Vladyka Slavomír Miklovš: „Zachovajte si silné farnosti!“

Prečítal som si článok o. Gorazda Timkoviča, OSBM: „Spomienka na vladyku Kyr Slavomíra Miklovša (1932-2011)“, ktorý bol zverejnený na stránke www.rusin.sk. Asi trikrát v živote som mal možnosť stretnúť sa s vladykom Slavomírom osobne. Rozhodol som sa napísať pár riadkov.
 
Zrejme poslednými pútnikmi zo Slovenska, ktorí navštívili vladyku v jeho dome v Djurdove (Srbsko), boli otcovia baziliáni na čele s protoihumenom o. Jurajom Sedláčkom, OSBM. Dňa 25. júna 2011 sa tam totiž konala kňazská vysviacka miestneho rodáka o. Platóna M. Salaka, OSBM, ktorý teologické štúdiá absolvoval v Prešove. Po vysviacke nasledovala krátka návšteva u vladyku, ktorý už bol odkázaný na invalidný vozík, avšak nič nenasvedčovalo tomu, že ho čaká posledný mesiac pozemského života. Ako po návšteve u vladyku Slavomíra referoval pán Jozef Lucák z Prešova, účastník vysviacky, vladyka sa zaujímal „co nove v Prešove“ a „šickich dal pozdravic.“ Fotografiu z tejto návštevy nájdete na web stránke: www.baziliani.net – Galérie – Fotogaléria – 2011 – Svjaščenicka chirotonija – o. Platon, ČSVV.
 
Chcem potvrdiť tvrdenie, na základe osobnej skúsenosti i slov ďalších veriacich, že vladyka Slavomír bol človek svätého života, človek pokorný a v konaní pokojný, rozvážny v slovách, empatický a veľmi ľudský. V jeho prítomnosti sa človek cítil naozaj dobre. My v Prešove sme vladyku nemali, preto sem v čase totality prichádzal vysviacať gréckokatolíckych kňazov Prešovskej eparchie, po dohode so štátnymi orgánmi, biskup zo Záhrebu. Z roku 1985 pochádza fotografia č. 1 od Dr. Peter Krajňáka z Prešova, ktorá zachytáva ako vladyka Slavomír vychádza z katedrálneho chrámu v Prešove po vysviacke novokňazov, v doprovode o. Eugena Kočiša, dnešného emeritného pražského vladyku. Boli to veľmi slávnostné chvíle, keď križevackí vladykovia prichádzali do Prešova, najprv to bol vladyka Joakim Segedi a potom vladyka Slavomír Miklovš. Poďla stránky www.grkatpo.sk ich vladyka Slavomír pre Prešovskú eparchiu spolu vysvätil 43-och. Pri písaní týchto riadkov som si uvedomil, že vladyka Slavomír bol prvý episkop v mojom živote, ktorého som videl naživo. 
           
Kňaz nikdy nezabúda na svojho svätiteľa
Po prečítaní článku o. Gorazda Timkoviča si je možné uvedomiť, aký význam má pre kňaza jeho episkop - svätiteľ. Každý svjaščenik totiž denno-denne spomína episkopa ktorý ho vysvätil na kňaza v prvej z troch štrukturálnych častí svätej liturgie, v tzv. proskomídii. Tam na žertveníku, vo východnom rohu cerkvi, v tichosti a sústredení pri zatvorených cárskych dverách, pripravuje slúžiteľ sväté dary ...... prebieha proskomídia. Keď na diskos kladie čiastočky svätého chleba, postupne podľa predpisov liturgikona vyberá jednotlivé čiastočky z prosfory a ukladá ich podľa predpísanej postupnosti, spomína si na živých i mŕtvych. Medzi živými má povinnosť spomínať aj svojho biskupa, ktorý ho chirotonizoval, ak už zomrel, spomína ho medzi zosnulými. Od dňa smrti vladyku Slavomíra 21. júla 2011 každí z kňazov Prešovskej eparchie i všetci, ktorí boli vysvätení vladykom Miklovšom, budú jeho meno vyslovovať v časti proskomídie, ktorá je určená zosnulým. Tam v tichosti položia na žertvenník čiastočku prosfory vyslovujúc slová: „Pomjani, Hospodi, dušu usopšaho raba Tvojeho, križevskoho vladyku kyr Slavomira.“ Takto budú robiť až do poslednej liturgie vo svojom živote. Nikdy nezabudnú na odovzdávateľa Kristovho kňazstva, na chvíľu, keď ruky svätiteľa mali položené na svojej hlave.... a ľud spieval axios!
 

Môžem potvrdiť, že o. Gorazd celý čas počas svojho pobytu v baziliánskom  monastieri v Prešove (2000-2008), keď som mal možnosť stretávať sa s ním, spomínal vladyku Slavomíra a s jeho osobou spojené príhody z rodinného kruhu známej rodiny svjaščenika o. Hološnaja - parocha v Djurdeve, ktorý bol švagrom usopšoho vladyku. Je to svedectvo krásneho života rodiny, ktorá slúži Hospodu Bohu /otec a dvaja synovia kňazi, mama sestra biskupa/ a má vo svojom rodinnom kruhu vladyku - duchovného Pastiera, ktorý je Otcom celej eparchie. Ten je spojený pokrvným putom so svojou rodinou, ktorú ale miluje rovnakou ľubvov ako všetkých ostatných veriacich jemu zverenej eparchie. Tak tomu bolo v živote vladyku Miklovša.
            
Stretnutie v Ríme na Gianicole
Dňa 4. novembra 2001 sa v Ríme konala slávnosť blahorečenia vladyku Pavla Petra Gojdiča, OSBM. Rusínski virnici zo Slovenska (prevažne z Čirča a Medzilaboriec) boli vtedy ubytovaní v bohosloveckom seminári SEMINARIO PONTIFICIO DI S. GIOSOFAT na Gianicole (čítaj Džanikole), z ktorého terasy krásne vidieť Vatikán a kopulu baziliky sv. Petra. V predvečer slávnosti prišiel medzi ucestovaných pútnikov zo Slovenska vladyka Slavomír. Pokojný, rozvážny, dôstojný... sadol si v prízemných priestoroch seminára medzi veriacich a s každým sa porozprával /fotografia č.2/. Osobitne srdečne sa zvítal s o. Františkom Krajňákom, vtedy parochom farnosti Medzilaborce a jeho bratom Petrom. Vyše hodiny diskutovali o situácii v Prešovskej eparchii, o slovakizácii, o neakceptovaní potrieb rusínskych veriacich, o neochote podporiť rusínsku pastoračnú praktiku a preklady liturgických textov do rusínskeho jazyka. Vtedy bola aktuálna voľba nového vladyku pre Prešovskú eparchiu, preto sa debata krútila aj okolo tejto témy. Vladyka Slavomír veľmi dobre rozumel týmto požiadavkám a lem smutne krútil hlavou nad touto situáciou. On miloval staroslovienčinu, bol to jeho liturgický jazyk, on bol Rusnak a jeho rodným jazykom bola rusnacka bešeda, bol gréckokatolík a svoju vieru odovzdanú mu pri krste by nevymenil za nič na svete. To akoby bolo pevnou výstužou jeho „ja“, celej jeho osobnosti. Určite v jeho srdci mala osobitné miesto Prešovská eparchia a o všetko sa živo zaujímal. O dobré i to menej dobré... Z celej večernej debaty v Ríme bol najdôležitejší jediný jeho výrok, ktorý možno považovať, bez ďalšieho komentára, za testament vladyku Slavomíra pre rusínskych veriacich na Slovensku. Povedal: „Ak chcete, aby ste prežili, zachovajte si silné farnosti!“ Večerné posedenie v Ríme skončilo požehnaním Vladyku, ktoré ochotne, ako duchovnú posilu, rozdával všetkým veriacim. A povedal: „idce sebe odichnuc, bo zajtra nas čeka veľki dzeň.“  
 
O vzťahu vladyku Slavomíra k nám na dnešnom Slovensku svedčí aj jeho pozdrav čitateľom Mesačníka priateľov baziliánov na Slovensku Blahovistnik, ktorý bol uverejnený v čísle 9 z roku 1996, keď bol šéfredaktorom o. Jozafát Timkovič, OSBM. Píše v ňom: „Zagreb, 10. VII. 1996. Blahovisnik na Slovensku. Z veljku radoscu čitam christijanski mešačnjik jaki vidavaju ocove Vasilijanje na Slovensku, pre hrekokatolikoch. Zičim veljo Bozoho blahoslovu redakciji mešačnjika Blahovisnik a čitateljoch pozdravjam i žičim veljo duchovnoho bohatstva prez šumni i bohati statji spomnutoho christijanskoho mešačnjika. + Slavomir Miklovš, vladyka križevski.“     
            
Vičnaja jomu pamjať i blaženyj pokoj.

Peter Krajňák, ml.  - Solivar