Výročie a historické zaujímavosti cirkevnej matriky v Osadnom -1.

 

Obec Osadné patrí medzi prvé rusínske obce, ktoré sa na začiatku 20. storočia vo vtedajšom Československu vracali späť do lona Pravoslávnej cirkvi po niekolko storočnej násilnej únii. Vo februári tohto roku si pripomína už 85 rokov od nového začiatku písania tunajšej pravoslávnej matriky. Na ozrejmenie si najprv povedzme niekoľko historických medzníkov obce Osadné. Podľa legendy siahajú počiatky Osadného až do roku 1212, kedy tu údajne zbojník Telepa založil osadu. V Urbári humenského panstva z roku 1612 je prvý písomný doklad o tunajšom pravoslávnom duchovnom - baťkovi, čo svedä o hlbokých pravoslávnych koreňoch tunajších obyvateľov.

 

Vďaka mape z roku 1774 poznáme presnú lokalizáciu tzv. Starých Telepoviec (Telepovce bol názov Osadného do roku 1948), ktoré v 18. storočí takmer úplne vyhoreli. Na mape je zakreslený i kríž, ktorý bezpochyby dedinčania postavili na mieste zhoreného pravoslávneho chrámu. Nový drevený chrám bol postavený v roku 1726 na západnom brehu rieky Udavy a dodnes je vďaka ústnemu podaniu známe, kde to presne bolo. Aj keď bola Užhorodská únia niekoľkými duchovnými podpísaná v roku 1646, Osadňania do nej ešte nepatrili. Dôvodom je zrejme to, že vlastníkmi obce bol rod Szirmayovcov, ktorí boli protestanti a tak nenútili svojich poddaných do únie s Rímom. Situácia sa zmenila keď tu začali vládnut' Drughetovci a nemilosrdne nútili všetkých duchovných do únie. Preto ju pravoslávny duchovný Simeon Rusčanský podpísal až v roku 1726 v Humennom. Jeho veriaci o tom síce možno ani nevedeli, ale nový chrám posvätil už uniatský biskup Blažovský.

 

Terajší uniatský chrám zasvätený archanjelovi Michalovi (rovnako ako predošlý) bol postavený na novom mieste (východnom brehu Udavy) v roku 1782 a pri ňom o dva roky neskôr i nová farská budova. Po Prvej svetovej vojne na východnom Slovensku zosilnelo hnutie pre návrat do Pravoslávia. Tieto myšlienky prijímali aj obyvatelia Osadného. Naši predkovia totiž z vefkej biedy chodili pracovať do USA, kde sa dozvedali, že vlastne nie sú pravoslávni, ale uniati. Po príchode domov teda prijímali Pravoslávie. Konkrétny pohnútok Osadňanov prejsť oficiálne do Pravoslávnej cirkvi vznikol, keď miestny uniatský duchovný Alexej Marťak od nich vyžadoval veľmi vysoké poplatky. Stal sa tu dokonca prípad, že jednej chudobnej žene zobral za pohreb jej manžela poslednú jalovicu, lebo nemala čím zaplatiť. Ľudia sa preto za nim vybrali do Hostovíc, aby ho prosili o zľutovanie. Ten im však povedal, že on je tiež chudobný a ak sa im nepáči, nech si privedú z Mukačeva pravoslávneho duchovného, ktorý im bude slúžiť zadarmo. Jeho výsmech zobrali Osadňania vážne a tak koncom roka 1925 prichádza do Osadného po dlhom čase prvý pravoslávny duchovný Alexander Cuglevič, ktorý predtým slúžil v Uličskom Krivom.

Celá dedina vtedy prijala Pravoslávie a bohoslužby sa vykonávali v miestnom chráme. Ale gréckokatolícke biskupstvo sa Osadného nechcelo vzdať a preto tu poslalo svojho najlepšieho kňaza Andrija Jasenčáka. Ani to však nepomohlo, preto sa tu vraj biskup Gojdič vybral osobne. Pred dedinou sa stretol s kantorom a organizátorom Pravoslávia Štefanom Sičom a prisľúbil pôdu každému, kto sa vráti späť k únii. Nakoniec tak urobilo 14 rodín, ktoré donútili vrátiť chrám do užívania vlastníkovi podľa pozemkovej knihy, teda Gréckokatolíckej cirkvi. Pravoslávni najprv slúžili pred chrámom pri kríži, potom v miestnej škole a nakoniec v súkromnom dome. Podľa sčítania ľudu v roku 1930 v Osadnom zo 615 obyvateľov sa 463 prihlásilo k pravoslávnemu vierovyznaniu, 92 ku gréckokatolíckemu, 48 ku rímskokatolíckemu (zväčša prisťahovalci, ktorí pracovali na píle), 4 k židovskému a 8 neuviedlo svoje vierovyznanie. Osadné vtedy bolo druhou najväčšou pravoslávnou náboženskou obcou v okrese Snina.

Tunajšia matrika je skutočná historická pamiatka, lebo v nej nie sú len zapísané krsty, sobáše a pohreby, ale na začiatku obsahuje súpis všetkých obyvateľov obce. Každé číslo domu má samostatnú stranu a ako prvé je vždy vedené meno a priezvisko gazdu rodiny. Členovia sú pod ním zapísaní taktiež menovite a nie je vynechaný ani rodinný vzťah ku gazdovi (žena, syn, dcéra, zať a pod.). V ďalšom stĺpci je uvedený aj vek všetkých obyvateľov s podpisom dospelých osôb. Týmto systémom je v matrike zapísaných 81rodín. Tento súpis slúžil ako dôkaz prijatia Pravoslávnej viery, respektíve ako petícia za prechod do Pravoslávia. Prešla vtedy skutočne celá dedina s výnimkou lesného správcu Karia Zvohaneka s manželkou Annou Strkalovou (číslo domu 2), pri ktorom je poznámka: „vstúpil do Pravoslávia 14.IX. 1926, "teda o niekoľko mesiacov neskôr ako ostatní. Pod slovom „vstúpil" je však aj poznámka: „vystúpil".  Nebol však sám. Ako sme hore spomínali, vplyvom prísľubu Gréckokatolíckeho biskupstva sa 14 rodín vrátilo k únii. Aj táto skutočnosť je tu zaznamenaná. Pri každej rodine, ktorá sa Pravoslávia vzdala je v hornej časti strany poznámka v azbuke "v Uniju."  Inak celý zoznam obyvateľov je písaný latinkou po slovensky. Medzi zaujímavosti súpisu patria hlavne poznámky k jednotlivým veriacim, kde napríklad nachádzame: „zomrel, nemá, muž je v Amerike; Kanada; Kuba, Valaškovce, Michalovce, Pčoliné, a pod."
 

Celá matrika je ďalej písaná v azbuke. Prvý zapísaný je pokrstený Štefan Hájnik, ktorý sa narodil 1.2.1926 a pokrstený bol 7.2.1926. Hneď o týždeň, teda 14. februára, bol pokrstený dlhoročný kurátor Osadného, dnes už zosnulý Andrej Mikuláško, ktorý sa narodil 4.2.1926. Práve on stále spomínal, ako otec Alexander Cuglevič po jeho krste povedal: "Teraz už mám v Telepociach dvoch synov ktorých som pokrstil." Prvý zapísaný sobáš je tu 22.6.1926 a novomanželmi boli Štefan Lukač a Anna Fesičová. Medzi pohrebmi bolo prvé dieťa Viera Malková, ktoré sa narodilo 20.7.1925, zomrelo 22.2.1926 a pochované bolo 23.2.1926.

V roku 1935 bola postupne prvá kniha matriky (rozmery 25 x 20cm) zapísaná a začali sa používať súčasné dve velké knihy formátu A3. Z týchto historických kníh sa dá vyčítať, ktorí duchovní v Osadnom kedy slúžili. Od februára 1926 do decembra 1929 tu slúžil zakladateľ cirkevnej obce Alexander Cuglevič, ktorý bol potom štátnymi úradmi z Telepoviec vyhnaný a emigroval do USA. Od januára 1930 obec obsluhovali mnísi z Ladomírskeho monastiera, najprv jeromonach Innokentij (Čopik) a potom do júna 1930 jeromonach Savvatij (Kerečanin).

 

(pokračovanie nabudúce)

prot. ThDr. Peter Soroka