Voda zasiahla do osudov ľudí

V stredu 20. júna 2007 uskutočnilo Združenie inteligencie Rusínov Slovenska (ZIRS) ďalšie zo Stretnutí v galérii. Témou večera boli vysídlenci – ľudia pochádzajúci z rusínskych dedín, ktoré museli byť v bývalom režime vysťahované z dôvodu stavby vodnej nádrže Starina.
.....Ruské, Dara, Smolník, Veľká Poľana, Ostrožnica, Zvala a Starina....

Na východnom Slovensku bol v druhej polovici dvadsiateho storočia katastrofálny nedostatok pitnej vody. Z tohto dôvodu sa vtedajší režim rozhodol postaviť obrovskú vodnú nádrž, ktorá by zásobovala značnú časť východu.

V tomto prípade šlo o najväčšie vysídlenie svojho druhu na Slovensku. V priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia muselo svoje domovy opustiť takmer 3500 ľudí zo siedmich obcí. Vtedajšie konanie zo strany štátu hodnotia vysídlenci ako neoprávnené. Následkom toho sa veľa ľudí aj teraz, po viac ako dvadsiatich rokoch, cíti byť tým, ktorému minulý režim svojím rozhodnutím natrvalo ublížil. Z určitého uhla pohľadu to možno nazvať aj životným štýlom – byť vysídlencom.

V rámci tohto Stretnutia v galérii sa premietali dva dokumentárne filmy. Jeden z nich pod názvom Starina vznikol v roku 1982. Nakrútil ho vtedajší absolvent pražskej FAMU Ladislav Kaboš. Ako v e-mailovej korešpondencii uviedol samotný režisér, „Čo sa týka peripetií okolo schvaľovania filmu, bolo by to na dlhé rozprávanie. Film bol skutočne skrátený a dokonca sme museli dokrútiť „pozitívne“ výpovede mladých ľudí a celkom zmeniť vyznenie filmu. Myslím, že pôvodná verzia bola zničená, takisto všetok materiál, ktorý sa nakrútil a nakoniec nesmel použiť.“ Samotné dielo bolo možné vidieť vďaka Slovenskému filmovému ústavu, ktorý so ZIRS spolupracoval a poskytol kópiu filmu.

Atmosféru nakrúcania osobne priblížil publicista, novinár a filozof Eugen Gindl podieľajúci sa na vzniku filmu Starina. Prítomných svojím rozprávaním preniesol do začiatku osemdesiatych rokov a detailne opísal niektoré situácie či nakrútený materiál, ktorý sa do filmu nemohol dostať.

25 rokov po nakrútení dokumentu Starina sa o zobrazenie problematiky vysídlencov prostredníctvom kamery pokúsila Ivana Lempeľová. Pred niekoľkými mesiacmi vznikol jej autorský projekt ...z nikade.

Snímka podáva správu o minulosti a súčasnosti prostredníctvom výpovedí troch generácií vysídlencov. Štrnásť ľudí hovorí o období, kedy museli oni alebo ich najbližší definitívne opustiť svoje domovy. Po viac ako dvadsiatich rokoch sa v myšlienkach vracajú do už neexistujúcej dediny, kde predtým žili a rozprávajú o svojich pocitoch a hodnotia udalosti. Títo ľudia sa prostredníctvom spomienok vracajú do času, kedy museli úplne odznova začínať na cudzom mieste, spätne hodnotia vtedajšiu situáciu a celkové dianie v komunite vysídlencov. Súčasnosť priniesla mnohé zmeny, ľudia predtým mladí zostarli, vtedy najmladší dospeli a všetci spoločne rozprávajú o tom, ako ich skutočnosť, že sa nemajú kam vrátiť, stále ovplyvňuje, ako to stále prežívajú a ako sa snažia (alebo skôr nesnažia) vyrovnať so stratou domova.

Oba tituly síce dokumentujú život vysídlencov, ale každý iným spôsobom. Výrazným rozdielom, ktorý sa odráža aj v samotných filmoch je skutočnosť, že každé z diel vznikalo v inom politickom režime. Zaujímavým momentom po vzhliadnutí dokumentov boli reakcie prítomných, ktorí toto vysťahovanie zažili na vlastnej koži. S divákmi sa podelili o svoje názory, emócie či pocity z tejto problematiky...

V rámci všeobecnej diskusie sa rozoberali aj ďalšie negatívne skutočnosti týkajúce sa kraja na severovýchode Slovenska. Medzi takéto negatíva patrí napríklad aj pomalý, ale istý zánik obcí, problémy s cenami pitnej vody a podobne.

- iľ -