Vizuálna transgresia emotívnej väzby v kreatívnom pochode

(K výstave Dr. Daniely Kapráľovej „Pomož Bože, rano vstati - Zuzanka“ v MMUAW v Medzilaborciach.)

Skutočné umenie je tak slobodné, že nepotrebuje žiadne zdĺhavé akademicko-filozofické „meditácie“, pretože tento fakt ho viac otravuje ako mu pomáha. Normy, ktoré sa občas objavujú a následne menia sú výsledkami istej moci alebo „lobingu“, ktorá (ktorý) by si rád umenie obrátila (obrátil) na „obraz“ svojej dočasnej pospolitosti. Váhavé skutočnosti v ontogenéze umenia, normy, šablóny, ideológia, moc dobovo doslova duchovne ubili géniov rôznych dôb, ktoré na post velikánov musela habilitovať nová doba. Dávno po fyzickom i duchovnom bytí (aj keď to druhé je transgresívne utvrdené v ich diele) dobou neuznaných umelcov. Preto narábať s termínom „umenie“ je ako narábanie s termínom „pravda“. Je, skutočné, skutočná, ale vždy v sekundárnom poradí za tým (žiaľ!), za tou, ktorá je „podkutá“ mocou doby. A vôbec nie je podstatné, či je to moc čierna, sivá, modrá, červená....

Tieto úvodné slová mojej úvahy ma napadli aj v súvislosti s umeleckou tvorbou fotografky Daniely Kapráľovej, ktorá svoj koncepčný výber z tvorby pod názvom „Pomož Bože, rano vstati - Zuzanka“ prezentuje v tomto čase v MMUAW v Medzilaborciach. Nechcem „etablovať“ tvorbu Kapráľovej do rovín „rezonovaných“ v úvode tohto textového materiálu, chcem iba utvrdiť to, že umenie je fakt umením iba vtedy, ak je odrazom pravdy. Keď neklame, nepózuje, netlačí sa do „svetla“ slávy... Možno, že je niekomu nepríjemné, možno niekoho rozplače, rozosmeje, nazlostí... Ale je to umenie, pretože je, a ak by nebolo, slovami maliara Komárka: „Prešli by sme okolo neho ako okolo sklenárstva“. Úmyselné „našívanie“ umeniu hodnoty estetických kategórií je tiež už nie súčasné a nie všeobecne platné pre súčasné umenie. Keď Kapráľová kreatívne dokumentuje istý fragment „filmu“ života, nehľadá okamih zapáčenia sa, ale pravdu. Musí to byť veľmi náročné, pretože fotografia ako umelecké dielo, fotoaparát ako prostriedok - pomôcka sa niekedy správajú k autorovi z pozície svojho technického diktátu a práve výber okamihu je gro kreativity, keď fotograf dokáže „oklamať“ prístroj a „vypučiť“ z neho niekoľkosekundovú sekvenciu pravdy života. A tá nech už je akákoľvek. Predsa aj my - percipienti, my - umelci sme akíkoľvek. Neklonovaní, rôzni...

Videný svet Dany Kapráľovej je svetom introvertnosti emócií, čohosi, čo možno teší, ale aj bolí, a možno sa stáva jej procesom vysporiadania sa. Kresťansky by som to nazval, že Kapráľová si svojou umeleckou tvorbou vytvára vlastný rituál „očisty“ a cesty k tomu, čo je cieľom jej duchovného života. Vôbec ma nezaujíma ako, prečo, kde a kedy to autorka robí. Nezaujíma ma, či sa jej kreatívny „produkt“ bude páčiť každému. V každom prípade obdivujem odvahu i silu autorsky zísť z cesty dokumentu ako takého do hĺbky duše a hľadať v nej pravdu všade tam, kde cíti, že pretrhnutie jej emotívnej väzby sa chválabohu nestalo a že cesta, ktorou ide, nie je cieľ, ale spôsob jeho hľadania. V súvislosti s tým autorke tak trochu, ale úprimne závidím. Dana fotografuje a vytvára si svoj citový denník. Inak by som povedal, že fotografie Daniely Kapráľovej sú jej duchovným denníkom jej vnútorného sveta a pohľadu na ten vonkajší. Trošku možno morbídne, ale predchádzajúce slová by mohli byť čosi ako živý „epitaf“.

PaedDr. Michal BYCKO, PhD.
výtvarný teoretik a muzeoedukológ

Výstavu Daniely Kapráľovej „Pomož Bože, rano vstati - Zuzanka“ zorganizovalo Združenie inteligencie Rusínov Slovenska s finančnou podporou Ministrestva kultúry SR - program Kultúra národnostných menšín 2008.