Výročia a trpké spomienky na ne

Len čo malý človiečik uzrie svetlo sveta, svojím plačom upozorní, že je tu, že sa narodil a tento deň sa potom zapíše do kroniky jeho života, ako deň narodenia a postupom času, si jeho blíz­ki i on sám pripomína tento deň, ako deň "výročia". V našom pozemskom živote, nás sprevádzajú výročia od na­rodenia až po hrob. Výročia narode­nia, menín, svadby atd. Rok 2004 teda na prahu tretieho tisícročia sa nesie celý v znamení "výročí", už 60-teho výro­čia od ukončenia druhej svetovej voj­ny. Počnúc prvou oslobodenou obcou vo vtedajšom Československu, až po posledné oslobodené obce a mestá.

A ako si na toto oslobodenie spomí­najú priami účastníci bojov? Na boje o československé štátne hranice a oslo­bodenie prvej obce Kalinov, spomína Michal Šerek, kalinovský rodák, prí­slušník 1. Československého armádne­ho zboru. Citujem: "Nikdy nezabudnem, aké ťažké boli boje o moje rodisko Kalinov. Len za jediný deň 21. septembra 1944, ked sa sovietske vojská zmocnili okolitých sva­hov a kopcov Kalinová, bolo potrebné od­raziť 16 nepriateľských útokov, za ťažkých obetí na oboch stranách. Len v boji o obec Kalinov padlo vyše l 200 sovietskych vo­jakov. V ďalších dňoch sa bojovalo o obce Habura, Barov a Vydraň. Vtedy už naše jednotky prekročili československé štátne hranice na Dukelskom priesmyku."

Príchod sovietskych jednotiek do Kali­nová, bol pre Nemcov prekvapením, spomína zasa pplk. Vasiľ Suvák. Začali zmätene ustupovať a keď zistili, že cestu na Vydraň majú odrezanú, sovietskymi vojskami, mnohí pozahadzovali nielen zbrane, ale aj uniformy a utekali smerom na Borov a Medzilaborce do polí.

Mikuláš Dano, 74-ročný občan Kali­nová, spomína takto: "Keď prišli do obce sovietski vojaci, Nemci spustili z okoli­tých svahov paľbu. Obec začala horieť. Delostrelecké granáty padali tak husto, že oheň nebolo možné hasiť. Nemci utekali dole potokom. Z pivnice, kde bola ukrytá moja rodina, som pozoroval, ako z kopca do obce prichádzajú sovietski vojaci. Prišli aj do môjho dvora. Bolo deväť hodín aj pár minút, keď sa v pivničných dverách obja­vili červenoarmejci a pýtali trocha vody. Dali sme im mlieka, pretože voda v potoku bola znečistená po daždi a „mŕtvolách" a studne boli nepouživateľné. Kalinov bol od bômb a delostreleckých granátov spále­ný. Ani jeden dom, .ani jedna stodola ne­ostala bez stopy po výbuchu. Vyše dvoch tretín obyvateľov mladých i starých, mužov, žien i detí, sa do dediny vrátilo z okolitých lesov. Potom sme sa museli z obce presťahovať do Poľska, pretože Kalinov bol nasledujúce dva týždne v „pekel­nom" ohni. Po návrate z Poľska ešte gra­náty usmrtili niekoľkých občanov obce.

Nikdy nezabudneme, hovoria Kalinovčania, na pomoc sovietskych vojakov, ktorí nám pomáhali potravinami a poskytovali lekársku pomoc. Mnoho občanov zomrelo na mínových poliach a na týfus. Pomáhali nám aj československí vojaci, generála Ludvíka Svobodu. Doviezli nám múku, ktorú dostali zo Sovietskeho zväzu, aby sme nezomreli hladom." Koniec citátu.

Výročia. Bohužiaľ i takéto sú výro­čia, či trpké spomienky na ne. A žiaľ i na povojnové obete v prvej oslobode­nej obci v bývalom Československu v Kalinové. V 50-ty ch rokoch pri výbu­chu míny tragicky zahynul 17-ročný chlapec. V roku 1964 pri výbuchu míny zahynuli dvaja žiaci ŽDŠ. A toto je iba zlomok zo spomienok živých pamätní­kov, ktorí peklo druhej svetovej vojny zažili na vlastnej koži a i po mnohých rokoch s trpkosťou a bolesťou v srdci spomínajú. Nikdy sa nesmie zabudnúť na tých, ktorí našu vlasť, vtedy v tom hroznom 44. roku minulého storočia, do poslednej kvapky krvi, do posled­ného pozemského dychu - "bránili".

Bránili, aby sme "my" bez vojen mohli slobodne dýchať. A preto neza­búdajme!

Helena Smilňáková