Vracali sa domov na Slovensko, pri Přerove ich zmasakrovali

Zločin proti karpatským Nemcom nezostal zabudnutý ani po 80 rokoch
Martin Furmanik



Hoci 8. mája 1945 v Európe druhá svetová vojna oficiálne skončila, pokoj v tejto časti sveta ani zďaleka nenastal. Kreslili sa nové hranice, viac alebo menej násilne sa naprieč kontinentom premiestňovali milióny ľudí, v mnohých častiach Európy panovalo bezvládie a chaos. Tieto búrlivé časy priali rôznym špekulantom a dobrodruhom, ktorí sa snažili využiť situáciu vo svoj prospech.

Takéto osoby sa našli aj v povojnovom Československu, ktoré sa obnovilo na jar 1945. Aj tu sa krížomkrážom premieľali obrovské davy ľudí. Niektorí iba prechádzali, iní sa presúvali z jednej časti republiky do druhej. Medzi nimi boli vojaci rôznych armád, utečenci z iných krajín, Židia preživší holokaust, ľudia utekajúci z ČSR do zahraničia, osoby vracajúce sa do ČSR z emigrácie, tunajší Maďari, Nemci a príslušníci ďalších národností.

Cesta domov v ovzduší odplaty
Jednou z migrujúcich skupín obyvateľstva boli karpatskí Nemci. Tí museli pod nátlakom nemeckej armády opustiť územie Slovenska na jeseň a v zime 1944. Impulzom na odchod bol pre nich očakávaný príchod Červenej armády. Sovietskych vojakov sa báli, ale zároveň bolo pre nich ťažké opustiť svoje domovy, kde žili po stáročia ich predkovia. Napokon predsa len bola väčšina Nemcov zo Slovenska nemeckou armádou evakuovaná. Ich dočasným útočiskom sa stali predovšetkým Sudety, prihraničná oblasť Čiech a Moravy.

Po skončení vojny v máji 1945 sa časť evakuovaných karpatských Nemcov rozhodla vrátiť zo Sudet a niekdajšieho Protektorátu Čechy a Morava späť do svojich domovov na Slovensku. Cestovali rôznymi dopravnými prostriedkami buď individuálne, alebo vo väčších skupinách.

Jeden z vlakových transportov, v ktorom sa nachádzali Nemci pôvodom zo stredného a východného Slovenska, sa počas cesty zastavil na stanici v Přerove, ktorý bol a dodnes je významným dopravným uzlom. Ľudia z tohto vlaku sa následne stali obeťami najväčšieho masakru nemeckého civilného obyvateľstva na území Československa po skončení druhej svetovej vojny.

Pre lepšie pochopenie treba uviesť túto udalosť do dobového kontextu. Po vojne v ovzduší odplaty za kolaboráciu s nacistami sa stávali v ČSR terčom vražedných útokov najmä sudetskí Nemci. Aj v porovnaní s týmito bol přerovský prípad výnimočný a vo všetkých smeroch vyčnieval nad inými podobnými incidentmi. Hoci sa odohral na území Moravy, jeho aktérmi boli obyvatelia Slovenska tak v prípade agresorov ako aj obetí.

Vraždenie na Švédskych šancoch
K tragédii v Přerove došlo presne pred 80 rokmi v noci z 18. na 19. júna 1945. Vedľa spomínaného vlaku s nemeckými navrátilcami v tom čase stál vlak s príslušníkmi Prvého československého armádneho zboru, ktorí sa vracali z pražskej vojenskej prehliadky za účasti československého prezidenta Edvarda Beneša.

Vo vlaku s vojakmi zo Slovenska bolo šesť transportov, pričom veliteľom jedného z nich bol poručík Karol Pazúr. Jeho podriadení, z ktorých viacerí pochádzali z Dobšinej, spoznali v susednom vlaku svojich nemeckých spoluobčanov z toho istého mesta. Dobšinskí vojaci spolu s Pazúrom a ďalšími kolegami následne prehľadali vlak s Nemcami s tým, že sa im snažili dokázať kolaboráciu s nacistami. Mala to však byť iba zámienka na ich okradnutie a následnú likvidáciu.

Miesto pri Přerove, kde vedľa seba stáli vlak s karpatskými Nemcami a vlak so slovenskými vojakmi . (zdroj: z archívu autora)
Vzápätí bolo večer 18. júna 1945 ozbrojenými slovenskými vojakmi na čele s Karolom Pazúrom vyvlečených z vlaku takmer tristo osôb. Ozbrojení vojaci ich nahnali na miesto za Přerovom v katastri obce Horné Moštěnice s názvom Švédske šance. Z rečí vojakov začínalo byť karpatským Nemcom jasné, že idú na istú smrť. Niekoľkým šťastlivcom sa z tohto pochodu smrti podarilo ujsť. Väčšina však to šťastie nemala. Zároveň boli 27 občania blízkej obce Lověšice vojakmi prinútení vykopať na kopci jamu pre masový hrob. Ten bol 18 metrov dlhý a iba 1,5 metra hlboký.

Krátko po polnoci 19. júna 1945 došlo k samotnému masakru. Obete sa museli najskôr vyzliecť. Potom ich vojaci postupne zastrelili. Vrahmi boli spomínaný Karol Pazúr, čatár ašpirant Bedřich Smetana, menovec slávneho hudobného skladateľa, a trinásť podriadených vojakov.

Pazúr vyzval lověšických kopáčov, aby si tiež zastrieľali. Tí to odmietli. Súhlasil iba paholok v Lověšiciach František Vaculík. Podľa Pazúra a Smetanu nešlo o vraždu, ale o popravu po mimoriadnom vojenskom súde, ktorému predsedali oni sami. Týmto svojvoľným konaním tzv. súdu boli karpatskí Nemci uznaní vinnými z kolaborácie s nacizmom a beštiálne zavraždení. Po vykonaní masakru nehybné telá nahádzali do pripraveného masového hrobu.

Celkovo bolo pri Přerove v priebehu niekoľkých hodín zavraždených 267 osôb. Najviac ich bolo z Dobšinej. Časť pochádzala z Janovej Lehoty pri Žiari nad Hronom. Približne polovica obetí bola zo Spiša. Obete z radov spišských Nemcov pochádzali z Mlynice, Holumnice, Popradu, Spišskej Soboty, Stráží, Starej Lesnej, Kežmarku, Matejoviec, Veľkej Lomnice, Huncoviec, Smolníka a Veľkého Slavkova. Hoci z národnostného hľadiska väčšinu obetí tvorili Nemci, medzi mŕtvymi sa našlo aj niekoľko Maďarov a Slovákov.

Väčšina obetí boli ženy a deti. Najmenšie obete mali iba niekoľko mesiacov. Vrahovia nemali zľutovanie ani s nimi. Hlavný vinník Karol Pazúr v súvislosti s tým neskôr pri súde povedal: „Čo som mal s nimi robiť, keď sme predtým postrieľali ich rodičov?“ Takéto konanie je ťažko možné pochopiť. Jedno z možných vysvetlení podáva psychiater Péter Hunčík, ktorý sa k povojnovým beštiálnym vraždám v Československu vyjadril nasledovne: „Keď vojna trvá dlho, ľudia zabudnú na zákony, vďaka ktorým sa nesprávame ako zvieratá.“

Pred súdom len jeden z nich
Kopáči, ktorí predtým kopali hrob, ho museli po masakre zasypať. Dialo sa to všetko veľmi narýchlo a tak bola na ňom navŕšená iba 30 cm hrubá vrstva hliny. Keď bolo po všetkom, vrahovia si vzali všetky cennosti, ktoré zostali po obetiach. Vyrabovali tiež vozne, v ktorých predtým cestovali ich obete. Vojaci sa takýmto spôsobom zmocnili zlata, šperkov, peňazí, šiat a obuvi.

Krátko po masakre prišli na miesto českí dôstojníci z Přerova. Bol s nimi aj príslušník NKVD, ktorý legitimoval Pazúra. Keď mu ten ukázal doklad o príslušnosti k Obrannému spravodajstvu (OBZ), nechal Pazúra odísť. Následne so svojou jednotkou odišiel Pazúr vlakom do Bratislavy. Pazúra chcel zatknúť ešte veliteľ sovietskej posádky v Přerove, k tomu napokon nedošlo.

Celá záležitosť išla do stratena a neuveriteľné dva roky sa vôbec nič nedialo. Obeťami boli najmä Nemci a osudy príslušníkov tejto komunity boli v tej dobe na okraji záujmu československých orgánov. K činnosti ich primal až tlak zo zahraničia, tlak pozostalých obetí a články v tlači, ktoré sa objavili v roku 1947. Následne sa začalo vyšetrovanie tragédie.

Z vykonávateľov masakru bol súdený iba Karol Pazúr. Bedřich Smetana, pôvodným menom Friedrich Schmitzer, ktorý niesol značnú časť zodpovednosti za masaker, bol síce v roku 1947 odsúdený na 12 rokov, avšak za iné trestné činy. Tomuto trestu sa Smetana, ktorý bol židovského pôvodu, vyhol útekom do Izraela. Potom údajne odišiel na Nový Zéland, kde aj zomrel.

Karol Pazúr bol vzatý do vyšetrovacej väzby v Bratislave v júni 1948, pričom následne bol obžalovaný z vraždy 267 osôb. V júni 1949 bol po predchádzajúcej intervencii prokurátora Antona Rašlu odsúdený na 20 rokov väzenia. Následne bol väznený v Bratislave, Opave a Leopoldove, kde sa stal konfidentom Štátnej bezpečnosti. Táto skutočnosť mu pomohla k tomu, že na príhovor ministra obrany Alexeja Čepičku a jeho námestníka Bedřicha Reicina mu v roku 1951 prezident Klement Gottwald znížil trest na 10 rokov. O rok neskôr bol na základe všeobecnej amnestie Pazúr prepustený na slobodu. Hlavný vinník a iniciátor vraždy 267 ľudí tak strávil vo väzení iba štyri roky.

Neskôr dokonca zastával vysoké funkcie vo Zväze protifašistických bojovníkov. Bol predsedom zväzu v Stredoslovenskom kraji a súčasne ďalej pracoval pre Štátnu bezpečnosť. Po amnestii žil Pazúr s manželkou a tromi deťmi v Banskej Bystrici. Tam aj zomrel v roku 1976 na cirhózu pečene vo veku 59 rokov. Táto choroba bola príčinou skonu aj viacerých jeho podriadených vojakov, ktorým dal rozkaz strieľať v tú osudnú júnovú noc roka 1945. Súdení však nikdy neboli. Dôvodilo sa práve tým, že iba plnili rozkazy.

Rodiny dlho rozdelené i po smrti
V súvislosti s Karolom Pazúrom je možné spomenúť, že bol rodákom z Krompách. Keďže polovica obetí bola zo Spiša, dá sa povedať, že bol ich krajanom. Osudy Karola Pazúra počas druhej svetovej vojny boli mimoriadne turbulentné. V rokoch 1939 až 1941 pracoval v Nemecku. Po návrate na Slovensko vstúpil do Hlinkovej gardy. Potom narukoval ako vojak armády slovenského štátu na východný front.

Na konci roka 1943 prešiel k Červenej armáde. Na území Sovietskeho zväzu sa dostal do 1. československého armádneho zboru, v ktorom sa v roku 1945 po boku Červenej armády zúčastnil oslobodzovania Slovenska. Je možné, že zločin pri Přerove, ktorého bol hlavným aktérom, vykonal Pazúr okrem iného i z dôvodu, aby prekryl svoju minulosť v Hlinkovej garde.

Pozostatky ženských a detských obetí Přerovského masakru boli exhumované, spopolnené a pietne uložené na cintoríne v Olomouci v roku 1947. Spopolnené pozostatky mužských obetí boli v tom istom roku pochované na přerovskom cintoríne.

Dôvodom, prečo boli takto celé rodiny rozdelené, bola snaha neupozorňovať, že pri masakre zomrelo predovšetkým veľa žien a detí. Až v roku 2017 boli opäť exhumované a uložené do nového hrobu na přerovskom cintoríne hneď vedľa mužských obetí tejto tragédie. Po vyše siedmich desaťročiach tak boli rodiny symbolicky opäť spolu.

Po dlhom období mlčania
O přerovskom masakre sa v období komunistického režimu nemohlo hovoriť. Preto o ňom verejnosť v Československu vôbec netušila. Na svetlo ho až po roku 1989 vyniesol riaditeľ přerovského múzea a historik František Hýbl, ktorý zomrel v roku 2024. Na túto tému napísal množstvo článkov, štúdií, kníh a bol aj autorom výstavy na túto tému. O přerovskom masakre boli natočené i tri dokumentárne filmy a na jeho motívy vznikla tiež divadelná hra Očitý svědek. Autorom tejto hry uvádzanej v Národnom divadle v Prahe bol známy český herec a režisér Jiří Havelka.

Miesto tragédie dnes označuje štvormetrový kovový kríž s priestrelmi a tŕňovou korunou, ktorý v roku 2018 vytvoril Jiří Jurda. Na tomto mieste a tiež na přerovskom cintoríne sa pravidelne konajú pietne spomienky za účasti príbuzných obetí a významných osobností z Nemecka, Českej a Slovenskej republiky.

Hoci k masakru došlo na Morave, je možné ho považovať za najväčšiu masovú vraždu v moderných slovenských dejinách v čase mieru. Vrahmi, ako aj obeťami boli totiž obyvatelia Slovenska a k udalosti došlo mesiac po skončení druhej svetovej vojny v Európe. Přerovský masaker, najväčší masaker nemeckého obyvateľstva v povojnovom Československu, zostáva strašným mementom pripomínajúcim, čo môže spôsobiť nezmyselná túžba po materiálnych veciach a po pomste.

PhDr. Martin Furmanik, PhD. – vyštudoval históriu na FF UMB v Banskej Bystrici, doktorandské štúdium absolvoval na Spoločenskovednom ústave SAV v Košiciach a titul PhDr. získal na FF UPJŠ v Košiciach. V súčasnosti pôsobí v Múzeu Spiša v Spišskej Novej Vsi. Vo svojom výskume sa venuje dejinám 20. storočia s dôrazom na spišský región a tému národnostných menšín. Je autorom a spoluautorom kníh Spiš a vznik Československej republiky, Dejiny Rusínov na Spiši, Dejiny Nemcov na Spiši a mnohých ďalších odborných a popularizačných publikácií, štúdií a článkov.

zdroj:
https://historickarevue.sme.sk/c/23520561/vracali-sa-domov-na-slovensko-pri-prerove-ich-zmasakrovali.html


Mená obetí přerovského masakru na cintoríne v Přerove. (zdroj: z archívu autora)
Miesto masakru v lokalite Švédske šance v katastri obce Horní Moštěnice. (zdroj: z archívu autora)
Kríž na mieste masakru a historik František Hýbl, ktorý o ňom oboznámil širokú verejnosť. (Zdroj: z archívu autora)
Vojnový zločinec Karol Pazúr (zdroj: wikimedia.org)