Veniec z drevených ruží zdobí vojenský cintorín

Mesiac ubehol ako voda a tradične prichádzame s jednou z najmenších dediniek regiónu. Zavítali sme do časti sninského okresu, ktorá patrí k Národnému parku Poloniny. A tak sa nemožno čudovať, že cestu nám spríjemňoval očarujúci výhľad na nedotknuté lesy či obrovská modrá plocha Stariny. Cesta bola kľukatá, akoby ani nepatrila do tohto kraja, ale niekam pod Tatry. Nakoniec nás ale vítala tabuľa PRÍSLOP.

 

Táto malá dedinka je učupená v uličskej doline severovýchodne od Stakčína. Obklopujú ju Bukovské vrchy a Beskydské predhorie, vďaka čomu dostala pomenovanie Príslop, ktoré je príznačné k jej polohe. V erbe má vyobrazenú striebornú čiernokopytú kozu, ktorá obhrýza vedľa nej vyrastajúci zhluk zlatých listov. Trošku histórie… 

 

Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1568. V historických dokumentoch sa spomína ako Prislop, Priszluk, Prizlop, po maďarsky ako Priszlop alebo Kispereszló, keďže počas druhej svetovej vojny bola obec pripojená k Maďarsku. Oslobodená bola 26. októbra 1944 Sovietskou armádou. V minulosti patrila panstvu Humenné, v 17. storočí paulínom z Trebišova, koncom 18. storočia komore a od roku 1820 gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove. V roku 1715 mala 6 opustených a 6 obývaných domácností. O 70 rokov neskôr to už bolo 23 domov a 86 obyvateľov. Najviac Príslopčanov tu žilo v roku 1940, kedy bol počet obyvateľov 297. Postupne vyrástli nové domy, obchod, pohostinstvo, škola s miestnou knižnicou a budova národného výboru. Mali aj mlynára… 

 

Príslopčania sa živili poväčšine poľnohospodárstvom ako súkromne hospodáriaci roľníci, no pôda bola málo úrodna. Časť pracovala aj v lesnom hospodárstve. V roku 1795 sa v písomnostiach spomína mlyn s mlynárom Husárom a neskôr Fedičom, po ktorého odchode do Uliča mlyn v dedinke spustol. V 2. polovici 19. storočia sa mnohí vysťahovali a odišli za prácou do zámoria. Predovšetkým do USA a Kanady. Cerkva Zosnutia Presvätej Bohorodičky… Podľa miestnej tradície prvá cerkva v Príslope stála v sedle Karcaba, kde sa rozprestierala pôvodná obec. Bola spoločná pre obyvateľov Dary a Príslopa. Kedysi dávno počas veľkonočných sviatkov došlo k vzájomnému sporu týchto obcí, ktorý viedol k tomu, že si veriaci z Dary postavili svoju novú cerkvu. Neskôr v čase cholery sa väčšina veriacich presídlila do doliny Sumišného potoka (dnes Príslopského potoka) a drevenú cerkev preniesli. Tá ale počas bojov druhej svetovej vojny zhorela. Nemým svedkom tejto udalosti je iba stará lipa pri zvonici, ktorú požiar poškodil. 

 

Po obnove gréckokatolíckeho chrámu v roku 1967, na mieste zhorenej drevenej cerkvi, sa začala výstavba novej, murovanej. Postavené však boli iba základy, pretože stavbu v tom istom roku úradne zastavili. Dokončili ju až v roku 1989. V tom období si svoj chrám vybudovali aj pravoslávni veriaci, a tak majú v dedinke dva chrámy. Pri obci stojí aj najstarší zachovaný prícestný kríž „rozpjaťa“ v uličskej doline z roku 1888, ktorý dal postaviť farár Petrašovič. Vojenský cintorín… Napriek tomu, že obec neležala na niekdajšej hlavnej komunikácii Ruské sedlo – Humenné, pocítila dopady vojenských operácií takmer okamžite po vypuknutí prvej svetovej vojny. Po obsadení susednej Dary 21. novembra 1914 ruskými vojskami generála Lavra Kornilova, strategickým bodom sa stalo sedlo Príslopec nad obcou. Dôsledkom vojnových udalostí, ktoré sa pri obci odohrali je aj vojnový cintorín. 

 

Nachádza sa v blízkosti gréckokatolíckeho kostola. Miesto posledného odpočinku tu našlo 81 vojakov. Známych podľa mien je deväť rakúskouhorských vojakov. Zvyšok vojakov je neznámych. Cintorín bol zriadený v roku 1917. Pozostáva z troch masových hrobov. V prvom je pochovaných sedem vojakov, z toho sú treja známi podľa mena, v druhom je ich 37, no známych päť a v hrobe tri je tiež 37 vojakov, no známe je meno iba jedného z nich. Pôvodne bol cintorín ohradený nízkym kamenným múrikom, ktorého zvyšky sú viditeľné dodnes. K zaujímavosti patrí drevený veniec s motívom ruží na centrálnom kríži prvého hrobu. Ten sa pôvodne nachádzal na hrobe rakúsko – uhorského dôstojníka. Zraneného ho ošetroval miestny učiteľ Vasiľ Jackovič. Ten však podľahol svojim zraneniam a bol pochovaný v záhrade pred školou. Po vojne si jeho ostatky odniesli rodinní príslušníci do rodiska a drevený veniec bol z hrobu prenesený na vojnový cintorín. Významné osobnosti… 

 

K Príslopu sa viažu aj tri známe mená, a to Peter Stavrovský, ktorý pôsobil v dedine, zaslúžil sa o jej kultúrny rozvoj a napísal prvú kroniku. Milan Regula, básnik, ktorý publikuje v ukrajinskom jazyku, predovšetkým v národnostnej tlači a tiež vojak 1. ČSAZ v ZSSR Juraj Sidor, narodený v Príslope, ktorý padol 5. februára 1944 pri Liptovskom Mikuláši. 

 

Dnes… V súčasnosti žije v obci 56 ľudí, aj to prevažne starší. Najstaršia obyvateľka je mama Milana Regulu, ktorá má už úctihodných 96 rokov. Škola zanikla, základnú dochádzku zabezpečuje Stakčín. Nie je tu ani lekár, potraviny či pohostinstvo. Príslopčania rozprávajú rusínskym jazykom, no napriek tomu, že ich je z roka na rok menej, život v dedinke si pochavaľujú. 

 

-sta-