Všetko, čo sme vedeli o pôvode Slovanov, nie je pravda

Prelomový objav vedcov

V 6. storočí nášho letopočtu náhle zmizli zo strednej Európy bohaté kultúry neskorej antiky a objavili sa primitívni Slovania. Dnes vedci začínajú chápať, akým zázrakom ovládli veľkú časť kontinentu.

Katarzyna Burda

Rok 536 nášho letopočtu. Je jar. Národy obývajúce územie dnešného Poľska netrpezlivo čakajú na príchod teplejších dní a začiatok sejby. Tentoraz však neprichádza ani jar, ani leto. Celé nebo zakrýva podivná hmla, slnečné lúče cez ňu neprenikajú, neohrievajú zem a nedovoľujú rast rastlín. A tak to trvá celé desaťročie... V Európe a na celej severnej pologuli nastali časy nevídaného chladu a veľkého hladu. A tiež vznik novej etnickej skupiny – Slovanov.

Veľké explózie
Dodnes nie je úplne jasné, čo sa vtedy v prírode stalo. Vedci sa domnievajú, že opisy tejto katastrofy, ktoré sa dochovali do našich čias, zodpovedajú javom typickým pre tzv. vulkanickú zimu. Tá nastáva po obzvlášť silných sopečných výbuchoch, keď sa do ovzdušia dostanú miliardy ton prachu a spôsobia viac či menej dlhodobé zmeny počasia. Takáto vulkanická zima nastala napríklad v roku 1816, známom ako „rok bez leta“, ktorú spôsobil výbuch sopky Tambora v Indonézii. Podľa vedcov však vulkanickú zimu v roku 536 nespôsobila jedna, ale až dve či dokonca tri sopky. Medzi nimi mohla byť sopka Rabaul na Papui-Novej Guinei, ku ktorej sa neskôr pridal výbuch Krakatoa v Indonézii.

Nové výskumy ukazujú, že ku kolapsu klímy – dnes nazývanému Malá doba ľadová neskorej antiky – mohla prispieť aj mohutná sopka Ilopango v Salvádore. Výskum sedimentov a stôp magmy, ktorý uskutočnili geológovia z Texaskej univerzity, ukázal, že k výbuchu mohlo dôjsť v roku 539 a dosiahol magnitúdu 7, čím sa zaradil medzi desať najsilnejších výbuchov za posledných 7000 rokov. V dôsledku týchto výbuchov klesla priemerná teplota na rôznych miestach sveta vrátane Európy o 1,5 – 2,5 °C oproti dlhodobému priemeru a trvalo desaťročia, kým sa situácia stabilizovala.

Ale čo to má spoločné so Slovanmi? Veľmi veľa – práve vulkanická zima, ktorá začala v roku 536, spôsobila sformovanie tejto etnickej skupiny na územiach východnej a strednej Európy – tvrdí prof. Przemysław Urbańczyk z Univerzity kardinála Stefana Wyszyńského vo Varšave. „Ale oni odnikiaľ neprišli. Boli tu odjakživa – sú to tí ľudia, ktorí zostali vo svojich domovoch a na svojich kúskoch pôdy v čase, keď prišla neúroda, hlad a následne v roku 541 aj pandémia bubonického moru – takzvaná justiniánska epidémia,“ vysvetľuje profesor. Dokázali sa prispôsobiť zmenám a prežiť najťažšie obdobie.

Vydržať, kým sily stačia
Ide o revolučnú tézu, pretože donedávna bola vo vede dominantná alochtónna hypotéza, ktorá tvrdila, že Slovania prišli na územie dnešného Poľska a ďalších častí strednej a juhovýchodnej Európy až v 6. storočí po veľkom sťahovaní germánskych kmeňov. „Podľa nej germánske národy opustili strednú Európu a na ich miesto prišlo slovanské obyvateľstvo z oblasti medzi Dneprom a Dniestrom,“ vysvetľuje prof. Urbańczyk.

Skutočne, v celej Európe v prvej polovici 1. tisícročia nášho letopočtu prebiehali rozsiahle migrácie. V roku 536, po začiatku klimatického ochladenia a hladu, Ostrogóti opustili Rím bez boja a odovzdali mesto Byzancii. V rovnakom období zmizli z územia dnešného Poľska stopy dominujúcich kultúr – vielbarskej a przeworskej. Obe sa vyznačovali vysokou materiálnou úrovňou: množstvom železných predmetov, starostlivo vyhotovenou keramikou či nadzemnými drevenými stavbami.

„Zrazu všetky tieto prejavy vyspelej materiálnej kultúry miznú. Namiesto nich sa objavujú primitívne zemnice, jednoduché poľnohospodárske nástroje a ledabolo vyrobená keramika,“ opisuje prof. Urbańczyk. Znamená to, že prišiel nejaký primitívnejší národ? „Nemyslím si. Tieto predmety vytvorili ľudia, ktorí tu žili už predtým, len ich dovtedy nikto nezaznamenal,“ tvrdí profesor.

Časť obyvateľstva – najmä elity – utiekla pred hladom a zimou na juh, do oblasti Čierneho mora. Bežní ľudia však túto možnosť nemali. „Pre roľníkov bola každá migrácia veľkým rizikom, najmä v časoch hladu. Nemali na výber – museli zostať. Neboli to prisťahovalci, ale domáci obyvatelia, ktorí znížili svoju životnú úroveň na minimum,“ dodáva Urbańczyk.

Gény a runy
Dnes by sa podľa profesora mala alochtónna hypotéza definitívne opustiť. Najnovšie výskumy jednoznačne podporujú autochtónnu teóriu, podľa ktorej sú Slovania pôvodným obyvateľstvom strednej a východnej Európy. Túto teóriu podporuje aj rozsiahla štúdia tímu prof. Marka Figlarowicza z Poľskej akadémie vied v Poznani, ktorý analyzoval genómy predstaviteľov vielbarskej kultúry (1.–5. storočie) a prvých Piastov (10. storočie). Preskúmali takmer 500 kostier z 27 pohrebísk.

Výsledky boli prekvapivé – medzi skúmanými skupinami neexistujú žiadne významné genetické rozdiely, ktoré by naznačovali masový príchod nového obyvateľstva v 6. storočí. Genetické známky migrácie sa objavujú u príslušníkov vielbarskej kultúry – ukázalo sa, že išlo o prisťahovalcov zo severu, ktorí sa miešali s miestnym obyvateľstvom. No od 6. storočia sa už nové genetické prímesi nevyskytujú. Znamená to, že obyvatelia, ktorí neskôr vytvorili slovanskú kultúru, boli geneticky rovnakí ako ich predchodcovia.

Podobné dôkazy priniesli aj archeológovia z Česka. V ranoslovanskej osade v obci Lány na Morave objavili runové znaky vyryté do zvieracej kosti. Tento objav prekvapil vedcov, keďže doteraz sa predpokladalo, že prvé písmo medzi Slovanmi sa objavilo až v 9. storočí vďaka Cyrilovi a Metodovi. Podľa Dr. Jiřího Macháčka nález naznačuje, že Slovania buď mali vlastné písmo skôr, alebo žili v tesnej blízkosti Gótov a prevzali od nich znaky ich kultúry.

Ťažký život v temných dobách
„Je možné, že počas tzv. temných vekov sa nikto nezaoberal učením písma. Raní Slovania z územia Poľska ho takmer určite nepoznali,“ vysvetľuje prof. Urbańczyk. „S určitosťou však čelili mimoriadne náročným životným podmienkam. Aby prežili, museli znížiť svoje nároky na úplné minimum. A práve preto pozorujeme archeologický úpadok na viacerých úrovniach.“

Podľa profesora v 6.–7. storočí obývalo územie Poľska až o 50 % menej ľudí než v predchádzajúcich storočiach. Rozloha obrábaných polí sa výrazne zmenšila a mnohé z nich opäť zarastali lesmi. Zmenila sa aj štruktúra osídlenia – raní Slovania žili v rozptýlených, malých osadách bez centrálnych bodov. „Svedčí to o egalitárnom charaktere spoločnosti bez elít a vládcov. Obydlia boli buď neusporiadane rozmiestnené, alebo postavené pozdĺž ciest,“ hovorí Urbańczyk.

Život prebiehal v znamení primitívneho poľnohospodárstva, ktoré dopĺňali zber, lov a rybolov. Ako píše Paul Barford v knihe The Early Slavs, Slovania už ovládali striedanie plodín a vyvinuli nový typ pluhu – s odhŕňačkou – vhodný na tvrdú pôdu severnej Európy. Kamil Janicki v knihe Cywilizacja Słowian dodáva, že používali aj jednoduché radlá a ľahké pluhy, ktoré sa lepšie uplatnili na odlesnenej pôde.

Pestovali obilie – pšenicu, proso, jačmeň – aj zeleninu: cibuľu, mrkvu, repu, kapustu, hrach, fazuľu. Ich večera často pozostávala z riedkej kaše (tzv. bryja) alebo podplamenníkov – placiek z ovsenej múky pečených na horúcich kameňoch. Chovali aj dobytok, hydinu a predovšetkým veľké ošípané, ktoré sa pásli v lesoch a často sa krížili s diviakmi.

Bývali v jednoduchých zemiankach – chatách čiastočne zapustených do zeme. Hoci sa južným prisťahovalcom zdali tieto obydlia primitívne, v chladnom podnebí Mazovska či Pomoranska boli veľmi praktické. Archeológovia rekonštruovali ich podobu na základe mizivých stôp – drevo a slama vo vlhkej pôde rýchlo zanikli. Podlaha bola zapustená do zeme, strecha pokrytá slamou siahala až k zemi, čím vznikla zemnica, ktorá lepšie udržiavala teplo.

V strede obydlia stála pec z masívnych kameňov s kupolovitou konštrukciou. Dym unikal cez otvory v streche. Pec bola životne dôležitá – slúžila na varenie i kúrenie. K tomu drevená plošina na spanie, miesto na nádoby a drevo a obydlie bolo hotové.

Spoločná história, spoločný jazyk
Túto skromnú formu života nemožno celkom nazvať civilizáciou – bola to stratégia prežitia. No bola taká úspešná, že sa rýchlo rozšírila. Za približne 200 rokov pokryla tzv. slovanská kultúra štvrtinu Európy. „Žiadne demografické modely nedokážu vysvetliť také tempo expanzie,“ tvrdí prof. Urbańczyk. Podľa neho nešírili kultúru Slovania – ale kultúra vytvorila Slovanov.

Ako upozorňuje Kamil Janicki, aj samotní Slovania sa presúvali, hľadajúc lepšie životné podmienky a úrodnú pôdu. Tak sa šírila aj ich reč – praslovančina. Ešte pred 1300 rokmi hovorili všetci Slovania tým istým jazykom. Až v 8. storočí sa jazyk začal diverzifikovať podľa regiónov. Výraznejšie rozdiely sa objavili až s príchodom prvých štátov – ako bola Veľká Morava – a s nimi aj prví slovanskí panovníci a elity.

Pri pohľade na najstaršiu históriu území dnešného Poľska môžeme s istotou povedať jedno: všetci pochádzame z roľníkov, ktorí nebojovali o život mečom či kopijou, ale pluhom a cepom. Zo skutočných majstrov prežitia.

Katarzyna Burda

zdroj:
https://www.onet.pl/informacje/newsweek/wszystko-co-wiedzielismy-o-pochodzeniu-slowian-jest-nieprawda-rewolucyjne-odkrycie/r9bhssf,452ad802


preložil: jLai


foto: „Putovanie Slovanov“, pohľadnica z roku 1908 
autor: Theodor Axentowicz