Vzácny kostolík obec darovala. Keď ho chcela z Česka späť, bolo neskoro

Miestny postavil jeho repliku bez klincov.

HABURA. Pôvodný drevený chrám sv. Mikuláša z Habury v Medzilaborskom okrese možno smelo nazvať chrám - cestovateľ. Z tejto obce sa dostal do Malej Poľany v okrese Stropkov, odtiaľ ho predali do Hradca Králové v Čechách.

Miesto pôvodného chrámu neostalo prázdne miesto, stojí tam jeho verná replika. Podľa zhotovených nákresov ho vlastnými rukami takmer bez použitia mechanizmov postavil Haburčan Dušan Kantuľak. Stalo sa tak pred desiatimi rokmi.

Vek dreva určila vedecká metóda
Traduje sa, že chrám sv. Mikuláša postavili v Habure približne okolo roku 1570. Podľa najnovších výskumov veku použitého dreva rádiouhlíkovou metódou vyšlo najavo, že drevo bolo vyťažené v rokoch 1595 až 1607, takže musí byť o niečo mladší.

Regionálni historici narábali s hypotézou, že sa chrám dostal do obce z Poľska, keďže kus použitého dreva odhadli ako tis. Ten v okolitých haburských lesoch nerastie. Neskôr sa však hypotéza nepotvrdila. Chrám je výlučne z jedľového dreva.

Keď väčšina domov v dedine ľahla popolom v obrovskom požiari, nanovo ju vybudovali na druhom brehu Laborca. Malebný drevený chrám ostal na pôvodnom mieste. Po čase si Haburčania postavili murovaný chrám.

„Voľakedy platilo, že sa nesmelo nanovo stavať na spálenisku, preto domy vybudovali na inom mieste. Chrám sa stal prebytočným a stál 'od ruky'. Keďže neprichádzalo do úvahy, že by sa posvätené drevo z chrámu porúbalo alebo nebodaj spálilo, Haburčania chrám v rokoch 1747 až 1748 podarovali menšej obci Malá Poľana,“ vysvetľuje.

Z Poľany do Hradca cestoval vlakom
Tým sa ale cesty putujúceho chrámu neskončili.

Keď postavili murovaný chrám aj v Malej Poľane, starý doslúžil. Padol však do oka starostovi Hradca Králové Josefovi Pilnáčkovi. V roku 1935 ho od obce kúpil za 12-tisíc vtedajších československých korún.

„Chodieval na poľovačky k priemyselníkovi Škodovi, ktorý mal v Krásnom Brode kaštieľ a v Malej Poľane poľovnícku chatu. Tam ho uvidel. Chrám kúpil, dal ho rozobrať, naložiť na vlak na stanici v Medzilaborciach a odviezť domov,“ hovorí Kantuľak.

Chrám umiestnil v Jiráskových sadoch a venoval ho československým legionárom i všetkým obetiam prvej svetovej vojny.

Morálny a historický nárok nepresvedčil
Myšlienka vrátiť chrám do rodného kraja na slovensko-poľskom pohraničí skrsla v hlave bývalého, dnes už nebohého, dlhoročného starostu Habury Mikuláša Juščíka.

Videl v tom jedinečnú príležitosť oživenia obce a veľký potenciál rozvoja cestového ruchu a turizmu. Uvedomoval si, že obec na chrám právny nárok nemá, hovoril o „morálno-historickom“ nároku a citovej väzbe.

Drevený chrám zo 16. storočia bol ako z rozprávky a vrátiť sa mal presne na miesto, kde voľakedy stál, na druhý breh Laborca.

„Boli sme s pánom starostom za primátorom Hradca Králové. Podľa mňa si na radnici vôbec neuvedomovali, akú vzácnosť majú. Chrám stál v parku, tienili ho vysoké stromy, bol zanedbaný a schátraný. Mal som pocit, že nám spadne na hlavu. Keby sme vopred médiá neupozornili na to, aký je starý a ako putoval, myslím si, že by nám ho dali,“ spomína na pracovnú cestu spred pätnástich rokov Kantuľak.

Podľa fotografií a meraní
Pri druhej návšteve Hradca už chrám nespoznávali. Bol po kompletnej rekonštrukcii, ošetrený a vynovený.

„Povolili nám akurát urobiť si fotografie, vykonať merania a poriadne si ho prezrieť,“ pokračuje v rozprávaní.

Merania i fotky museli stačiť na to, aby si doma vyštudovaný stavbár z priemyslovky urobil podrobné nákresy chrámu, ktorý mal byť vernou replikou pôvodného.

„Niektoré veci som musel len odhadnúť a dopočítať, nedovolili nám chodiť po streche, nemohol som zmerať výšku. Tak som to všetko rozkreslil,“ vysvetľuje.

V jeho prípade vraj nešlo o žiadnu „vedu“. Má bohaté skúsenosti s prácou s drevom. S chuťou sa pustil do roboty, vypomáhal mu Pavol Petrík.

„Nepoužívali sme žiadnu techniku. Stavali sme tak ako voľakedy, ručne. Veľké tridsať centimetrov široké, 18 centimetrov hrubé a päť metrov dlhé prizmy, ako im my hovoríme, sme vyťahali nahor vlastnými rukami pomocou hranolov a lán,“ hovorí Kantuľak.

Bez klincov a železa
Voľakedy sa klince pri stavbe drevených chrámov nepoužívali.

„Z dvoch dôvodov. Prvý bol náboženský, Ježiša pribili na kríž klincami, preto bolo zakázané používať železo dokonca aj na pánty na zavesenie dverí. Druhý bol prozaický, klince bolo treba dať vyrobiť kováčovi a bol to veru veľmi drahý špás. Tak jednoducho majstri vyvŕtali dieru a vložili do nej dubový drevený kolík. Na viditeľných miestach sme dávali kolíky, na menej viditeľné klince. Všetko nám zapasovalo, zapadlo,“ opisuje postup prác.

Chrám im pod rukami rástol ako z vody.

„Postupne sme „vyskladali“ zrubovú časť. Najhoršie sa robilo lomenie k vežiam a kupolám. Na zemi sme urobili len kupoly z ručne štiepaných šindľov, dodala nám ich firma z Oravy. Kupoly potom partia chlapov prišla pomocou žeriava umiestniť na chrám. To bol jediný mechanizmus, ktorý sme použili,“ hovorí Kantuľak.

Drevo z opavských lesov muselo vyschnúť
Chrám postavili približne za dva mesiace, po práci a po sobotách. Potom nechali chrám „sadnúť“, aby drevo vyschlo. Na jar stavbu poobíjali dreveným šindľom.

Na výstavbu repliky chrámu použili presne 63 metrov kubických čistého reziva. Drevo na chrám venoval majiteľ opavských lesov. Chrám má výšku 9,3 metra, šírku 6,40 a dĺžku 15,8 metra.

Ikony si môžu ľudia „kúpiť“
Obec zriadila Nadáciu Drevený kostolík Habura, aby získala finančné prostriedky z rôznych zdrojov, aj od súkromných darcov. Tá ho má v správe.

Slávnostná posviacka chrámu sa konala v júli pred desiatimi rokmi. Neskôr v roku 2013 do veže umiestnili stokilogramový zvon, dar od vtedajšieho ruského veľvyslanca na Slovensku. Odliali ho v zvonolejárskej dielni neďaleko Varšavy.

Chrám je ekumenickým duchovným miestom, ktoré vlastne nepatrí žiadnej cirkvi. Patrí Haburčanom, svätú omšu v ňom môže slúžiť gréckokatolík, pravoslávny či rímskokatolík.

Na dokončenie čaká ikonostas.

„Brzdí nás nedostatok finančných prostriedkov. Ponúkame možnosť, aby si ikony 'kúpili' ľudia, rodáci i sponzori. Takou formou by sme ho chceli vyskladať,“ hovorí starosta Michal Prejsa (nezávislý).

Chrám by mal podľa slov Kantuľaka slúžiť ďalších najmenej dvesto rokov.

„Treba ho udržiavať, natierať ho a zabezpečiť, aby doň nezatekalo. Voda je pre drevo veľkým nebezpečenstvom,“ uzatvára.

Kostolík otvoria záujemcom na požiadanie.

Jana Otriová, redaktorka

Zdroj: 
https://hornyzemplin.korzar.sme.sk/c/22807940/vzacny-kostolik-obec-darovala-ked-ho-chcela-z-ciech-spat-bolo-neskoro.html?ref=trz

Foto: 
Drevený kostolík Habura
Autor: Jana Otriová