Vládol najdlhšie v našich dejinách. Jeho smrť pred sto rokmi spečatila osud monarchie

 

Doba a ľudia okolo neho sa menili, ale on zostával stále rovnaký. Aký bol František Jozef človek? Mal nejaké záľuby či tajomstvá?

 

Nebol to reformátor ani žiadny intelektuál. Neoplýval nadmernou inteligenciou, chýbala mu veľkorysosť, fantázia a určite by ste si v jeho prítomnosti neužili veľa zábavy. Tak prečo ho mnohí považujú za výnimočného vládcu?

 

„František Jozef panoval vyše 67 rokov. Za jeho éry prešla krajina obrovskými zmenami – spoločenskými i hospodárskymi. Nebol naklonený zmenám či pokroku, ale nebránil ich príchodu. Začínal vládnuť v stavovskom štáte a končil v čase, keď štát už smeroval k občianskej spoločnosti. Dokázal toto obdobie premostiť. Keby žil ešte ďalších dvadsať rokov, monarchia by existovala ďalej. Jeho mínusom bolo, že problémy riešil, až keď – obrazne povedané – horela strecha. A keď sa plameň rozšíril, nezvládal to a upadal do depresií. Jeho najväčšou chybou bolo, že sa nechal vtiahnuť do prvej svetovej vojny,“ ponúka charakteristiku panovníka Roman Holec z Historického ústavu SAV.

 

Cínoví vojaci, farebné uniformy

 

František sa narodil 18. augusta 1830 na zámku Schönbrunn vo Viedni ako najstarší syn arcivojvodu Františka Karola Habsburského a Žofie Bavorskej. Pôrod nebol hladký, keď trval už vyše štyridsať hodín, lekár sa rozhodol použiť kliešte a pomohol budúcemu cisárovi na svet.

 

Podľa svedectiev pamätníkov bol malý arcivojvoda vždy milý a poslušný chlapec s vrodeným zmyslom pre poriadok. S tým súvisela aj jeho záľuba v armáde.

 

Odmalička sa rád hral s cínovými vojačikmi, fascinovali ho farebné uniformy a pravidelnosť rytmu vojenského kroku. V mladosti sa cítil byť aj vojvodom, ale fiasko, ktoré utrpela rakúska armáda pod jeho velením v roku 1859 pri Solferine, ho z tejto predstavy navždy vyliečilo.

 

Od šiestich rokov mal naordinovaný náročný rozvrh hodín. Začínal ráno a končil zvyčajne až večer. Učil sa dejepis, zemepis, fyziku, náboženstvo, gymnastiku, šerm, jazdu na koni. Žiadnu lásku k umeniu či literatúre nepochytil, počas života čítal iba úradné spisy.

 

„Kultúra mu nič nehovorila. Divadlo pretrpel, účasť na výstave znamenala pre neho muky a ak išiel na operu, vydržal iba jedno dejstvo,“ dopĺňa Roman Holec.

 

Mal telefón, ale netelefonoval

 

Na trón zasadol osemnásťročný v roku 1848, v komplikovanej dobe. Revolúciu vo Viedni a v Prahe potlačila armáda, maďarské povstanie sa utopilo v krvi. Nečudo, že spočiatku sa mladý cisár netešil veľkej obľube. V roku 1853 dokonca na neho maďarský krajčír János Libényi zaútočil dýkou, ale pokus o atentát mu nevyšiel.

 

„Postupne si však dokázal získať sympatie. Aj netradičnými spôsobmi, ako bol napríklad sobáš s Alžbetou, mimoriadne krásnou ženou, ktorá okúzľovala mužskú populáciu. Panovníkovi to pridalo na imidži. S pribúdajúcimi rokmi stúpala jeho charizma a nezabúdajme, že poddaní ho vnímali ako prostredníka medzi bohom a všetkým pozemským. To ho, najmä v očiach menej vzdelaných ľudí, robilo posvätným a nedotknuteľným,“ vysvetľuje Holec.

 

František Jozef bol konzervatívne založený človek. Odmietal väčšinu technických vymožeností doby. Mal telefón, ale netelefonoval, nepoužíval splachovací záchod a nastúpiť na loď bol pre neho traumatizujúci zážitok. Autom sa odviezol iba raz – s anglickým kráľom Eduardom VII.

 

„Keď ho však život prinútil robiť kompromisy, spravil ich. Dokázal s ríšou spolunažívať a stal sa symbolom moderného štátu. Na jednej strane to svedčilo o schopnostiach vládcu a tvorcov jeho imidžu na panovníckom dvore, na strane druhej to bolo kontraproduktívne. Keď František Jozef uprostred najstrašnejšej vojny, akú ľudstvo dovtedy poznalo, umrel, obyvateľmi jeho ríše to riadne zamávalo,“ hovorí Holec.

 

Hoci bol zástancom centralizmu, napokon ustúpil Maďarom a v roku 1867 súhlasil so vznikom dualizmu. Ríša mala odvtedy dve hlavné mestá i dva parlamenty. K titulu rakúskeho cisára a českého kráľa pribudol Františkovi Jozefovi ďalší – za uhorského kráľa ho korunovali 8. júna 1867.

 

Čím bol starší, tým viac potláčal obyčajné ľudské prejavy. Vedeli o nich len ľudia, ktorí sa pohybovali v jeho bezprostrednej blízkosti.

 

„Spisovateľ Joseph Roth poľudštil panovníka tak, že ho vykreslil ako starca, ktorému pred nastúpenou jednotkou steká z nosa sopeľ. Tá kvapka sa stále zväčšovala a keď po chvíli spadla z nosa na zem, všetci pocítili úľavu, že aj cisár je človek,“ dodáva historik.

 

Buď Sissi, alebo žiadna iná!

 

Arcikňažná Žofia bola láskavá, chápavá, ale prísna matka. František Jozef ju mal rád a ochotne sa podriaďoval jej výchovnému pôsobeniu.

 

Táto ochota sa rozplynula vo chvíli, keď mu matka už ako cisárovi vybrala za nevestu bavorskú princeznú Helenu, najstaršiu dcéru svojej sestry Ludoviky.

 

V Prešporku býval často

 

Panovník mal podľa historika Romana Holeca ambíciu zavítať všade a tým, že dlho žil, navštívil takmer všetky kúty monarchie. „Zaujímavé je, že na územie dnešného Slovenska nechodieval poľovať a neoslovili ho ani Tatry. Prichádzal však kvôli vojenským manévrom – na východné Slovensko, na Záhorie. Často sa zastavil v Prešporku. Niekedy sa o týchto návštevách ani nevedelo. Prišiel na tri-štyri hodiny, vybavil si svoje veci a odišiel,“ hovorí Holec. Meno Františka Jozefa niesol do vzniku Československej republiky prvý pevný most cez Dunaj v Prešporku (dnešný Starý most), ktorý za osobnej účasti vládcu otvorili 30. decembra 1890.

 

František sa však hneď zahľadel do jej pätnásťročnej sestry Alžbety, ktorej doma hovorili Sissi. A nečakane sa vzoprel. Buď Sissi, alebo žiadna iná! Do roka bola svadba. Ibaže spočiatku idylu vzbudzujúce manželstvo sa skončilo v troskách. Sissi na viedenskom dvore trpela. Cítila sa obmedzovaná prísnou spoločenskou etiketou, k čomu prispeli aj neprimerané zásahy autoritatívnej svokry Žofie. František a Alžbeta sa vzájomne odcudzili a začali žiť oddelene.

 

„Svoju manželku neskonale miloval a bol ochotný pre ňu urobiť všetko, ale narážal u nej na bariéru nepochopenia,“ tvrdí Holec.

 

Z nevydareného manželstva Františka a Sissi sa narodili štyri deti: Sofia, Gizela, Rudolf a Mária Valéria. Prvorodená Sofia zomrela dvojročná, následník trónu, princ Rudolf – mimochodom, zanietený liberál a otcov protipól, sa v roku 1889 zastrelil. Alžbetin život ukončil v roku 1898 taliansky anarchista Luigi Lucheni, ktorý ju prebodol pilníkom.

 

Panovník nemal takmer žiadnych priateľov. V jeho blízkosti sa pohybovalo iba služobníctvo, ale nikto, s kým by sa mohol porozprávať. Nekonečná samota ho musela veľmi ubíjať. Útechu hľadal v náručí mileniek.

 

„Anna Nahowská bola obyčajná nevzdelaná žienka, ale pre neho mali stretnutia s ňou čaro. Upiekla mu koláčiky, cítil pri nej atmosféru obyčajného domova. Chvíle šťastia mu zabezpečovala aj Katarina Schrattová, s ktorou si mohol poklebetiť o tom, čo sa deje za bránami Hofburgu. U týchto žien si uspokojoval svoje fyzické potreby a v pokročilom veku hľadal u nich pocit ľudského tepla,“ vysvetľuje Holec.

 

Nebol dementným starcom

 

František Jozef mal dve veľké vášne – poľovačku a armádu.

 

„Bol vynikajúci strelec a poctivý poľovník. Nenechal si zver nadháňať, lov vnímal ako súboj rovného s rovným,“ konštatuje Holec. Dovedna skolil pozoruhodné množstvo zvierat, približne 55-tisíc.

 

Na armáde si zakladal, videl v nej spoľahlivú oporu dynastie. V jeho šatníku viselo 58 uniforiem vlastných i cudzích pozemných vojsk. Ku svojej každodennej úradníckej práci si cisár sadal oblečený v rovnošate poručíka pechoty.

 

„Armáda sa mu však postupne vzďaľovala, keďže sa modernizovala a on to nechápal. Rýchlopalné zbrane mu boli cudzie, lipol na jazdectve,“ dodáva Holec.

 

Keď v júli 1914 zaútočila rakúsko-uhorská armáda na Srbsko, cisárovi ťahalo už na 84 rokov. Uvedomoval si v takom vysokom veku dôsledky svojich rozhodnutí?

 

„Nerobme z neho dementného starca. Dlho prevládal názor, že ho do vojny dotlačili jastraby z dvora. Najnovšie práce rakúskych historikov však potvrdzujú, že František Jozef bol pri zmysloch až do konca. Ako politik bol zodpovedný za rozpútanie vojny, aj za to, že nedokázal dať armáde moderné velenie, ktoré si zaslúžila,“ hovorí historik Holec.

 

Vojnové útrapy napokon jeho armáda ani obyvatelia ríše neuniesli. Monarchia sa na sklonku roku 1918 rozpadla. Jeho veličenstvo František Jozef I., z Božej milosti rakúsky cisár, český a uhorský kráľ, sa toho, našťastie, nedožil. Zomrel 21. novembra 1916 na obojstranný zápal pľúc a zlyhanie srdca. Pochovali ho, ako inak, v jeho najobľúbenejšej slávnostnej uniforme rakúskeho poľného maršala.

 

BORIS VANYA

 

Zdroj:

http://plus.sme.sk/c/20387548/vladol-najdlhsie-v-nasich-dejinach-jeho-smrt-pred-sto-rokmi-specatila-osud-monarchie.html?utm_source=presov.korzar.sme.sk&utm_medium=rozcestnik&utm_campaign=podpora-clankov

 

Foto:

František Jozef na historickej fotografii okolo roku 1900. 

(Zdroj: Schloß Schönbrunn Kultur und Betriebsges.m.b.H.)