Všetko zlé je na niečo dobré. Aj pandémia?

Veľké krízy bývajú katalyzátormi zásadných vývojových zmien, nových začiatkov. Ako vyplýva z historických výskumov, svet sa po nich menil k lepšiemu. Platí to však aj o pandémiách? Niektorí vedci tvrdia, že áno.

Samozrejme, že experti zároveň prízvukujú, že ani pri takomto pohľade na tragické obdobia v dejinách ľudstva si v prvom rade nemožno odmyslieť milióny obetí a ďalšie zlé dôsledky pandémií. Vrátane súčasnej, čiže covidovej. Na druhej strane človeku napadá stará múdrosť – všetko zlé je na niečo dobré.

„Čierna smrť, ako volali veľkú epidémiu moru, ktorá postihla Európu v 14. storočí, nielen znížila počet jej obyvateľstva takmer na polovicu, ale aj zvýšila priemernú zabezpečenosť preživších ľudí materiálnymi statkami. Tovarmi, pôdou dobytkom atď.," konštatuje historik James Belich z Centra pre výskum svetových dejín na Oxfordskej univerzite.

Samozrejme, že experti zároveň prízvukujú, že ani pri takomto pohľade na tragické obdobia v dejinách ľudstva si v prvom rade nemožno odmyslieť milióny obetí a ďalšie zlé dôsledky pandémií. Vrátane súčasnej, čiže covidovej. Na druhej strane človeku napadá stará múdrosť – všetko zlé je na niečo dobré.

„Čierna smrť, ako volali veľkú epidémiu moru, ktorá postihla Európu v 14. storočí, nielen znížila počet jej obyvateľstva takmer na polovicu, ale aj zvýšila priemernú zabezpečenosť preživších ľudí materiálnymi statkami. Tovarmi, pôdou dobytkom atď.," konštatuje historik James Belich z Centra pre výskum svetových dejín na Oxfordskej univerzite.

Treba však dodať, že vtedajšia feudálna spoločnosť už polstoročie pred vypuknutím moru prechádzala z jednej krízy do druhej. Trpela neúrodou, opakovaným hladomorom, prerušením obchodu medzi východom a západom, politickou nestabilitou. To všetko prispievalo k výraznému zníženiu odolnosti populácie proti infekčným chorobám. A práve vtedy (konkrétne v rokoch 1347 – 1351) vypukla pandémia, o ktorej pôvode a liečbe sa nič nevedelo.

Napriek tomu pľúcny mor postihol niektoré regióny viac než druhé a najciteľnejšie tie, ktoré sa už predtým nachádzali v štádiu úpadku. Výrazné medziregionálne rozdiely sa potom dali pozorovať aj v prekonávaní dôsledkov pandémie.

Pred nákazou boli bezbranní najmä jedinci s oslabenou imunitou, neduživé detí a vôbec ľudia s podlomeným zdravím. Americká antropologička Sharon Dewittová, ktorá skúmala londýnske pohrebiská z tohto obdobia, porovnala svoje zistenia s údajmi o zosnulých niekoľko desaťročí po odznení pandémie. Medzi nimi už prevažovali dospelí a starí ľudia. Dospela k záveru, že čierna smrť ozdravila obyvateľstvo Londýna. „Akokoľvek to znie cynicky, pandémia sa stala silným faktorom prirodzeného výberu. Ľudia, ktorí prežili pandémiu, zanechali po sebe zdravšie potomstvo," napísala.

Feudáli prišli o autoritu
Jedným z bezprostredných dôsledkov pandémie bol nedostatok pracovnej sily. Vtedy najmä roľníkov, ale aj tkáčov, murárov a ďalších remeselníkov. Zamestnávatelia boli nútení preplácať pracovníkov, ktorých v tejto situácii najímali aj za niekoľkonásobne vyššiu plácu.

Profesor ekonómie na univerzite v Zürichu Hans-Joachim Voth v tejto súvislosti upozorňuje, že vyššie príjmy vyvolané čiernou smrťou umožnili rast výdavkov na priemyselný tovar vyrábaný v mestách. Následne to viedlo k rýchlejšej urbanizácii. „Epidémia moru v skutočnosti vytlačila časť Európy z nízko platenej a menej urbanizovanej rovnováhy na cestu, ktorá je priaznivejšia pre rozvoj komerčnej a neskôr priemyselnej ekonomiky," tvrdí vedec

Ďalším dôsledkom pandémie bol prudký pokles autority katolíckej cirkvi. Ako vyplýva z výskumov slovenského religionistu Andreja Zemana, mnohí cirkevní predstavitelia rezignovali zo strachu pred smrteľnou nákazou na svoj úrad a duchovní zbabelo opúšťali svojich farníkov. Predpokladá sa, že oslabenie pozícií katolíckej cirkvi dalo impulz revolte Martina Luthera a vzniku reformácie.

Aj príslušníci politickej vrchnosti sa zachraňovali pred epidémiou útekom z jej ohnísk do bezpečnejšieho prostredia. Mocenské inštitúcie morovú krízu očividne nezvládali.

Aristokracia sa pokúšala zachovať si výsadné postavenie a udržať si vysoké príjmy vyvolávaním ozbrojených konfliktov a vojnovou korisťou. Natíska sa napríklad otázka, prečo musela storočná vojna medzi Anglickom a Francúzskom trvať tak dlho (začala sa už v roku 1337, pred príchodom čiernej smrti). „Sociálna elita, takpovediac politické triedy tej doby boli zainteresované na pokračovaní vojny aj po pandémii," myslí si nórsky historik Ole Benediktow.

Ibaže pokračovať vo financovaní dlhotrvajúcich vojen nešlo bez prudkého zväčšovania daňového bremena roľníkov. Nasledovala vlna sedliackych povstaní, ktorá sa prevalila po celom kontinente. V západnej Európe to podľa britského historika Erica Hobsbawma priviedlo v konečnom dôsledku až k zrušeniu nevoľníctva v jeho tradičnej podobe. Nahradila to peňažná renta, roľník už nebol natoľko viazaný na svojho pána a pôdu, získal viac slobody a jeho vzťahy so statkárom nadobudli komerčný charakter.

A čo sa vtedy dialo v Uhorsku, kam patrilo i územie dnešného Slovenska? Aj tunajšia šľachta stavila uprostred morovej skazy na vojnové výboje. Kráľ Ľudovít I. ich podnikal proti Neapolsku a Benátskej republike, proti Litovčanom i Tatárom. Predpokladá sa, že práve z prvých výprav na Apeninský polostrov uhorské vojsko dovlieklo strašnú nákazu domov. Na mor zomrela aj Ľudovítova manželka (dcéra českého kráľa Karola IV.).

Po 40-ročnom vládnutí Ľudovíta I. sa v Uhorsku prehĺbil úpadok kráľovskej moci a nastalo obdobie vnútorných rozbrojov. Nemali však také ďalekosiahle dôsledky ako vo väčšej časti západnej Európy. Čierna smrť totiž nespustošila strednú a východnú Európu natoľko ako západnú a aj šľachta tu mala silnejšie postavenie. Nevoľníctvo v Uhorsku zaniklo až koncom v roku 1785 a v Rusku dokonca v roku 1861.

Objavy, ktoré zmenili svet
Možno však povedať, že pandémia otriasla základmi feudálneho zriadenia na celom kontinente, z čoho sa už nikdy celkom nespamätalo. V Anglicku sa zrodila obdoba agrárneho kapitalizmu, vo Francúzsku a v Španielsku sa aristokracia spojila s absolutistickou monarchiou, Taliansko ostávalo rozdrobené na mestské štáty s osobitnou formou tzv. obchodného kapitalizmu.

Nedostatok pracovnej sily nútil zamestnávateľov zvyšovať produktivitu práce technickými a technologickými novinkami. Bol to napríklad zdokonalený pluh, ktorý pôdu nielen rozryl, ale aj prevracal. Objavili sa vodné a veterné mlyny. Začala sa viac rozvíjať živočíšna výroba, zvýšila sa výroba srsti a tkanín, čo umožnilo nielen nakŕmiť, ale aj obliecť väčšinu obyvateľov.

Mimochodom, okuliare a váhy sú tiež vynálezy éry nasledujúcej bezprostredne po ústupe čiernej smrti. To však ani zďaleka nebolo všetko. Práca po pandémii moru prudko stúpla na cene. Z nevoľníctva oslobodený roľník si žiadal hodinovú mzdu namiesto dennej, a tú bolo treba presne i spravodlivo merať. Už nie slnečnými alebo piesočnými, ale mechanickými hodinami. Prvé dochované dôkazy o nich pochádzajú z druhej polovice 14. storočia. Boli poháňané ozubeným súkolesím a zhotovili ich v západnej Európe. Kyvadlové hodiny sa objavili o niečo neskôr.

Skutočne prevratným objavom sa však stala mechanická kníhtlač Johanna Gutenberga z roku 1448. O tridsať rokov neskôr fungovala prvá kníhtlačiareň už aj na území Slovenska. Podľa niektorých historikov aj túto inováciu vyvolali potreby spoločnosti prekonávajúcej následky pandémie. Mor totiž zdecimoval rady mníchov, ktorí sa dovtedy venovali prepisovaniu kníh. Tlačiarenský stroj nielenže nahradil prácu ich rúk, ale sprístupnil knihy či časopisy masovému publiku a na mnohých miestach sa pritom vyhol cirkevnej cenzúre.

Išlo doslova o kultúrnu revolúciu. Ak v roku 1448 vedelo čítať len päť percent Európanov, v roku 1800 to dokázal už takmer každý druhý!

„Blahodarný" účinok cholery
Čierna smrť udrela v Európe opakovane a viackrát, hoci ani raz už potom nedosiahla rozmery skazy z polovice 14. storočia. Najmä epidémia v rokoch 1678 – 1681 si vyžiadala veľké obete, ale v rôznych častiach starého kontinentu mala rozdielnu intenzitu.

Guido Alfani, profesor hospodárskych dejín na univerzite v Miláne, uvádza, že kým v Anglicku usmrtila okolo desať percent obyvateľstva, v Taliansku zabila až 40 percent ľudí. Predpokladá sa, že veľkú úlohu v tom zohral odlišný prístup k hygiene a budovaniu verejného zdravotníctva.

V Bratislave vtedy na mor zomrelo 12-tisíc ľudí, čo bola až tretina všetkého obyvateľstva. Podobne hrozne dopadli mestá na Spiši a v Šariši. Posledná epidémia moru vypukla na slovenskom území v roku 1711. Mestá poučené predchádzajúcou nákazou medzitým vydali nariadenia na zlepšenie hygienických podmienok, práce však postupovali veľmi pomaly.

Je zaujímavé, že aj vyspelejšia časť Európy vtedy tak málo dbala na osobnú hygienu a nepoučila sa z predchádzajúcich pandémií. Najhoršiu formu moru (takzvanú bubonickú) prenášali na človeka blchy z potkanov a z krýs. Ale takmer každý človek v stredoveku (i v ranom novoveku) bol „kráčajúcou zoologickou záhradou" najrozmanitejšieho hmyzu. Platilo to aj o aristokracii. Jedinou zbraňou šľachtičien boli akési „blcholapky", ktoré patrili medzi povinné doplnky ich drahých rób a parochní. A čo sa týka toaliet, dokonca na luxusnom parížskom zámku Versailles prvú toaletu postavili na príkaz Ľudovíta XV. až okolo roku 1760.

Ako to potom mohlo vyzerať v bežných meštianskych domoch? Prvé splachovacie záchody sa podľa historika Štefana Holčíka objavili v Bratislave až koncom 19. storočia, aj to len vo vybraných bytoch. Tomu predchádzala výstavba prvých mestských kanalizácií a vodovodov na území Slovenska. V Nitre otvorili okolo roku 1840 aj prvý verejný kúpeľ.

Väčšia pozornosť hygiene sa začala venovať, pravda, len v mestách, po pandémii cholery v roku 1831. Neskôr vyšlo najavo, že prameňom životunebezpečnej nákazy je infikovaný chorý, ktorý stolicou vylučuje toxíny cholery. Infekcia sa najčastejšie prenáša vodou, kontaminovanými potravinami, rukami a muchami.

Usudzuje sa, že opakované epidémie cholery pomohli v 19. storočí do určitej miery prekonať sociálne rozvrstvenie a kastovú štruktúru vtedajšej spoločnosti. Dovtedy za vinníkov nákazy označovali ľudí v chudobných štvrtiach miest, kde bolo aj najviac infikovaných. Majetnejšie obyvateľstvo hneď po vypuknutí epidémie opúšťalo mestá, aby prečkalo ťažké časy vo svojich vidieckych sídlach. Ale s nástupom priemyselnej revolúcie a s rastom pracovnej mobility sa ukázalo, že sociálno-triedne bariéry nie sú žiadnou prekážkou pre baktérie a vírusy. A východiskom nie je ani dlhodobá karanténa či opakované lockdowny, lebo spôsobujú úpadok výroby a obchodu.

Ukázalo sa, že oveľa lacnejšie vyjde racionálne plánovanie miest, vyrovnávanie životnej úrovne v rámci mestskej populácie a vytváranie takých podmienok, aby aj chudobnejšia časť obyvateľstva mala možnosť dodržiavať základné hygienické pravidlá.

Injekcie medicíne
Na dedine a osobitne na slovenskej dedine tento proces trval dlhšie. Začiatkom minulého storočia sa jeden lekár z USA zaujímal o spôsob života európskych prisťahovalcov v ich domovine. Keď videl ich príbytky v jednej hornotrenčianskej doline, upozornil, že americkí Indiáni bývajú kultúrnejšie.

Ale už vtedy boli značné rozdiely medzi regiónmi, a to aj na severe Slovenska. Keď jeden liptovský lekár navštívil približne v tom istom čase svojho kolegu Ivana Hálka v Čadci a vyšiel s ním medzi pacientov na tamojších kopaniciach, povedal: „Medzi úrovňou Liptova a Kysúc je rozdiel aspoň jedného storočia."

Medziregionálne rozdiely sa ešte viac prehĺbili po strašnej pandémii španielskej chrípky v rokoch 1918 – 1919. Ale ako kde. Americkí výskumníci Elizabeth Brainerdová a Mark Singer prišli k paradoxnému záveru: severné štáty v USA, ktoré nákaza postihla veľmi výrazne, sa po jej skončení rozvíjali rýchlejšie ako ostatné. Pripisujú to rastu priemerných príjmov na hlavu v nasledujúcom desaťročí.

Celkovo však platí, že ak pandémie napriek strašným tragédiám priniesli ľudstvu nejaký úžitok, tak to bolo predovšetkým zrýchlenie v oblasti rozvoja vedy a kultúry, medicíny a zdravotníckych systémov.

Ako sa môže zmeniť svet po covide?
Podľa prognostikov sa rozšíri nakupovanie na internete, vyučovanie na diaľku, práca z domu do predtým nevídaných rozmerov a podôb.
Už dnes je zrejmé, že postupne zanikne zvyk zdraviť sa podaním rúk alebo pobozkať sa.
Odporúčania hygienikov nosiť rúška či respirátory pravdepodobne prežijú pandémiu a možno sa obnoví aj aristokratický zvyk nosiť rukavičky.
Nie je vylúčené, že funkcie automatického otvárania dverí a riadenia výťahov hlasom (aby sa človek nedotýkal kľučiek a tlačidiel) bude bežné, či dokonca povinné.
Významné zmeny čakajú diaľkovú dopravu, predovšetkým leteckú. Ukázalo sa, že nielenže zrýchľuje prenos nebezpečných patogénov, ale patogény (najmä vírusy) ju samotnú ničia, ba privádzajú až k bankrotu.

Vladimír Jancura, Pravda 

Zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/604166-vsetko-zle-je-na-nieco-dobre-aj-pandemia/

Foto: Ilustračné
Medirytina s Johannom Gutenbergom (celkom vpravo). Tlačiarenský stroj (jeho vynález) nahradil prácu mníchov zdecimovaných morom, ktorí sa venovali ručnému prepisovaniu kníh.