky nenašli, je podľa neho necelá desiatka.

 

„Napríklad cintorín v Giraltovciach sa nachádza na mieste civilného cintorína. Nevieme, v ktorej časti sa presne nachádzal, vieme len, že existoval,“ dopĺňa Radoslav Turik.

 

Jediný zatiaľ neobjavený ostáva cintorín v Zbudskej Belej. „Ide o cintorín Zbudská Belá III. Vieme, že pravdepodobne ide o cintorín vo Valentovciach. Je to lesný cintorín mimo obce,“ dodáva Turik.

 

Druhým problémom je podľa Drobňáka skutočnosť, že miestni ľudia im hlásia nálezy masových šácht a cintorínov, ktoré historici v archívoch nemajú zaznamenané.

 

„Aj keď neexistuje relevantný dokument, neznamená to, že cintorín tam nie je. Nevieme to však overiť a preukázať archívnymi dokumentmi,“ hovorí.

 

Podľa Turika sa taká skutočnosť v praxi nedá overiť. „Podujať sa na boj so štátnymi orgánmi a urobiť archeologický výskum je behom na dlhé trate. Môžeme predpokladať, že ide o vojnový hrob, nemôžeme ho ale narušiť,“ zdôrazňuje.

 

Presné počty sa nedajú zistiť

Rovnako problematické je určiť presný počet padlých a pochovaných vojakov.

 

Podľa historikov sú známe prípady, kedy napríklad talianski zajatci išli v rojnici po lesoch nad dedinou, kde prebiehali kruté boje, a do prútených košov zbierali pozostatky padlých vojakov.

 

Zozbierané kosti sa potom uložili do masového hrobu. Pochovávanie do truhiel s duchovným vytesnil narastajúci počet padlých a postup frontu.

 

„Vieme, že slovenskí vojaci bojovali na našom území vo Veľkej Poľane. Bratislavský a trenčiansky pluk sa pohyboval nad Hostovicami. Podarilo sa nám dopátrať, že na tri – štyri dni sa na bojových poliach nášho regiónu objavila jednotka s vojakmi z územia dnešného Slovenska. Slovenských vojakov na našom území z priamej bojovej činnosti veľa pochovaných nie je. Ale napríklad v okrese Sanok sú dediny, nad ktorými zahynuli stovky vojakov zo 67. pluku,“ dodáva Turik.

 

Neznámi

Vojaci rakúsko–uhorskej armády nosili v špeciálnom vrecku nohavíc puzdierko s papierikom s osobnými údajmi. Identifikačné známky mali v prvej svetovej vojne len nemeckí vojaci.

 

„Išlo o pliešok v tvare elipsy. Polovica sa dala odlomiť, druhá ostávala pri tele padlého vojaka, “ dodal Turik.

 

Ruskí vojaci zvykli do prázdnej nábojnice vkladať mŕtvemu papierik s identifikačnými znakmi.

 

Autor: Jana Otriová

 

Zdroj: 

http://humenne.korzar.sme.sk/c/8183772/vacsich-cintorinov-z-prvej-vojny-je-u-nas-asi-sto.html

 

Obnovou vojnových cintorínov sa zaoberajú členovia KVH Beskydy M. Drobňák a R. Turik.

Foto: Jana Otriová