VOJNOVÉ SPOMIENKY. Kedysi skutočnosť, dnes rozprávka?

Písal sa rok 1944. Sychravá jeseň nebola najpríjemnejšiou pre jesenné práce, ktoré sa bezodkladne museli vykonať. Zber úrody a sejba ozimín. V týchto nostalgických dňoch v chotári obcí Havaj, Závada, Poruba, SoTník (okres Stropkov) pohybovali sa pre nás deti neznámi muži: Odpoveď rodičov na našu zvedavosť bola jednoduchá. Nevypýtuj sa, veď ani ja neviem. Z rozprávania dospelých často bolo počuť slovko partizáni -nevyzradiť?

Ako sa upršané dni skracovali, lenivšie sa odchádzalo do zemľanok v lese. Beda, ak sa o nich dozvedeli Nemci. Tých bolo podobne dosť na každej dedine. Obyvatelia sa obávali stretnutia nepriateľov. Stávalo sa to obyčajne v podvečer, keď partizáni prišli si prevziať „proviant" od gazdiniek. Tie v komôrkach mali nachystaný chlieb, tvaroh a maslo, len pre partizánov. Šťastím bolo, ak odišli bez akejkoľvek stopy do lesa.

Nemci sledovali pohyb osôb tak domácich, ako aj podozrivých. Dedinčania im hovorili - esesáci, príslušníci SS. Ak prišli partizáni v skupinke prevziať proviant, zarozprávali sa, pofajčili a do upršaného počasia sa nenáhlili. V okamihu signál a všetci lúkou a húštinou utekali ku kamarátom do lesa. Oneskorili sa. Zbadali ich Nemci. Videli, že utekajú z posledného domu, vtrhli dnu, ak videli matku s deťmi namierili do hospodárskej budovy, kde objavili majiteľa domu. Bez akejkoľvek výhovorky mal byť zastrelený vo vlastnom dome za pomoc partizánom. Medzi Nemcami boli ruskí vojaci - zradcovia, rozumeli rusínskemu nárečiu a slovo nix partizán sa nieslo celou dedinou. Majiteľ domu bol zachránený. Aké bolo vysvetlenie Nemcom? Ak prídu Nemci, daváme potraviny Nemcom, ak prídu partizáni robíme to isté. Zachraňujeme životy svoje a svojich detí.

Začínal sa október a slovo Dukla opakovalo sa tak u jedných ako aj u druhých. V priebehu niekoľkých týždňov dostalo sa do povedomia celej Európy. Dospelí o tom veľa počuli, starší si to pamätajú a najmladší o tak dôležitý úsek našej histórie prejavujú len minimálny záujem. No, žiaľ, aj historici nemajú na prípravu a priebeh SNP a jeho význam jednotný názor. Udalosť, ktorá zviditeľnila Slovensko v priebehu druhej svetovej vojny v celej Európe, ba aj vo svete, zaslúži si ďalekosiahlejšiu pozornosť. V Trenčíne v prímestskej časti Breziny, sú hroby umučených partizánov - podotýkam umučených rozličných národností. Uprostred cintorína dôstojný pamätník. Tak v spomienkový, ako aj obyčajný deň pri pamätníku nechýbajú kvety.

V celej lokalite Breziny nechýbajú cesty a asfaltové chodníky. Nikdy tam nie je prázdno - pusto. Prechádzajú sa tu zamilované dvojice, mamičky s kočiarikmi, stretnete tu seniorov. Ak je ich skupinka, počujete melódiu i slová piesne „Partizánska". Mesiačik, ten celú noc nejde spať, na horách stráž drží partizán. Pieseň zľudovela. Ako je to u nás na Krížoch? V minulom období bola v budove školy pamätná izba z obdobia SNP, v našom okrese máme pamätníky. Sú tu lazarety, pamätné - náučné tabule. No žiaľ, stretla som sa v Cergovskom pohorí v chotári Lukov s poškodenými, vymazanými menami partizánskych veliteľov. Nezarastá turistické chodníky k týmto pamätným miestam našou ľahostajnosťou?

Pripomínam, že v čase minulom Kríže boli miestom detskej vravy. Ubytovanie na chate, ktorá bola jediná, zabezpečoval pre školy nebohý Jozef Kravec a dnešný pracovník CVC Milan Stachura. Vychádzka ku pamätníku bola samozrejmosťou tak, ako výstup na Žebrak a nočný branný partizánsky pretek. V čase SNP zapaľujeme partizánsku vatru. Bolo by dôstojné, aby po senioroch nepretržite horela v srdciach našej mladej generácie.

-vs-