Vojnové čriepky z pamäti Ivana Banduriča, rodáka z obce Strihovce

Často si ani neuvedomujeme, aké kultúrnohistorické bohatstvo máme v našich starších ľuďoch, ktorí boli svedkami minulosti. Nedávno sme oslávili 70. výročie od ukončenia Druhej svetovej vojny. Sám si spomínam na to obdobie, ktoé som osobne zažil a precítil.

Spomínam si nie len na vojnové časy, ale aj na ťažké časy, ktoré naši ľudia prežívali po ukončení vojny. V archíve svojho otca Michala Banduriča, obyvateľa obce Strihovce, ktorý sa narodil v roku 1896 a zomrel v roku 1977 som našiel zaujímavé dokumenty. Otec pracoval celý život v lesnom hospodárstve ako lesník, ale po fronte sme všetci, vrátane mojich osem súrodencov, zažívali veľké problémy. A to len preto, že otec bol zamestnaný u grófa Šeredyho. Namiesto mesačného platu od neho dostával odmenu v naturáliách, čo znamenalo, že mu bola pridelená poľnohospodárska pôda pre živobytie rodiny. Gróf takto odmeňoval aj iných občanov obce, pomáhal im však aj iným spôsobom. V roku 1932 napríklad poskytol finančné prostriedky a guľatinu na výstavbu gréckokatolíckeho kostola, alebo jednému z občanov na úhradu nákladov na zakúpenie protézy nohy.

Niektorí občania obce, ktorí verili ideológii šírenej Michalom P., vtedajším najvyšším a najmocnejšom pánom na „Sninčine", sa zaslúžili o to, že môj otec bol desaťkrát podrobený silným vypočúvaniam trvajúcim týždeň - dva v sninských a humenských policajných staniciach. Otec vždy svoju pravdu obhájil. Na základe argumentov a výpovedí svedkov, ktorí dokázali, že bol v kontaktoch s partizánmi, ktorí pôsobili v lesoch Vihorlatu, ale aj s Vasiľom Popovičom, obyvateľom obce Michajlov, ktorý bol od roku 1943 partizánskym spolupracovníkom či s Jánom Demjanom, obyvateľom Sniny. Demjan bol kominárom a veľmi často navštevoval jednotlivé domácnosti. Jeho profesia mu tiež umožňovala hladko prechádzať cez kontroly maďarských žandárov, ako aj nemeckých sympatizantov. Vasiľ Popovič bol fotografom a často sa mohol stretávať s občanmi dedín v regióne Veľkého Berezného a Uble, nemal obmedzovaný prechod cez rôzne kontroly uskutočňované maďarskými žandármi a ich prívržencami, ktorí robili podobnú činnosť ako neskôr členovia ŠTB. Vasiľ Popovič zohrával veľkú úlohu v rozvíjaní spolupráce s veliteľmi partizánskych oddielov v spomínaných regiónoch. Odsudzoval barbarské činy, ktoré na ľuďoch z protifašistického odboja realizovali horthyovskí prívrženci v meste Perečin. Bohatá činnosť Vasiľa Popoviča, veľkého rusínskeho patriota, ktorý nenávidel intrigy maďarských žandárov, ktorí s Rusínmi v rokoch 1938-1945 neľudsky zaobchádzali, bola pravdepodobne prezradená našimi ľuďmi, ktorí so žandármi sympatizovali. Viackrát bol vypočúvaný nemeckými vojakmi a nakoniec bol zavraždený. Môj otec spomínal, že sa od priateľov dozvedel, že Vasiľa Popoviča nemeckí vojaci po chytení zviazali reťazami a živého ťahali za motorovým vozidlom po roliach tak dlho, kým sa jeho telo úplne nerozpadlo. Môj otec bol prinútený opustiť hájenku a príslušné hospodárske budovy a záhradu s ovocným sadom, ktoré mal od grófa prenajaté od roku 1934, a to ihneď po ukončení druhej svetovej vojny.

Michal P. otca zastrašoval tým, že ak ihneď neopusti dom a hospodárske budovy, bude vyvezený na Sibír. Jeho zásluhou nedostala naša rodina úhradu za vojnové škody a ani odškodné za nadobudnutý hospodársky majetok vybudovaný po roku 1934 pri hájenke. Celá desaťčlenná rodina sa presťahovala do malej miestnosti, ktorá slúžila ako komora pre strýka Juraja Banduriča. Nový rodinný dom sme vybudovali až v roku 1953. Môj brat Juraj bol príslušníkom Prvého československého armádneho zboru a domov sa vrátil až keď sa rodina presťahovala do provizórnej miestnosti. V bojoch bol ranený a po vyzdravení bojoval pri Liptovskom Mikuláši, vojenskú službu ukončil v oslobodenom Kromeŕíži. Brat Michal sa vrátil z armády až 14. januára 1946. Bol príslušníkom Československej armády a po porážke hitlerovskej mašinérie bol odvelený na východný front. Obaja bratia na začiatku vojny narukovali k maďarskej armáde, no v jeseni roku 1939 ušli k Sovietom. Rovnako urobili aj ich rovesníci z okolitých obcí, ako napríklad Viktor Bodnár z Uble, známy novinár, ktorý bol jeden z najlepších prieskumníkov v prvom československom armádnom zbore. V ťažkých bojoch pri Liptovskom Mikuláši bol ťažko ranený. Za svoju odvahu a vojenskú chrabrosť bol niekoľkokrát vyznamenaný. Jeho hruď zdobilo mnoho pamätných medailí. Dosiahol vojenskú hodnosť podplukovníka v zálohe. Moji súrodenci z dôvodu nevhodných bytových pomerov odišli pracovať do Dečína a druhá časť na štátny majetok do Liberca. Do rodného kraja, do Humenného sa časť súrodencov vrátila až koncom roka 1988.


***