Vystupoval proti rusofilským tendenciám a úsiliu vnútiť zakarpatským Rusínom ruskú identitu 

Profil Floriana Zapletala

"Karpatskí Rusi sa dopúšťajú na svojom hladnom, neošatenom, chorom a negramotnom ľude ťažkého hriechu, keď ho v jeho neskonalej biede uspávajú fantáziami o veľkom predrevolučnom Rusku,“ písal medzivojnový český vojak a novinár.

„Sedemnásť rokov som veril Masarykovi. Ako dychtivý čitateľ jeho spisov na gymnáziu, ako jeho vnímavý poslucháč na univerzite, ako žurnalista. Podkarpatská Rus nie je autonómnou časťou Československého štátu, ale priechodným domom strednej a východnej Európy. Ani jedno významnejšie miesto v Podkarpatskej Rusi nebolo doposiaľ obsadené ruským legionárom, v ktorom by našli naši tamojší chlapci svojho úprimného radcu a ochrancu pred zvoľou bývalej rakúskej byrokracie. Niet divu, že chlapci tam idú neradi, že čoskoro odtiaľ utekajú.

A za to trpko žalujeme, pán prezident, nie vám, ale na vás. My vám prestávame veriť, my vás prestávame milovať, my si vás prestávame vážiť. Ale našou vinou to nie je.“

Tieto nezvyčajne ostré slová o všeobecne uctievanom prezidentovi T. G. Masarykovi napísal v období medzivojnovej prvej ČSR český vojak, kultúrny historik a novinár Florian Zapletal (1884 až 1969). Ako málokto iný poznal pomery na Podkarpatí. Toto územie bolo pričlenené po prvej svetovej vojne k Československu, dnes ide o súčasť Ukrajiny.

Zapletal bol známy predovšetkým ako fotograf drevených kostolíkov tohto regiónu, nenahraditeľné sú však najmä jeho osobné skúsenosti a analýzy oblasti zvanej za prvej ČSR Podkarpatská Rus (pri pohľade z Kyjeva ide o Zakarpatie).

Odpoveď na svoj list od Masaryka nedostal. Ktovie, možno sa k prezidentovi ani nedostal. Jeho nadriadený, guvernér Grigorij Žatkovič, na protest proti nedodržaniu dohôd československou vládou odstúpil a po štrnástich mesiacoch sa vrátil do Spojených štátov. Zapletal sa v roku 1935 vrátil do Prahy.

Dielo, ktoré takmer skončilo v odpade
Popri lyrizovanom pohľade na „stratený raj“ zanikajúceho starého sveta Zakarpatia s unikátnou architektúrou, so zvykmi aj spôsobom života si Zapletal všímal aj negatívne javy. Najmä nedostatočnú pozornosť vlády v oblasti vzdelávania, príliv českých administratívnych pracovníkov pochybného morálneho charakteru, prejavy korupcie, nedodržiavanie štátnych záväzkov sľúbených pri podpise medzinárodnej dohody (poskytnutie širokej autonómie a obmedzenie právomocí guvernéra a podobne).

V rokoch 1919 až 1927 Zapletal venoval Podkarpatiu sedem kníh a viac ako sto článkov v novinách a časopisoch.

„Bohužiaľ, Zapletalove články upadli do zabudnutia, pretože väčšinu z nich publikoval pod pseudonymami, kryptonymami alebo grafickými znakmi,“ uvádza ukrajinista a folklorista z Prešova a záchranca unikátneho Zapletalovho diela Mikuláš Mušinka. Nebyť jeho iniciatívy, Zapletalove drevené debny s negatívmi na skle, písomnosti a iné cenné dokumenty by po jeho smrti v roku 1969 v Prahe skončili v odpade.

„Dozvedel som sa, že ak by nejaká štátna inštitúcia prejavila záujem získať tieto materiály, mohla by ich dostať zadarmo. Postaral som sa o to, aby sa veci s ukrajinskou tematikou dostali do Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku, knihy s východoslovanskou tematikou do Štátnej vedeckej knižnice v Prešove, slovenský a moravský fotoarchív do Národného ústavu ľudovej kultúry v Strážnici,“ píše v predslove k jednej zo Zapletalových kníh Mušinka.

Od Albumu velezradcov po Rusínsko
Zapletal sa ako československý legionár vrátil do Prahy na konci decembra 1918, teda už po vyhlásení samostatného Československa. Do Užhorodu prišiel s mnohými životnými skúsenosťami. Mal za sebou dvojročnú novinársku prax v moravských časopisoch Pozor a Přerovský obzor, vojenskú službu v Chorvátsku, ruské zajatie, štúdiá na univerzitách v Petrohrade a v Moskve a aktívnu politickú činnosť v protihabsburskom hnutí odporu v Rusku a na Ukrajine, predovšetkým ako redaktor časopisu Čechoslovák.

Od januára 1919 pracoval Zapletal v tlačovom oddelení ministerského prezídia. Jeho prvou veľkou prácou bol Album velezradcov. Kniha má 286 strán a obsahuje správy rakúsko-uhorskej rozviedky o viac ako 1 400 českých a slovenských „zradcoch vlasti“, ktorí v čase vojny pôsobili v zahraničí. Po vojne mali byť súdení rakúskym súdom za velezradu, monarchia však vojnu prehrala a nestalo sa tak.

Zapletal podal v predslove knihy brilantnú analýzu tých čias. Práve vtedy (1918 až 1919) sa na medzinárodnej scéne, v USA a vo Francúzsku rozhodovalo o osude "územia na juh od Karpát".

V máji 1919 bol Zapletal menovaný za referenta pre vojenské veci guvernéra Podkarpatskej Rusi. Vtedy podnikol svoju prvú šesťtýždňovú cestu po Zakarpatí a výsledky predložil v správe československej vláde, v českej tlači publikoval niekoľko článkov. Najvýznamnejší je text s názvom Rusínsko, zverejnený v českom denníku Národné listy. Autor sa v ňom venuje názvu miestnych obyvateľov – „Rus“ alebo „Rusín“, ich „ruskej viere“ a „ruskému jazyku“. Podľa neho ide o vetvu východných Slovanov, ktorá je súčasťou ukrajinského národa.

Zapletal považoval pripojenie Rusínska k československému štátu za najlepšie politické riešenie pre samotných obyvateľov, pretože západnú Ukrajinu okupovalo Poľsko a východnú boľševické Rusko. Jeho sympatie boli na ukrajinskej strane, mal vážne výhrady proti miestnym moskvofilom a najmä proti ruskej politickej emigrácii, ktorá sa násilne pokúšala presvedčiť miestnych obyvateľov (a československú vládu), že karpatskí Rusíni nie sú Ukrajinci, ale Rusi.

„Karpatskí Rusi sa dopúšťajú na svojom hladnom, neošatenom, chorom a negramotnom ľude ťažkého hriechu, keď ho v jeho neskonalej biede uspávajú fantáziami o veľkom predrevolučnom Rusku, ktoré vraj príde čoskoro, ešte tento rok a privinie ho na svoje prsia,“ píše Zapletal v článku Rusínsko.

Už v roku 1919 tak načrtol svoj postoj k Zakarpatiu, ktorý nezmenil v priebehu celého svojho života.

Do odľahlých dedín chodil pešo
Na základe ďalšej cesty Zapletal publikoval v českej tlači sériu článkov. Jeden sa volal O naše Rusínsko, programový charakter má aj jeho text Masaryk o Ukrajine, v ktorom vyzdvihol významný príspevok československého prezidenta k národnooslobodzovaciemu boju Ukrajincov za nezávislosť. To mu však nebránilo ho neskôr, ako bolo spomínané, kritizovať.

V júni 1920 vymenoval Masaryk kapitána Zapletala za referenta pre vojenské veci guvernéra Podkarpatskej Rusi Grigorija Žatkoviča (1886 až 1967). Po tom, ako sa presťahoval z Prahy do Užhorodu, Zapletal posielal každý týždeň alebo aj častejšie články do českej tlače, najmä do pražského denníka Tribuna, ktorého šéfredaktorom bol jeho priateľ Ferdinand Peroutka.

Vo svojich článkoch písal Zapletal o najstarších dejinách Rusínov, o ich účasti na pražskom Slovanskom zjazde v roku 1848, o začleňovaní Zakarpatia do Československa, o vzťahoch s Čechmi. Niekoľko textov na Zakarpatí venoval pravoslávnej a gréckokatolíckej cirkvi a bojom medzi vyznaniami.

V článku Židia medzi našimi Rusínmi podal Zapletal históriu prenikania Židov na územie Podkarpatia z Haliče, najmä v dobách politických reforiem kráľovnej Márie Terézie a jej syna cisára Jozefa II. Následné masové migrácie Židov na podkarpatské územia znamenali, že do ich rúk postupne prechádzal nielen obchod, ale aj hospodársky a politický život.

Takmer každý týždeň vyrážal Zapletal z Užhorodu do okolitých dedín a miest, z každej cesty sa vracal s mnohými fotografiami a popismi fotografovaných objektov. Okrem toho nadväzoval styky s ľuďmi, ktorí stáli pri zrode pripojenia územia k Československu.

Jeho nadriadený, guvernér Žatkovič, podporoval Zapletalovu činnosť. Často s ním jazdil na „expedície“ alebo mu požičiaval služobný automobil. Pre zlý stav vozoviek väčšinu ciest do odľahlých dedín podnikol referent pre veci vojenské pešo.

Podporoval zavedenie názvu Rusínsko
V lete roku 1920 predložil Zapletal československému parlamentu projekt osobitného zákona o ochrane kultúrnych pamiatok Zakarpatia. Navrhoval zriadiť v Užhorode úrad na ochranu pamiatok so širokými kompetenciami. Je tiež autorom projektu založenia vlastivedného múzea v Užhorode, ktoré malo okrem iného vlastniť exponáty nezákonne vyvezené do Maďarska a Rumunska. Bohužiaľ, tieto plány zostali nezrealizované.

Po návrate z Užhorodu v roku 1935 pracoval Zapletal v oddelení vzdelávania ministerstva zahraničných vecí. Od apríla 1923 pôsobil v historickej skupine generálneho štábu Československej armády. Od januára 1926 bol zástupcom riaditeľa Vojenského archívu a od decembra toho istého roku do augusta 1939 bol vedúcim fotograficko-kinematografickej skupiny Pamätníka odboja. Neskôr, až do núteného odchodu do dôchodku v apríli 1941, pracoval na ministerstve školstva.

O Podkarpatsko neprestal mať Zapletal záujem ani po odchode z Užhorodu. Do roku 1925 sa tam každý rok vracal, jazdil bádať do terénu do ukrajinských dedín na východnom Slovensku aj do archívov. Ostro vystupoval proti rusofilským tendenciám a snahe vnútiť zakarpatským Rusínom ruskú národnú identitu. Aby zdôraznil rovnosť Čechov, Slovákov a Rusínov, Zapletal podporoval zavedenie názvu Rusínsko analogicky k Československu.

Po okupácii Československa Hitlerom v marci 1939 poslali Zapletala do predčasného dôchodku. Občas sa vídal s členmi vlády Karpatskej Ukrajiny Vološinom, Kločurakom a Rosochom, ale k zakarpatskej tematike sa už nevracal.

ANDREJ BÁN

/krátené/

zdroj:
https://dennikn.sk/3437841/vystupoval-proti-rusofilskym-tendenciam-a-usiliu-vnutit-zakarpatskym-rusinom-rusku-identitu-profil-floriana-zapletala/?ref=tit

Deti vo Volovom. Foto – snímka Floriana Zapletala z archívu Mikuláša Mušinku