Veľkonočný pravoslávny týždeň „Chrystos Voskres!“

Sedem týždňov Veľkonočného pôstu sa u pravoslávnych nazýva takto: 1. týždeň - Fedorovyj, Fedorovycja; 2. týždeň - Vasyľovyj, 3. týždeň - Krestopoklonnyj; 4. týždeň - Pochvaľnyj; 5. týždeň Čorna nediľa, 6. týždeň - Kvitna nediľa; 7. týždeň - Velykdeň, Velykodňa nediľa, Paska.

Počas sedemtýždňového Veľkonočného pôstu sa nesmela jesť mastná, mäsitá strava, v stredu, v piatok ani mliečne výrobky. Nejedli sa ani vajíčka. Varila sa „varjanka“, „vicťanka“, fazuľa s kapustou, hríbová alebo zemiaková mačanka, pečené zemiaky. Dievčatám sa odporúčalo požívať cez pôstne dni šošovicu, aby mali peknú tvár.

V Kvetnú nedeľu („Kvitna nediľa“, „Kvitnycja“) sa svätili bahniatka. Posvätené bahniatka vŕby rakyty sa v príbytku vsúvali za ikony vo svätom kúte, kde boli až do nasledujúcich sviatkov. Mali ochraňovať celé obydlie od všetkého zlého, nakoľko sa im pripisovala ochranná moc pred zlými, nečistými silami. V čase veľkej búrky bolo zvykom hádzať posvätené „bahnitky“ do ohňa v peci, aby blesk nezasiahol dom.

Podľa ľudových predstáv na Zelený štvrtok („Žyvnyj četver - zato šja nazyvat Žyvnyj četver, bo vtody šytko šja ožyvľuje: chrobačyna, žaby, hady, jaščurky, šytko“) sa na krížnych cestách alebo vrchoch schádzali miestne strigy („bosorky“). V rusínskom etniku „Žyvnyj četver“ sa spájal s negatívnou činnosťou bosoriek, ktoré práve v tento deň vynikali svojou škodlivou aktívnosťou, ktorá sa prejavovala tým, že spôsobovali ujmu roľníkom, odoberajúc mlieko dojniciam. Z tohto dôvodu v tento deň sa robili rôzne ochranné praktiky na zamedzenie prístupu bosoriek do maštalí. Medzi rozšírené spôsoby takéhoto konania patrilo dávať poľnohospodárske náradie brány („borony“) pred maštaľné dvere, otočenú zubami hore, „žeby bosorkaňa šja zdila na boronu, jak pide do stajni“. Okrem brán kládli ešte drúky, ohreblo („kočerhu, žeby jej kočerha udaryla po čeli“) a pod. Na maštaľné dvere sa robili krížiky so svätenou kriedou, vápnom alebo kolomažou. Jedna gazdiná v okolí Svidníka v snahe presvedčiť sa o pobyte bosoriek pri jej dobytku, posýpala pred maštaľou popol. Prefíkaní parobci v noci náročky po ňom pošliapali. Ráno gazdiná len zalamovala rukami, „že bosorkaňa byla korovi moloko odobraty“.

Podľa ľudovej povery v dedinách z pod Makovice sa cez Veľkonočný piatok („Paščana pjatnycja“ - názov odvodený od slova „Paska“, čiže Veľká noc), obdobne ako Turíčny, Rusadelný piatok („Rusaľna pjatnycja“) a Jánov piatok („Janova pjatnycja“) nesmel zaorávať hnoj na poli, aby niekto z gazdovej rodiny nezomrel alebo ťažko neochorel. Pre Veľkonočný piatok je príznačné to, že zavčas rána dievčatá sa nahé česali pod vŕbou, čím mali dosiahnuť pekný rast svojich vlasov. 

Vo všeobecnosti Veľkonočná, Biela sobota („Bila subota“) bola a je spätá s prípravou obradového jedla, ktoré sa na Veľkonočnú nedeľu svätí. Veľký dôraz má obradové pečivo „paska“ (názov „Paska“ sa vzťahuje aj na vyjadrenie Veľkej noci). V minulosti v majetnejšej  rodine „pasku“ piekli z bielej, pšeničnej múky, chudobnejší iba z ražnej alebo kukuričnej múky. V prípade, že počas pečenia praskla znamenalo to, že niekto z rodiny do roka zomrie.

Vo Veľkonočnú nedeľu poobede dospievajúce dievčatá odeté vo sviatočnom kroji sa schádzali za dedinou na lúke alebo na prostriedku obce. Pochytajúc sa za ruky, viedli za spevu starobylé chorovody. Tieto dievčenské hry a tance boli spojené s obradnými jarnými piesňami príznačnými najmä u východných Slovanov. Rozšírenými chorovodnými hrami v našom regióne boli: „Hoja ďunďa, hoja“, „Do sadu, divčata, do sadu“, „Na rovaš, mamyčko, na rovaš“. Tento jarný obrad bol typickým dievčenským sviatkom, ktorý začal zanikať po 2. svetovej vojne.  

Od Veľkej noci až do Turíčnych sviatkoch („Rusaľa“) sa zdraví „Chrystos Voskres!“, odpoveď znie „Voistynu Voskres!“.

Nadežda Varcholová