Vojtech Erdélyi: Paríž v Užhorode

Miesto: Šarišská galéria v Prešove, Malá výstavná sieň – Hlavná 53            
Trvanie: 22.6. – 10.9. 2017
Sprístupnenie: vo štvrtok 22.6. 2017
Kurátor: Mgr. Jozef Ridilla

Početné dielo užhorodského maliara Vojtecha Erdélyiho si privlastňuje hneď niekoľko národných kultúr – ukrajinská, rusínska, maďarská, slovenská i česká. „Ja som taký Ukrajinec s francúzskou kultúrou a nemeckým materinským jazykom, ktorý najviac ovláda maďarčinu,“ objasnil raz Erdélyi zložitosť národnostných pomerov vtedajšej strednej Európy. V medzivojnovom období tvorilo jeho dielo integrálnu súčasť československej, a teda i slovenskej výtvarnej kultúry. Z perspektívy vyspelých regiónov Československa bola Podkarpatská Rus vnímaná ako malebná krajina plná poézie, ako „orient za Košicami“, „československé Tahiti“. Pri kritickom hodnotení aktuálnej podkarpatskej maliarskej tvorby sa okrem iného konštatovalo: „Dnešní umělci z Podkarpatské Rusi mají úlohu daleko obtížnější, neboť zde nebylo té tradice a těch vztahů, jako u slovenského umění. Tito malíři chtějí zachovati krok s uměním ostatním, a proto snad ta poněkud neukázněná barevnost, často divokost celku, jakési štětcové siláctví. Leč, to jsou vlastnosti, které mohou prospěti dalšímu vývoji“ (České slovo, február 1937).

Tvorba scestovaného Vojtecha Erdélyiho je syntézou postimpresionizmu (cézannizmu), francúzskeho fauvizmu, nemeckého expresionizmu a kubizmu oblých tvarov. Oblé kubizujúce formy prezrádzajú vplyv maďarskej moderny (Károly Kernstok, János Kmetty).

Erdélyi nasledoval príklad Maurica de Vlamincka, ktorý sa po období plamenných farieb pokúsil spojiť fauvizmus so cézannizmom. Oboch spája i záľuba vo výrazných, melancholických farbách. Ich fauvizmus nepôsobí hedonisticky, skôr zádumčivo, niekedy až trudnomyseľne. U Erdélyiho zaiste nezostal nepovšimnutý ani Auguste Herbin, najmä jeho chladne elegantná, vznikajúcim kubizmom ovplyvnená fauvistická tvorba z obdobia 1908-1909.

Neprehliadnuteľnou črtou Erdélyiho tvorby je veľká intenzita farby. Čiastočne je zaiste odkazom na lásku Rusínov a Ukrajincov k farebnosti uplatňujúcej sa vo výšivkách, ľudovej maľbe či maľovaní veľkonočných vajíčok („pisanky“). Olena Prykhodko a Galina Ryzhova, autorky umelcovej monografie (2007), hovoria v súvislosti s týmto majstrom kompozícií plných farieb o „polyfonickej maľbe“. Mal vypracovanú symboliku farieb: zelená znamená vážnosť, modrá krásu, žltá hrejivosť zeme, červená „plamienok, ktorý vždy vzbĺkne a mučí“.

Začiatkom 20. rokov Erdélyi objavil jeden zo svojich najobľúbenejších motívov – vodu. Voda bola pre hlboko veriaceho umelca nielen poetickým symbolom, ale i odrazom božského v realite. Priezračnú a krištáľovo čistú vodu, tak ako ju poznáme z jeho zátiší so sklenenými pohármi i krajinomalieb znázorňujúcich východokarpatské rieky chápal ako stelesnenie krásy a dokonalosti, čistoty a harmónie. „Len čo sa slnečný lúč dotkne pohára, môžete vidieť monogram mojej duše“ (Erdélyi).

Odraz, zrkadlenie ako božský princíp uplatnil „saténový Erdélyi“ v množstve svojich prác, pre ktoré je typické užívanie výrazných vertikálnych štetcových ťahov na reflexných plochách (zrkadlo, rieka, leštená dyha, kovový podnos).

Načrtnúť presnú chronológiu vývinu Erdélyiho maliarskej tvorby je neľahké, umelec datuje len zriedka a často sa vracia k starším výrazovým prostriedkom,  takže paralelne maľuje odlišným spôsobom. Erdélyi čerpe z rôznych zdrojov a v snahe dospieť k syntéze v krátkom časovom slede maľuje množstvo obrazov, v ktorých prevláda raz jeden, raz onen výtvarný záujem. Všeobecne možno zhrnúť: Dvadsiatym rokom dominujú fauvistické a expresionistické inšpirácie, pretrvávajú odkazy na luministickú maľbu. Farebnosť je pestrá, v porovnaní s ďalšou dekádou však tlmenejšia, farby sú nanášané voľnými, širokými ťahmi štetca.

Na konci dvadsiatych rokov badať väčší záujem o cézannovskú štylizáciu, ktorá prevládne v tridsiatych rokoch, kedy silnejú podnety kubizmu. Farebné tóny sa stávajú jasnými a svietivými. Maliarska pasta sa vytráca, vrsty farby sú natoľko transparentné, že môžeme vidieť plátno. V 30. rokoch často zvýrazňoval farebné škvrny kontúrou.

Prešovská výstava prezentuje 28 obrazov, ktoré pochádzajú z troch zbierkotvorných inštitúcií (Šarišská galéria v Prešove, Východoslovenská galéria v Košiciach,  Východoslovenské múzeum v Košiciach) a jednej súkromnej zbierky. Obraz  „Klaun“ (1931) z majetku košickej galérie bolo pri príprave výstavy identifikovaný ako dielo Ferenca Erdélyiho (1904-1959), menovca a rovesníka Vojtecha Erdélyiho. Výstava je príležitosťou na znovuzhodnotenie Erdélyiho tvorby a upresnenie datovaní jednotlivých diel.