Volyňský masaker 

Genocída spáchaná na Poliakoch na Volyni a vo východnom Malopoľsku

Volyňské vraždenie bolo nepochybne organizovanou akciou, ktorá sa uskutočnila s úmyslom úplne alebo čiastočne zničiť národnú skupinu, ktorú tvorili Poliaci v pohraničí (Kresoch). Napĺňa teda definíciu genocídy spáchanej na Poliakoch na Volyni. Táto tragická história zostáva najväčšou výzvou v poľsko-ukrajinských vzťahoch.

Volyň za II. republiky a pod nemeckou a sovietskou okupáciou

Po znovuzískaní nezávislosti Poľska bolo Volyňské vojvodstvo začlenené do jeho územnej štruktúry. Podľa sčítania ľudu z roku 1931 v ňom žilo 1,45 milióna Ukrajincov, 0,34 milióna Poliakov a 0,2 milióna Židov.

Vzhľadom na ustanovenia paktu Molotov-Ribbentrop a agresiu ZSSR proti Poľsku sa v septembri 1939 územia východného Poľska vrátane Volyňského vojvodstva dostali pod sovietsku okupáciu. V osvedčenom štýle Sovieti zorganizovali zmanipulované referendum o nezákonne anektovaných územiach. To bol aj prípad poľského pohraničia (Kresov) a Volyne, ktorá bola pripojená k Ukrajinskej SSR.

Po nemeckom útoku na ZSSR v júni 1941 a vzhľadom na rýchly postup nemeckej armády sa Volyň ocitla pod nemeckou okupáciou. Územie Volyne a čiastočne Polesia bolo začlenené do Ríšskeho komisariátu Ukrajina (okrem toho zahŕňalo okresy Dnepropetrovsk, Kyjev, Krym, Mykolajiv a Žitomír). V administratívnej jednotke zahŕňajúcej Volyň žilo približne 3,25 milióna Ukrajincov a 0,95 milióna Poliakov. V oblasti žilo teda trikrát viac Ukrajincov.

Pokus o vytvorenie ukrajinskej vlády
Ukrajinci, ktorí chceli využiť novú situáciu vytvorenú útokom Nemecka na ZSSR. V Tretej ríši videli príležitosť na vytvorenie svojho národného štátu. Na jednej strane sa pridali k Wehrmachtu, na druhej strane podnikli neúspešný pokus o vytvorenie ukrajinskej vlády vo Ľvove na čele s banderovcom Jaroslavom Stečkom.

Nemci vládu okamžite zakázali a vodcov Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) vrátane Banderu a Stečku zatkli. Zo zabraných území Ľvovskej, Tarnopolskej a Stanisławovskej gubernie vytvorili Haličský okruh a pripojili ho ku Generálnej Gubernii.

Okrem toho sa s Ukrajincami v Ríšskom komisariáte zaobchádzalo horšie ako s Ukrajincami v Gubernáte. Boli využívaní ako lacná pracovná sila, boli na nich uvalené vysoké kontingenty a uplatňovala sa politika teroru. V rozpore s nádejami ukrajinských roľníkov Nemci nezrušili sovietske kolchozy, v ktorých boli nútení naďalej pracovať.

Tvárou v tvár takýmto represiám museli ukrajinskí nacionalisti prejsť do hlbokej ilegality. V októbri 1942 sa banderovci rozhodli, že je potrebné pripraviť celonárodné povstanie, ktorého vypuknutie v príhodný čas, malo viesť k vytvoreniu nezávislého ukrajinského štátu. Rozhodlo sa tiež, že jedným z prostriedkov na dosiahnutie tohto cieľa bude vyhnanie Poliakov, a ak by kládli odpor, bolo rozhodnuté ich vyvraždiť. Takéto konanie Ukrajincov bolo inšpirované genocídou Židov, ktorú uskutočnili Nemci na Volyni.

Ukrajinská povstalecká armáda
Volyň sa stala oblasťou, kde sa ukrajinskí partizáni začali mimoriadne dobre aktivizovať. Bola to do značnej miery anarchizovaná oblasť, pretože Nemci neboli schopní udržať poriadok mimo veľkých miest. Preto na obranu aj proti obyčajnému banditizmu začali Ukrajinci organizovať sebaobranné jednotky, ktoré podliehali nacionalistickej propagande.

V októbri 1942 tak vznikla Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) pod vedením Tarasa Bulby-Borovca. Išlo o tzv. prvú UPA, ktorej program nebol taký radikálny, aby zahŕňal vyhladzovanie Poliakov. Okrem UPA pôsobili na Ukrajine aj dve frakcie OUN, ktoré sa v roku 1940 rozdelili na frakcie OUN-B banderovcov (vedená Stepanom Banderom) a OUN-M melnykovcov (vedená Andrijom Melnykom). Nakoniec boli jednotky UPA aj OUN-M silou podriadené OUN-B.

V banderovskej UPA začala dominovať myšlienka realizácie "Ukrajiny pre Ukrajincov", ktorá sa rovnala odsunu Židov a Poliakov. Pokiaľ ide o Židov, čistky vykonávali predovšetkým Nemci, takže zostali už len Poliaci. Zámerom bolo nielen ich fyzicky odstrániť, ale aj všetky zotrieť stopy poľskosti. Tým sa malo Poľsku v budúcnosti sťažiť uplatnenie nárokov na tieto územia.

Volyňský masaker. Genocída na Poliakoch
Útoky na Poliakov sa uskutočňovali pod vymyslenými zámienkami, napríklad obvinením z kolaborácie s Nemcami. Vraždy nie vždy vykonávali organizované jednotky. Poliakov často vraždili ukrajinskí roľníci, ktorých k tomu nabádali alebo donútili.

V zime 1943 došlo k prvým protipoľským incidentom. Za začiatok sa považuje zavraždenie viac ako 150 poľských obyvateľov obce Parosl jednotkou Ukrajinskej povstaleckej armády pod velením Hryhorija Perehijňaka dňa 9. februára. Útoky sa postupne rozšírili na celé územie Volyne.

V marci dezertovalo z nemeckých služieb približne 5 000 ukrajinských policajtov, ktorí mali skúsenosti s vyhladzovaním židovského obyvateľstva. Poznali tak nemecké metódy, ktoré mohli tentoraz použiť proti Poliakom. V marci 1943 oddiel Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) pod vedením Ivana Lytvyčuka zavraždil v Lipnikoch asi 180 Poliakov.

V júni 1943 vydal Dmytro Klaczkiwski, veliteľ UPA-Sever, považovaný za jedného z iniciátorov a hlavných vykonávateľov volyňského masakru, tajný rozkaz na likvidáciu poľského obyvateľstva na Volyni, ktorého úryvok znie takto: 

"(...) Mali by sme uskutočniť veľkú akciu likvidácie poľského živlu. Po odchode nemeckých vojsk treba využiť tento vhodný okamih na likvidáciu všetkého mužského obyvateľstva vo veku od 16 do 60 rokov. (...) Tento boj nemôžeme prehrať a poľské sily musia byť oslabené za každú cenu. Lesné dediny a dediny pri lesných masívoch by mali zmiznúť z povrchu zemského."

Len v roku 1943 bolo zaznamenaných viac ako 900 protipoľských akcií vrátane brutálnych útokov na jednotlivých Poliakov a ich rodiny, najmä na tých, ktorí zohrávali dôležité spoločenské úlohy. Cieľom týchto akcií bolo prinútiť Poliakov k úteku.

Mimoriadne tragický bol júl 1943, keď Ukrajinská povstalecká armáda uskutočnila viac ako 300 protipoľských akcií a zavraždila približne 10 000 Poliakov. Najtragickejšie udalosti sa odohrali 11. júla, keď boli Poliaci vyvraždení v takmer 100 osadách, a to aj počas bohoslužieb, ktoré sa okrem iného odohrali v Porycku a Kisieline. Odtiaľ pochádza termín "krvavá nedeľa", keďže Ukrajinci chceli mať čo najviac Poliakov na jednom mieste. O deň neskôr útoky UPA zasiahli 65 poľských obcí. V júli pogromy zasiahli viac ako 500 obcí obývaných Poliakmi. Útoky sa opäť zintenzívnili 29. - 31. augusta, keď jednotky UPA zaútočili na 85 poľských dedín.

Do konca roka 1943 Ukrajinci vyvraždili alebo donútili k úteku takmer celé poľské obyvateľstvo na Volyni. Poľské dediny boli vypálené a majetok vyrabovaný. Podobne sa zaobchádzalo aj so sakrálnymi budovami. Postupovali metodicky; po vyvraždení a vyrabovaní jednej dediny sa jednotky UPA vydali k ďalšej.

Vraždenie však často vykonávali obzvlášť kruto, napríklad poľnohospodárskymi nástrojmi, ako sú vidly, sekery, kosy a kladivá. Nikto nebol ušetrený, ani deti, ženy či starci. Niekedy boli obete mučené odrezávaním častí tela, vypichovaním očí, upálením zaživa atď. Táto plánovaná akcia mala jediný cieľ. Bola to etnická čistka Poliakov, ktorá podľa medzinárodného práva predstavuje zločin genocídy. Paradoxom histórie je, že Poliaci zachránení pred pogromom, zbavení majetku a domovov, sa ukrývali v mestách, kde boli umiestnené nemecké posádky. Tam Nemci často tolerovali dokonca aj poľskú sebaobranu.

Odhady obetí pacifikácie poľského obyvateľstva na Volyni sa pohybujú od 40 do až 60 tisíc obetí. Ďalších približne 125 000 Poliakov bolo nútených opustiť svoje domovy a utiecť na západ.

Genocída Poliakov vo východnom Malopoľsku
V roku 1944. Ukrajinci pokračovali vo vyvražďovaní Poliakov vo východnom Malopoľsku (Haliči), ktoré si vedenie OUN-B a Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) naplánovalo koncom roka 1943. Najprv sa pripravila kampaň na rozširovanie letákov, ktoré Poliakom pod hrozbou smrti prikazovali opustiť východné Malopoľsko. Nasledovala realizácia vražedných vyhlásení proti Poliakom, ktorí zostali v týchto oblastiach. V dôsledku nacionalistickej akcie UPA bolo zabitých ďalších 20 000 až 70 000 Poliakov. Okrem toho bolo približne 300 000 Poliakov nútených utiecť. K masovým vraždám dochádzalo aj vo východnom Malopoľsku. Príkladom je Huta Pieniacka, kde 28. februára ukrajinskí policajti spolu s jednotkami UPA zavraždili približne 850 Poliakov.

Celkovo bolo počas masakry na Volyni a vo východnom Malopoľsku zabitých 60 000 až 130 000 Poliakov

Translated with DeepL.com (free version)

Wojtek Duch, autor

zdroj: 
https://www.onet.pl/informacje/historiaorg/rzez-wolynska-ludobojstwo-dokonane-na-polakach-na-wolyniu-i-w-malopolsce-wschodniej/xhkrp9c,30bc1058

foto: Ilustračné
zdroj: https://www.polskieradio.pl


Literatúra:

A. Kaczmarek, Historia Polski 1914-1989, Warszawa 2014.
G. Motyka, Od rzezi wołyńskiej do akcji "Wisła". Konflikt polsko-ukraiński 1943–1947, Kraków 2011.
W. Roszkowski, Historia Polski 1914-2015, Warszawa 2017.
E. Siemaszko, Lipiec 1943 roku na Wołyniu, "Biuletyn IPN" 7-8/2018.
E. Siemaszko, Od walk do ludobójstwa, "Rzeczpospolita", 10.07.2008.
A. L. Sowa, Stosunki polsko-ukraińskie na Wołyniu i w Galicji Wschodniej w latach 1918–1945 [w:] Kto tego nie widział, nigdy nie uwierzy. Zbrodnia wołyńska. Historia i pamięć. Materiały edukacyjne, pod red. R. Niedzielko, Warszawa 2013.