Významné rusínske rodiny, pilotný projekt

Súhrnná správa o rode Boreckých a Iľkovičovcov
S podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín, projekt č. 21-170-01250


RODINA IĽKOVIČOVCOV

Dokument/štúdia prináša komplexný pohľad na rodinu Iľkovičovcov, ktorá pochádza z rusínskeho prostredia a má korene v gréckokatolíckej viere. Rod Iľkovičovcov sa vyznačuje hlbokým náboženským a kultúrnym dedičstvom a väzbami na učiteľské a kňazské povolanie. V jednotlivých generáciách rodina prekonáva historické i politické prekážky, čím výrazne prispieva k slovenskému aj rusínskemu kultúrnemu dedičstvu.

Rodina Iľkovičovcov je výnimočný rusínsky rod s hlbokými koreňmi v gréckokatolíckej viere a významnými väzbami na slovenskú aj rusínsku kultúru. Ich príslušníci sa počas troch storočí venovali najmä duchovnej a pedagogickej činnosti, pričom z ich radov pochádzali mnohí kňazi, učitelia, vedci, novinári a ďalšie osobnosti. Historický význam rodu siaha až do 18. storočia, pričom prvým písomne doloženým predkom je gréckokatolícky kňaz Alexej Ilkovits narodený v roku 1732.

Kultúrne a náboženské dedičstvo
Rodina sa od nepamäti hlásila k rusínskej národnosti a gréckokatolíckej viere. Tieto hodnoty výrazne ovplyvňovali ich život a pôsobenie. Príslušníci rodu žili v rusínskych oblastiach, najmä v Šariši, ale časom sa usadili aj v Prešove a Bratislave. V 20. storočí sa ich pôsobenie rozšírilo aj na celonárodnú úroveň v Československu, pričom ich diela, názory a hodnoty zasahovali do spoločenského diania na Slovensku aj v širšom stredoeurópskom priestore. Rodina sa navyše vyznačovala jazykovou a kultúrnou všestrannosťou – mnohí členovia ovládali viacero jazykov a aktívne sa venovali rozvoju rusínskej kultúry, najmä v oblasti literatúry, vzdelávania a politiky.

Vzťah k národným a politickým otázkam
Politický kontext a národnostné konflikty v rôznych historických obdobiach výrazne ovplyvnili životy a osudy Iľkovičovcov. Napríklad Hilár Iľkovič, významný kňaz v tejto rodine, bol za svoje protifašistické postoje počas Slovenského národného povstania uväznený a po roku 1950 perzekvovaný za svoju gréckokatolícku vieru. Rodina čelila politickým tlakom, prenasledovaniu a rizikám, pretože obhajovala náboženské a národné práva Rusínov aj počas totalitného režimu. Napriek tomu si zachovala svoju identitu a morálne zásady, čo viedlo k ich vážnosti medzi veriacimi aj intelektuálmi.

Prínos v oblasti vedy, kultúry a vzdelania
Jednotliví členovia rodiny Iľkovičovcov významne prispeli k rozvoju vzdelávania a vedy na Slovensku. Najznámejším príslušníkom rodu je **Dionýz Ilkovič**, popredný fyzik, autor Ilkovičovej rovnice, ktorý položil základy modernej slovenskej fyziky. Vedecká činnosť tejto rodiny je dodnes oceňovaná a pripomínaná rôznymi ocenením – napríklad Cenou Dionýza Ilkoviča udeľovanou učiteľom prírodných vied. Jeho brat **Mikuláš** bol významným učiteľom matematiky a fyziky, **Alexej** bol popredným rusínskym novinárom a obhajcom autonómie Podkarpatskej Rusi, a najmladšia **Marta** zas učiteľkou a aktívnou podporovateľkou gréckokatolíckej cirkvi. 

Rodinné hodnoty a dedičstvo
Silné morálne zásady a dôraz na vzdelanie, ktoré Iľkovičovci odovzdávali svojim deťom, patrili k základným hodnotám rodu. Všetci štyria potomkovia Hilára a Ireny Iľkovičovcov získali vysokoškolské vzdelanie a svojimi profesiami sa snažili prispieť k zlepšeniu spoločnosti. Dnešná generácia potomkov, reprezentovaná dcérami Dionýza Ilkoviča, **Dagmar Havlovou** a **Evou Potfajovou**, naďalej uchováva odkaz rodiny. Dagmar, vedkyňa v oblasti kybernetiky, a Eva, umelkyňa a sochárka, sa aktívne podieľajú na uchovávaní rodinného dedičstva prostredníctvom pamätníkov, publikácií a umeleckých diel.

Iľkovičovci sú dodnes považovaní za rod s mimoriadnym historickým a kultúrnym významom, ktorí svojimi postojmi, činmi a dielami prispeli nielen k rozvoju vzdelania a vedy, ale aj k zachovaniu a rozvoju rusínskej kultúry a gréckokatolíckej viery na Slovensku.

Profil jednotlivých členov rodiny Iľkovičovcov:
Hilár Iľkovič (1874–1956) – Gréckokatolícky kňaz pôsobiaci v Šarišskom Štiavniku a neskôr vo Fulianke. Bol aktívnym zástancom rusínskej kultúry a slovenského národného povstania, čo ho v čase vojny dostalo do domáceho väzenia. Po vojne za svoje postoje získal vyznamenanie, ale v roku 1950 ho zasiahlo prenasledovanie gréckokatolíkov. Prenasledovanie a väzenie vážne poškodili jeho zdravie a predčasne ovplyvnili jeho život. Zomrel v Bratislave.

Mikuláš Iľkovič (1906–1978) – Najstarší syn, učiteľ matematiky a fyziky, pôsobil na gymnáziu v Prešove, venoval sa písaniu odborných učebníc. Zanechal výrazný odkaz v oblasti vzdelávania, najmä v matematike a fyzike, bol aktívny aj v športových aktivitách v Prešove.

Dionýz Ilkovič (1907–1980) – Druhorodený syn, významný fyzik, ktorého kariéra bola úzko spätá s polarografiou. Je autorom Ilkovičovej rovnice, ktorá je dodnes uznávaná vo fyzikálnych vedách. Významne sa zaslúžil o rozvoj slovenskej fyziky, bol profesorom na Slovenskej technickej univerzite a dekanom na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Napriek ťažkostiam s politickým režimom si získal rešpekt a bol ocenený za svoje vedecké zásluhy.

Alexej Ilkovič (1910–1944) – Najmladší syn, talentovaný novinár a zástanca rusínskej identity. Venoval sa problematike autonómie Podkarpatskej Rusi a pôsobil v rusínskych novinách. Bol perzekvovaný za svoje názory, čo viedlo k jeho tragickej smrti v prešovskom väzení počas bombardovania v roku 1944.

Marta Ilkovičová (1912–1995) – Jediná dcéra a učiteľka ruského a nemeckého jazyka. Počas politických perzekúcií gréckokatolíkov sa postavila na obranu svojho otca, čo viedlo k jej kádrovému vyradeniu z učiteľského povolania. Neskôr pracovala ako úradníčka, starala sa o rodičov a dožila sa dôchodkového veku v Prešove.

Súčasná generácia:
Dionýz Ilkovič mal dve dcéry, ktoré pokračujú v jeho vedeckom a umeleckom odkaze. Dagmar Havlová sa stala kybernetičkou a Eva Potfajová akademickou sochárkou, ktorá sa zaslúžila o zachovanie a prezentáciu rodinného dedičstva, napríklad v pamätných tabuľiach venovaných jej otcovi.

*******

RODINA BORECKÝCH

Rodina Boreckých je významným príkladom rusínskej intelektuálnej a kultúrnej tradície v strednej Európe. Zameriava sa na prínos jednotlivých členov tejto rodiny, najmä Vojtecha Boreckého (*1879 – †1952), a jeho štyroch detí, ktoré výrazne ovplyvnili spoločenský, kultúrny a náboženský život v Československu a Zakarpatskej Ukrajine. Rodina si udržala rusínsku identitu aj napriek zmenám režimov a asimilačným tlakom, pričom jednotliví členovia sa venovali verejnej správe, umeniu, školstvu a vede.

Úvod a kontext rodu Boreckých
Rodina Boreckých pochádzala z rusínskeho regiónu a významne prispela k vzdelaniu a kultúrnemu rozvoju tejto menšiny v strednej Európe. V popredí stojí najmä učiteľ Vojtech Borecký, ktorý sa počas svojho pôsobenia v dedine Ubľa zameral na šírenie vzdelania v rusínskom jazyku. Článok dokumentuje Boreckého úsilie a jeho prínos k uchovaniu rusínskej identity, a to aj napriek tlaku na pomaďarčovanie počas obdobia Uhorska a neskôr v období Československa.

Historické pozadie – pomaďarčovanie a snahy o asimiláciu
Článok tiež rozoberá historické súvislosti, vrátane tlaku uhorskej vlády na asimiláciu menšín prostredníctvom školstva. Borecký odolával týmto snahám a dlhé roky vyučoval rusínske deti v materinskom jazyku. V článku sa opisuje, ako sa v tomto období na vidieku šírili uhorské školské zákony, tzv. *lex Apponyi*, ktoré sa snažili vytlačiť rusínsky jazyk zo vzdelávacieho systému.

Presídlenie do Užhorodu a československá podpora vzdelania
Po vzniku Československa sa Boreckí presťahovali do Užhorodu, kde Vojtech Borecký viedol prvú slovenskú školu. Československý štát v tomto období podporoval vzdelávanie menšín v ich materinskom jazyku a investoval do výstavby škôl. Užhorod sa tak stal centrom vzdelávacieho a kultúrneho rozvoja pre rusínsku menšinu.

Pokračovanie vzdelávacej a kultúrnej tradície rodiny
Rodina Boreckých bola hlboko intelektuálne orientovaná, a preto aj ďalšie generácie pokračovali v aktívnom spoločenskom pôsobení. Tichomír Borecký pracoval v štátnej správe vo Vranove a Svidníku, kde sa zameriaval na obnovu povojnových okresov. Druhý syn, maliar Vojtech Borecký, sa stal známym umelcom, ktorý sa zapojil do výtvarnej Podkarpatskej maliarskej školy a zachytával rusínske tradície vo svojich dielach.

Odkaz rodu Boreckých
Rodina Boreckých sa zaslúžila o rozvoj rusínskej kultúry a vzdelávania aj počas ťažkých historických období. Článok uzatvára príbeh tejto rodiny s dôrazom na ich úsilie zachovať kultúrnu identitu v prostredí, kde sa ich menšina často stretávala s pokusmi o asimiláciu a útlak.

Najstarší syn – právnik Tichomír Borecký
Tichomíra zláka štúdium na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Po jeho skončení absolvuje základnú vojenskú službu, po ktorej sa stáva podporučíkom v zálohe Česko-slovenskej armády. 

Druhý syn – maliar Vojtech Borecký
Keď sa v rodine v roku 1910 narodí druhý syn, dostane meno po otcovi – Vojtech. Rodičia ešte netušia, že z dieťaťa sa stane umelec s výnimočným rukopisom a osobitým videním sveta. Prevzaté otcovo meno akoby malému Vojtechovi sprostredkovalo prenos vášnivého vzťahu k umeniu, ktorým bol Vojtech senior známy, a to najmä s veľkým záujmom o maliarstvo, klasickú hudbu a literatúru. 

Tretí syn – právnik, politik Štefan Borecký
Príklad najstaršieho súrodenca, ktorý si zvolil povolanie právnika, je motívom aj pre jeho mladšieho brata Štefana. Ten po maturite taktiež odchádza do Prahy, kde vyštuduje Právnickú fakultu Karlovej univerzity. 

Jediná dcéra – učiteľka Ella Žoffčáková
Ella, jediná dcéra Boreckých, prichádza na svet v roku 1915. V Ubli prežíva detstvo – ako jej starší bratia – spojené s prírodou karpatských lesov, v prostredí, kde všetko dianie ovplyvňujú duchovné rituály a staré zvyky rusínskeho obyvateľstva. Rovnako ako starší súrodenci aj dcéra získa vďaka rodičom vzťah k vzdelaniu. A tak po vychodení ublianskej štvortriedky, po tom, ako sa celá rodina presťahuje do Užhorodu, prichádza na gymnázium a po maturite na učiteľský ústav, čím ide profesne v šľapajách svojho otca-učiteľa. V mladom veku sa vydá, jej mužom sa stáva slovenský právnik Štefan Žoffčák. 

Najmladší syn – virológ Ladislav Borecký
Keď sa v rodine učiteľa Vojtecha Boreckého v roku 1924 narodí posledný syn Ladislav, najstarší Tichomír má už 15 rokov, mladší Vojtech 14 a ešte mladší Štefan 12. Ako študenti sa učia na užhorodských školách a bývajú na internáte. Malý Ladislav má rok, keď sa rodičia rozhodnú presťahovať do Užhorodu. Tu si rodina zaobstará neveľký dom so slivkovým sadom na hradnom vrchu a začína sa nová etapa ich života. V zákutiach neďalekej Podhradskej ulice, v rodičovskej záhrade, v divo zarastenom podhradí i na priľahlom nábreží rieky Malý Už sa odohrá Ladislavovo detstvo plné bujarých dobrodružstiev s kamarátmi. 

Epilóg
Vráťme sa na záver k rusínskym koreňom rodu Boreckých. Syn Ladislava Pavol si dal totiž prostredníctvom archívov zhotoviť rodinný rodokmeň. V ňom sa podarilo vystopovať najstaršieho predka zachyteného písomne v matrikách pod menom Eliaš Borecký (Olexiak) narodený v roku 1787 v obci Sulín pri Starej Ľubovni, teda v obci s čisto rusínskym obyvateľstvom (podľa historickej mapy osídlenia karpatských Rusínov, ktorú zhotovil kanadský historik a karpatorusinista prof. Paul Robert Magocsi). 

Eliašovi potomkovia v nasledujúcom pokolení boli stále Sulínčania, avšak jeho najstarší vnuk Ján – otec Vojtecha st. Boreckého, neskoršieho učiteľa z Uble – už zo Sulína odišiel. Presídlil sa smerom na východ do Hlinného pri Vranove nad Topľou, ktoré patrí, podľa dát tej istej mapy, k obciam s príznakom významného percenta rusínskeho osídlenia. 

Dodajme, že z rusínskej obce alebo z obce s významným podielom Rusínov pochádzajú aj príslušníčky po materskej línii. Všetko teda potvrdzuje rusínske korene rodu. V rodine sa okrem toho traduje, že Ema Borecká Petrovičová pochádzala z Podkarpatska, ale z maďarskej rodiny, ako píše Ladislav Borecký v autobiografickej knižke. Zrejme teda bežne hovorila po rusínsky aj po maďarsky. Jej príbuzní v Kalnej Roztoke a Stakčínskej Roztoke, kam chodievali jej deti z Užhorodu na prázdniny, boli taktiež Rusíni. Výrazne medzi nimi vynikal najmä kalnoroztocký gréckokatolícky kňaz Laci-Báči, ktorého Ladislav Borecký v spomienkach pripodobnil k patriarchálnemu zjavu vznešeného starca s bielymi vlasmi a bradou, čiže postavy, akú si často spájame s majestátnosťou východných obradov.  

Vo finále treba povedať, že dnešná žijúca generácia Boreckých, ktorá je vo veku šesťdesiatnikov, a ani ich potomkovia, sa k Rusínom už nehlási. Ale váži si korene, z ktorých vzišiel ich rod a nezabúda na ne. Slovami jednej z ich predstaviteľov, Kataríny Belešovej, žiaľ, nechali uplynúť ten čas, keď ešte žili starí rodičia, rodičia a strýkovia, aby sa ich popýtali na podrobnosti. 

A tak päť súrodencov Boreckých, ktorých osudy siahajú do nedávnych čias a z ktorých viacerí dosiahli mimoriadne uznanie, si sen o svojej identite dosnívali vo svojom vnútri. Nech už bol ten sen akýkoľvek, pod jeho povrchom neustále prebleskoval aj svet minulý, svet s rusínskymi prvkami ako niečo inštinktívne, emocionálne, čosi na úrovni vnímavosti, čo vyformuje dieťa do jeho vnútornej podoby. Človek má len jednu rodnú zem, kde prišiel na svet, a tá v ňom zostane navždy.

Táňa Rundesová,  členka výskumnej skupiny
novinárka a publicistka
 
Bratislava, marec 2022

foto: Dionýz a Alexej Iľkovičovci (obidvaja v okuliaroch), Spolok Vozroždenije, Praha