Vojnové spomienky

Bývali sme na Slovenskej ulici v Bardejove a tu v jarných mesiacoch 1941 začali sme pozorovať udalosti, ktoré nasvedčovali, že sa deje niečo mimoriadne. Našou ulicou smerom do Poľska pred začatím konfliktu so Sovietskym zväzom dennodenne pochodovali nemecké pešie formácie. V noci sa občas koncentrovali a táborili na futbalovom ihrisku pri kasárňach. Spomínali si na nich aj v Bardejovských Kúpeľoch, kde vraj hladné kone ohryzali zábradlie na starej kolonáde.

Manželka si zase spomína, ako to bolo o tri roky neskôr, keď Nemci ustupovali a bojovali blízko našich hraníc. U nich Pod lipkou — Starý blich vybrali si aj ich dom na miesto odpočinku unavených vojakov pred bojom. Obsadili im jednu izbu a jednu z drevami. Do tej zvážali mŕtvych vojakov z bojových línií a poľných lazaretov. Vykladali ich pred domom a cez pitvor ťahali zabalených vo vreciach. Bol to pre ňu drastický zážitok.

Bolo koncom augusta 1944. Manželka, vtedy iba 17-ročná, spolu s babičkou o vlások unikli smrti. V ten osudný deň chystali sa u nich mlátiť. Pitvor bol otvorený z oboch strán. Čakali na mláťačku, ktorá práve končila na druhom konci ulice. Ešte šťastie, že s jej prevozom meškali, lebo mohlo dôjsť k veľkej tragédii...

Manželka s babičkou vyzerali, čakali, prečo už nejdú. Tu zrazu začuli hukot lietadla, ktoré priletelo v nízkej výške. Videli ho nalietať smerom k susednej gazdovskej usadlosti Kačurikovcov. Vzduchom zasvišťala prvá bomba a v zapätí ozvala sa detonácia. To ich odštartovalo k rýchlemu úteku do pitvora. Potom začuli druhý i tretí výbuch. Po tom poslednom lietali črepiny i do ich pitvora - na šťastie k opačnému múru, ako oni boli pritisnuté. Smrtka sa prehnala popri nich.

Potom sa dozvedeli realitu. Kačurikovci práve doma neboli. Jedna bomba zasiahla ich dom, druhá jednu zo stodôl, kde mali uskladnené seno na zimu a tretiu zhodil pilot len tak necielene do Lukavice. Nemôže si predsa dovoliť pristávať s nebezpečnou bombou pod krídlami. Tá však nechala trvalé následky. Dom, stodolu i strechu na dome našich opravili. Mladá mamička Šmiľňaková možno zo zvedavosti vybehla na priedomie a jedna črepina si našla jej nohu, ktorú museli amputovať.

K príbehu budem ešte parafrázovať do-mienky vybombardovaného gazdu. Podľa neho to lietadlo, čo si vybralo za cieľ jeho usadlosť, bolo nemecké. Tesne predtým navštívil ich nemecký dôstojník, ktorý chcel od nich kúpiť seno pre vojenské kone. Gazda odmietol s tým, že ho potrebuje pre vlastný dobytok. Za vzdor nasledovala odplata. Životom zaplatil iba ich verný starý pes, ktorý ohluchol a museli ho utratiť.

Detonácia nemeckých náloží otriasla v januári 1945 aj okolím kúpeľného mosta, ktorý sa stal ich obeťou. Poslednou civilnou osobou, ktorá mostom prešla bola nesporne hebama - pôrodná babička pani Dudinská. Jej dcéra mi rozprávala o tom, ako sa jej mama usilovala rukami-nohami vysvetliť mínerovi, že neodkladne musí ísť k pôrodu do jednej z usadlostí za mostom. Vojak ju potom súril: Schnel, schnel. Súčasne s výbuchom, deštrukciou, ohlásil sa do rodiny Udičovcov nový život.

Návrat domov na Halpušovú ulicu mala pani Dubinská dosť zložitý a blatistý. Musela sa plahočiť cestou necestou až k Oroszovej samote a Topľu prekonala po ich lávke. V tých dobách bolo to jediné premostenie našej rieky medzi kúpeľným a mokrolužským mostom. V ďalší deň musela sama zapísať novorodenca do matriky. Mestský matrikár evakuoval, unikal pred príchodom frontu smerom na Považie. Ďaleko neunikol. Front ho nakoniec dostihol tu.

Vojna skončila, ale nie napätie medzi dvoma zoskupeniami. Vzťah medzi nimi sa označoval ako „studená vojna". Jej nedobrovoľnými účastníkmi stali sa aj dvaja bardejovskí Amerikáni. Narodili sa v Amerike a s rodičmi ešte ako deti vrátili sa do starého kraja. Keď dospeli, navštívil ich agent z americkej ambasády a upozornil, že ako rodení Američania majú nárok na návrat do rodnej krajiny. Politický vývoj doma nedával im šancu na slobodný plnohodnotný život. Rozhodli sa teda pre odchod. Medzi prvé prekvapenia, ktoré ich tu čakali, bolo aj pozvanie pred vojenskú odvodovú komisiu - asentírku. Tá ich uznala schopnými vojenskej služby s odkladom nástupu do tých čias, keď budú potrební ba doslova nepostrádateľní, keby sa studená vojna náhodou rozžeravila a vzplanula nežiaducim vojnovým plameňom. Potom by sa mohli stať agentami za frontovými líniami, lebo ovládali jeden z jazykov na potencionálnom nepriateľskom území. Aj na ich šťastie sa hrozby studenej vojny nenaplnili. Mesto svojich predkov navštívili neskôr viackrát a pri jednom stretnutí o tom mi rozprávali.

Bartolomej Gurský